Sociológ Jozef Petr: Všetci chlapi plačú, ale väčšina sa za to hanbí

Jozef Petr je sociológ, lektor kurzov pre mužov, zakladateľ Suchého februára a dlhoročný (dnes už bývalý) šéf Ligy otvorených mužov. Rovnako ako my, aj Liga otvorených mužov sa pohybuje vo svete mužských tém, ale spoločnú máme ešte jednu vec. Už niekoľko rokov podporujeme v rámci akcie Deň otcov jeden z projektov LOM, ktorý pomáha chalanom a mladým mužom z detských domovov. Rovnako to bude aj tento rok, kedy Deň otcov pripadá na nedeľu 16. júna.

S Jozefom sme sa preto rozprávali ako inak ako o mužoch, o ich svete, emóciách, o plači alebo hneve, o otcovstve a výchove detí alebo o tom, čo spoločnosti odovzdali minulé generácie a čo odovzdáme ďalším generáciám my. Reč bola aj o tom, čo o mužoch vypovedá, keď sa o seba (ne)starajú, čo o nich hovorí ich oblečenie alebo o tom, prečo slovo zženštilý už v dnešnej spoločnosti nemá mať svoje miesto.

Jozef, v našom podcaste sa snažíme vyriešiť prístup našich hostí k oblečeniu, čo pre teba znamená oblečenie? Je to téma, ktorú vnímaš ako dôležitú?

Určite, mne príde dôležité, ako človek vyzerá, pretože je to súčasť interakcie s ostatnými ľuďmi a je dôležité, aký dojem človek zanecháva. Minimálne z toho praktického hľadiska je dobré nad oblečením premýšľať. Oblečenie zároveň môže byť aj súčasť identity, pomáha človeku so sebadôverou, takže dôležité mi to príde. Mne osobne ide skôr o to, že ja obliekaniu veľmi nerozumiem a nemám na to dostatok energie. Asi keby som tejto téme dal nejakú prioritu, tak by som sa obliekal nejako lepšie a cielenejšie.

Keby si si mohol a chcel vybrať nejaký štýl obliekania, aký by to bol?

Ja mám trochu problém s tým, že keď sa pozriem na mužov, u ktorých sa mi páči, ako sa obliekajú, tak majú vždy štíhlejšiu postavu, sú skinny. Ale ja som robustnejší a moje stehná majú ako modelka v páse, takže nie všetko, čo sa mi páči, môžem nosiť, resp. nie všetko sedí k môjmu telu. Ale páčia sa mi napríklad roláky, kabáty a tiež sa mi páči, keď má človek pekné, dlhšie vlasy, ale to už nie je o obliekaní. Ja som kedysi mával vlasy až po pás.

Ty sa pracovne pohybuješ v oblasti osobného rastu a terapie. Čo podľa teba vypovedá o človeku jeho štýl?

To bude u každého odlišné. Pre niekoho to bude súčasťou jeho identity, niekto to skoro vôbec nerieši a oblečenie berie ako nejaké nutné zlo, niekoho to zase môže posilniť v sebadôvere. Vo chvíli, keď niekto nejako zápasí so životom, rozvádza sa, je na tom biedne, tak mu môže urobiť fakt dobre, keď sa o seba stará. A to obliekanie môže byť súčasťou tej starostlivosti o seba v zmysle, že teraz sa urobím pekným a bude mi to robiť dobre, zvýši sa moje sebavedomie, sebahodnotenie aj nejaký subjektívny pocit šťastia.

Myslíš, že z oblečenia, resp. tej starostlivosti o seba ide poznať aj to, keď človeku nie je dobre? Prestáva sa o seba napríklad v takej chvíli starať?

Pokiaľ mu len chvíľkovo nie je psychicky dobre, tak to sa v starostlivosti a obliekaní obvykle neprejaví. Keď ide o dlhodobú, chronickú, ťažkú záležitosť, tak môže.

Ako sú na tom muži u nás so starostlivosťou sami o seba?

Podľa mňa zle. Zanedbávajú sa. Asi sa to zlepšuje časom, ale faktom je, že muži sa o seba celkovo jednoducho menej starajú ako ženy. Nemyslím si, že to je tým, že by na to mali menej času, skôr je to podľa mňa súčasť toho, ako my muži o sebe premýšľame. Prioritou pre nás totiž je, aby sme naplnili nejaké očakávania v zmysle uživiť rodinu, teraz už napríklad sa postarať o deti, byť ten, ktorý je k dispozícii. Veľa žien to tak môže mať tiež, ale myslím si, že u mužov je to stále ešte dosť veľkou súčasťou tej ich úlohy, ktorú prijímajú. A potom možno v tom „krysom závode“ už nie je toľko času na tú starostlivosť o seba. Nehľadiac na to, že pre veľa mužov to môže byť nejaký krok, ktorým priznávajú sami sebe alebo svojmu okoliu, že možno môžu niečo negatívne prežívať. A to sa medzi chlapmi stále veľmi nenosí. Chlapi sa stále snažia vyzerať úspešne a spokojne a keď máme nejaký problém, tak ho skôr dusíme, než aby sme ho riešili, než aby sme sa o seba pri tých ťažkých chvíľach starali, sústredili sa na seba a tak.

Občas sa stretávame s tým, že sa o mužoch, ktorí sa obliekajú pekne, tvrdí, že sú zženštilí...

Slovo „zženštilý“ by som v živote nepoužil, pretože sa to vymyká môjmu uvažovaniu o svete. Ja mám úplne rozbitý ten koncept, že je niečo mužské a niečo ženské, okrem biologických vecí, samozrejme. Napríklad keď premýšľam o otcovstve, tak otec môže s tým dieťaťom robiť úplne všetko, rovnako ako matka, okrem dojčenia. Môže s ním byť úplne odmalička, starať sa oň a je to úplne normálne. Nestane sa z neho žena. Môže to úplne v pohode patriť k tej mužskej úlohe.

Možno je v spoločnosti nálada taká, že chlapi musia stále spĺňať nejaké očakávania, ktoré si ale na seba možno kladú tak trošku aj sami…

Nemusí! Práve nemusí. On je tu stále ten stereotyp, že chlap musí byť pevná skala, ktorá tu jednoducho všetko podrží na svojich ramenách. To sa našťastie mení, ale je to tu stále ako istá pozostalosť, ako niečo „tradičné”. Ono keď sa bude pátrať v minulosti, tak tam bolo veľké množstvo rôznych veľkých chlapov, nejakých očakávaní od mužov, čo maj robiť a podobne. A mnoho chlapov to tak stále ešte má a je ťažké sa toho zbaviť. Myslím si ale, že sa to pomaly mení a tá cesta k zmene je primárne v tom, že budú pribúdať muži, pre ktorých nebude problém prísť k terapeutovi a hovoriť nahlas o tom, že majú nejaký problém.

Je to ešte stále problém pre chlapov prísť k terapeutovi? Alebo už to prestáva byť problém?

Pokiaľ by sme sa bavili napríklad o vašich zákazníkoch, tak som presvedčený, že to zas taký problém nebude. Ale keď sa pozriete napríklad na klientov, ktorí chodia do niektorých z našich programov, napríklad do programu Zvládanie hnevu, kde pracujeme s chlapmi, ktorí sa dopúšťajú násilia vo vzťahoch, tak tam nájdete veľa mužov pochádzajúcich z úplne iného prostredia, tam sa tieto stereotypy stále reprodukujú. U niektorých našich klientov je tým stereotypom, ktorý si prinášajú zo svojej rodiny napríklad to, že pre nich môže byť v poriadku používať násilie vo vzťahoch. To je obrovský stereotyp, ktorý je s tým mužstvom a tou maskulinitou spätý. Takže sa to nedá zovšeobecniť, či je alebo nie je pre chlapov problém ísť na terapiu. Spoločnosť je veľká, tých mužov je veľa a pochádza z rôznych prostredí.

Ako ty pri terapiách alebo rozvojových aktivitách pristupuješ vlastne k mužom? Pretože v podcaste PoHRstech si hovoril, že tie stereotypy pre teba nie sú určujúce… čo je teda pri terapii určujúce?

Najviac určujúci je ten individuálny príbeh človeka. Každý je nejakým spôsobom unikátny a prichádza s nejakou individuálnou zákazkou, či už do terapie, do nejakého rozvojového programu alebo kamkoľvek inam. Každý má svoje potreby, o ktorých sa treba baviť a nachádzať nejaké cesty, ako im ísť naproti. Keby sme sa bavili o tom, prečo k nám do programov tí chlapi vôbec chodia, čo tam hľadajú, tak by som povedal, že to je pocit identity. Jasne, biologicky sú muži. Sociálne o sebe tiež majú nejaké predstavy, ktoré práve prechádzajú z tých generácií. A potom je tam nejaké sebauvedomenie, že aj v tej spoločnosti ako muž som sám za seba a sám sa rozhodujem, akým mužom chcem vlastne byť a čo to pre mňa znamená. A to je nejaká zložka, ktorú naši klienti, pokiaľ sa zaoberajú tým mužstvom, najviac riešia: čo to znamená, že som chlap a čo s tým budem robiť, akým mužom chcem byť, aké role chcem zastávať v živote, v partnerskom vzťahu a podobne .

Čo to teda naozaj znamená byť mužom?

To je práve pre každého niečo trochu iné. Myslím si, že to, čo muža spája, je iba ten pocit tej identity. Minimálne tí muži, ktorí chodia k nám, tak síce majú pocit tej identity, nejaké „ja som muž”, ale to je vlastne všetko, to je jediná vec, ktorá sa tam dá nejako identifikovať, ale vôbec nemusí mať rovnaké obsahy. Často je to len o vnútornom pocite, že ja potrebujem sám seba ako muža nejako identifikovať.

Dobre, tak podľa teba osobne, aký je ten „obsah“ muža?

Ja to mám fakt veľmi voľné, ale je pre mňa veľmi silným prvkom identity to, aký chcem byť otec, ako sa chcem správať k svojim deťom, čo im chcem odovzdať, ako sám seba ako otca definujem vo vzťahu k partnerke. To všetko sa samozrejme odráža od toho, aká som osobnosť. Vždy som bol silný introvert a to mužstvo pre mňa vždy bolo ísť do toho sveta a opustiť bezpečie tej svojej škrupiny. Ale mnoho mužov to môže mať naopak.

Ako veľmi dôležité je opustiť spoločenské predsudky o mužnosti?

Na to sa môžeme pozerať z rôznych pohľadov. Pre jednotlivcov to možno vôbec nemusí byť dôležité, pretože napríklad žije niekde, kde to nikto nerieši. Potom je tu ale druhá vec, a to tá, že v tom tiež všetkom dobre byť nemusí, a to je podľa mňa ten kľúčový bod.

Aké ťažké je pre mužov opustiť tú sociálnu bublinu, v ktorej žije, prekročiť ten stereotyp, ktorý v jeho bubline panuje? Napríklad ten o mužnosti?

To je tiež u každého iné, ale to, čo my môžeme urobiť, je hovoriť o tom, že to môže byť inak a zariadiť, aby pribúdalo mužov, ktorí ukazujú, že to môže byť inak. Keď to vztiahnem zase k tomu násiliu, tak terapie zamerané na násilie, môžu byť cestou k tomu, že si uvedomím, aha, toto sú nejaké vzorce, ktoré preberám, ale ono to tak vôbec byť nemusí. Nemusím byť despotický otec, nemusím deti mlátiť, a napriek tomu budem stále chlap. Lenže ľudia často nevedia, že žijú v generačných stereotypoch. A ak už to vedia, tak sú v polke cesty, ako sa z toho dostať von.

Aká dôležitá je sebareflexia? Ak chcem zboriť tie stereotypy, ako veľmi mi pomôže moja sebareflexia na to, aby som to urobil?

To je vlastne jediná cesta, ako to urobiť. Jediné, čo človek naozaj môže zmeniť, je to, čo ako urobí a ako sa k veciam postaví. A to nejde bez toho, aby o sebe premýšľal a hľadal cesty, ako chce vlastne žiť.

Myslíš, že u nás ešte stále panuje také to presvedčenie, že chlap musí byť drsný? Ja som čítala na webe Psychologie.cz článok od tvojho kolegu Martina Járu, ktorý hovoril, že byť drsný už je dnes prežitok. Je to prežitok, alebo je to stále ešte mód, ktorý je u nás stále akruálny?

To sa zase nedá zovšeobecňovať. Môžeme povedať o nejakej časti populácie, že tieto veci zdieľajú ako asociované s mužstvom, ale čo to je vlastne drsný muž? Že človek chodí drsne oblečený? Alebo že nemá žiadne emócie? Alebo že všetko zvládne? Zoberte si napríklad futbalistu, tých berieme ako drsných, ale oni napríklad plačú, pretože prehrali zápas. Takže ako to je? Je taký futbalista drsný, alebo nie je? Drsný je pre mňa jednoducho len slovo, ale ak by sme sa bavili o tom, či je dobré byť pevný alebo statočný, tak áno, o to by sa podľa mňa mal každý usilovať.

Možno „drsný“ pre veľa ľudí znamená, že chlapi neplačú. Je to stále ešte téma, že chlapi nemajú plakať?

Určite. To je téma pre veľa mužov, chlapi samozrejme plačú. Veľa z nich sa za to ale hanbí, snaží sa plakať niekde v ústraní alebo to zastavovať. Ale nemyslím si, že to je len mužská vec, veľa ľudí napríklad nedokáže plakať na verejnosti. Avšak je zdravé a dôležité prejavovať emócie, obzvlášť v blízkych vzťahoch, aby ostatní videli, že tie emócie mám a že ich dokážem prejaviť. Je dôležité, aby sme sa o nich dokázali baviť. Emócie rozhodne nie sú prejavom slabosti, to nie. Problém môže nastať vo chvíli, keď je človek v pasci tých emócií, keď už je emócií veľa. To sa potom zase musí učiť ich ovládať, ako ich mať pod kontrolou a ako ich skrotiť. Každý by mal emócie vedieť prejavovať, ale v zdravej miere, nenechať sa nimi vláčiť.

Čo sa deje, keď človek tie emócie neprejavuje?

To je opäť veľmi individuálne, pretože miera vnútorného prežívania je rôzna, ale môže sa stať, že vo chvíli, keď človek plný emócií, ktoré ale nejdú von, tak sa v ňom kumulujú. Napríklad konkrétne tá zlosť a vlastne všetky tieto negatívne emócie majú tendenciu na seba kopiť a neodchádzajú samy. To znamená, že potom vyjdú von vo chvíli, keď to práve nepotrebujeme, a to v oveľa väčšej miere, alebo sa môžu obrátiť dovnútra. Potom za nami chodia chlapi, ktorí majú sebapoškodzovacie sklony. To nemusí byť iba to, že idú a spáchajú samovraždu, ale napríklad pijú alebo si inak ubližujú, pretože majú pocit, že si nezaslúžia odmenu alebo sa o seba starať. Proste tú agresiu obrátia dovnútra do seba.

Ako to teda má ten chlap urobiť, pokiaľ tie emócie nedokáže ventilovať, ale cíti, že by chcel a mal?

Prvá vec, ktorú by mal človek urobiť, keď má nejaký problém, je zastaviť sa a pozrieť sa na to, čo sa deje. Potom je potrebné zvoliť nejaký krok, ktorý s tým problémom nejako môže pomôcť. Napríklad že pôjdem a porozprávam sa s kamarátom, preberiem to doma s manželkou, pôjdem k terapeutovi, pretože viem, že to sám nezvládnem, prečítam si múdru knižku o tej téme, ktorá ma trápi. Ak vôbec neviem, čo sa to so mnou deje, ale je to akútne, tak pôjdem napríklad do krízového centra. Tých ciest môže byť fakt veľa, ale dôležité je jednoducho sa zastaviť a pozrieť sa na to, čo sa vlastne deje.

Liga otvorených mužov rieši agresivitu, zlosť a zvládanie tej agresie. Je agresia dôsledkom tých emócií, ktoré v sebe človek potláča, alebo kde inde sa u mužov berie?

Zlosť vlastne nie je nič iné ako nejaká emócia, ktorú v sebe človek prirodzene má. Dôležité je to, čo s ňou potom urobíme a to, či tú zlosť potom prejavujeme nezdravo. My jednotlivým chlapom hovoríme „motorkári” a „papiňáci”. Aký je medzi nimi rozdiel? „Papiňák“ je ten, ktorý v sebe tú emóciu dusí, čo s ním potom robí divné veci, ako že buď vybuchne, keď to nepotrebuje, alebo si to naopak obráti dovnútra proti sebe. Motorkár je ten, čo zlosť nevie regulovať, jednoducho štartuje na prvé šliapnutie. A kde sa zlosť berie? Tam zohráva úlohu niekoľko zložiek: emócie, veci, ktoré sa mi dejú, to môže byť nejaká frustrácia, žiarlivosť, veľmi často aj bezmocnosť. Často cítime zlosť, keď nedokážeme naplniť nejakú potrebu. Vo chvíli, keď sa cítim bezmocný, keď napríklad okolo mňa na diaľnici prejde nejaký vodič 300 km/h a ja s tým nemôžem nič urobiť, hoci by som mu hrozne rád povedal, že takto sa nejazdí, tak jednoducho začnem cítiť bezmocnosť a začne sa vo mne generovať zlosť. Takže jedna vec sú emócie, druhá potom nejaké spúšťače, čo sú veci, ktoré nás z duše hnevajú. Pre mňa to je nespravodlivosť, pre niekoho iného to môže byť veľa iných vecí, ktoré možno súvisia s nejakou jeho osobnou históriou. Nezdravé zvládanie hnevu je často o tom, že človek je naučený sa takto správať, nepozná iné stratégie, nevie s tým hnevom zaobchádzať. No a to posledné, čo veľmi často hrá nejakú rolu, sú postoje. S chlapmi, čo sa dopúšťajú násilia vo vzťahoch, to často býva takto: jednoducho neuvarila večeru, tak som ju udrel, to je predsa normálne. Oni to skutočne za normálne považujú, takto sa to naučili, takto to podľa nich má byť. Na takých postojoch je potrebné pracovať a ukázať im, že násilie nie je OK a že za to násilie je vždy zodpovedný ten, kto sa ho dopúšťa. Od páchateľov násilia totiž veľmi často zaznieva napríklad „ona na mňa tak strašne dlho kričala, že ja som jej jednoducho musel dať tú facku“. Ale tak to nie je, za tú facku je zodpovedný ten, kto ju dá, nie tá partnerka.

Keď toto niektorým mužom podľa tvojich slov príde normálne, ako sa stane, že sa dostanú k vám a začnú chcieť s tými postojmi niečo robiť?

To som popísal extrém, takýchto prípadov je medzi našimi klientmi málo. Ale podobné postoje, často mäkšie, tam sú. A prečo prídu? Niekedy preto, že napríklad dostanú nejakú silnú spätnú väzbu od okolia, alebo ultimátum od partnerky typu „ešte raz toto urobíš a ja odídem“. Alebo napríklad urobia nejaký problém v práci, rozmlátia počítač, hrozí, že o tú prácu prídu a kolegovia im povedia, „bež s tým jednoducho niečo robiť”. Občas sa aj zľaknú seba samého, čo to vlastne robia.

Ako s takýmito klientmi pracujete?

My sme vytvorili taký komplexný psychoterapeutický program, kde najskôr mapujeme dôvody, kontraindikácie, či má ten klient na situáciu náhľad, bavíme sa s partnerkou. Potom samozrejme prichádza na rad psychoterapia, ktorá je stále veľmi postavená na psychoedukácii, kedy si vysvetľujeme, ako zlosť vzniká, učíme tých chlapov s ňou pracovať a dávame im na to nástroje. Ďalšou dôležitou vecou je stretávanie a zdieľanie, mať miesto, kde sa môžu baviť o tom, čo sa im dialo v detstve, čo sa im darí a nedarí, jednoducho klasická skupinová terapia. Ešte aj po dlhšej dobe od programu sa s nimi stretávame a vyhodnocujeme, ako sa im darí.

Ako bežné je u nás násilie vo vzťahoch?

Nedávno sme robili jeden výskum v rámci kampane Zastav násilie, kde sme mapovali výskyt rôznych druhov násilia v poslednom roku, a vyšli z toho zaujímavé čísla. Dostali sme sa k tomu, že 30 % ľudí zažilo v poslednom roku nejakú formu násilia. Tam samozrejme patrí aj psychické násilie, čo je napríklad veľmi silný krik, ponižovanie, vyhrážanie. Fyzické násilie v poslednom roku zažilo 9 percent ľudí. Aj fyzické násilie je spektrum, pokojne od jedinej facky až po priväzovanie alebo napríklad mlátenie hadicou. Treba si však uvedomiť, že násilie vo vzťahu nutne neznamená to, že ten dotyčný má ísť do väzenia, alebo také niečo. K nám chodí napríklad otec, ktorý ráno kričí na deti. To ešte nemusí byť násilie. Spoločným menovateľom násilia je, že z vás má ten druhý strach. Keď sa správam tak, že sa ma niekto iný bojí, tak je to násilie.

Ďalšou vecou je, že keď je dieťa svedkom násilia, má to naňho skoro rovnaký vplyv ako vo chvíli, keď je na ňom to násilie páchané. Keď jednoducho vidím ako dieťa, že napríklad môj otec bije moju mamu, tak to má obrovský vplyv. Navyše existuje tzv. latentné násilie. To je atmosféra, keď človek príde domov a už sa bojí, čo bude. A vo chvíli, keď má dieťa taký strach, tak je to pre neho veľmi poškodzujúce.

Vy klientov učíte, ako pracovať s hnevom, aby ho zdravým spôsobom zvládli, ale naozaj je to také jednoduché? Dá sa to ovládnuť?

Je to samozrejme zložité, ale ide to. My našim klientom dávame k dispozícii niekoľko nástrojov, najlepšie sú za nás tzv. rebrík a pyramída. Pyramída je o tom, že dole, na tej podstave, je hnev stále nízky a mám veľa možností, čo s ním urobiť. Ale čím viac sa zlosť blíži k špičke pyramídy, tým menej možností máme. A na samotnej špičke už je to len o tom inštinkte bojuj, alebo uteč. Mozog stráca schopnosť reálnej a racionálnej kontroly a dostáva sa do tej zvieracej fázy, kedy fakt môžem buď útočiť, alebo odísť. A my tých chlapov učíme uvedomiť si čo najskôr, že tá zlosť prichádza, aby mohli využiť čo najviac tých možností, čo s ním robiť, aby zostali na tej podstave. Potom máme ešte metódu „timeout”. Tá je pre chvíle, keď už je človek vo vyšších poschodiach tej pyramídy. Táto metóda je obvykle dohodnutá s partnerkou a znamená, že ten dotyčný jednoducho odíde preč, pretože inak by sa mohol začať správať násilne. Na tejto metóde ale musí partnerka spolupracovať, musí ju poznať. Táto metóda sa dá použiť aj vo vzťahu k dieťaťu, keď cítime, ako rastie zlosť, tak je dobré mu povedať „pori, teraz som fakt už naštvaný, musíš sa naozaj poponáhľať alebo ja jednoducho budem naštvaný ešte viac”. Napríklad to dieťa to pochopí, možno tiež nie, ale je dôležité tie emócie prejavovať nejakým takýmto komunikatívnym spôsobom a zdieľať ich s okolím.

Ako sa staviate k tomu, keď násilní muži neskôr tvrdia, že ich žena k násiliu vyprovokovala?

Keď sa človek dopúšťa násilia, tak s tým nikdy nie je vnútorne spokojný. Vadí mu to na sebe samom a aby si to sám sebe nejako ospravedlnil, aby sám pred sebou vyzeral lepšie, tak hľadá nejakú stratégiu. A jednou z nich je práve prenos zodpovednosti na niekoho iného. Ja som sa takto správal, pretože alkohol, pretože partnerka kričí, pretože ma asi nenávidí či čokoľvek ďalšie. Ďalšou takou stratégiou je napríklad to, že to ten človek nadľahčuje, hovorí, že sa vlastne nič hrozné nestalo, to robí každý a podobne. To sú napríklad tie reči typu „ja som takých faciek dostal a pozrite sa, normálne som vyrástol a som v pohode”.

My sme sa teraz nejaký čas bavili o násilí a agresivite v partnerskom vzťahu, teda vo vzťahu muž a žena. Ale ako je to vo vzťahu rodič a dieťa? Spoločnosťou prebieha dlhodobo debata, ktorú by sme mohli nazvať „škoda každej facky, ktorá padne vedľa”, čo je možno také heslo predchádzajúcej generácie. Ako sa k tejto téme stavia Liga otvorených mužov?

Ja by som povedal len „škoda každej facky“. Fyzické tresty nemajú vôbec, ale vôbec žiadny význam. Sú úplne zbytočné. Nie je to výchova. Vo väčšine prípadov ide len o frustráciu rodiča a to, že tým fyzickým trestom človek uľaví sám sebe. Nie je to výchovný prostriedok, nie je to trest, je to násilie. Fyzické tresty z nás neurobia prirodzenú autoritu, maximálne autoritu despotickú. Áno, je to jednoduché riešenie, je to rýchle a keď ho budem biť, dieťa ma poslúchne. Je to istá cesta, ako si vynútiť poslušnosť, ale to dieťa tým jednoducho trvalo poškodzujeme. Navyše, človek, ktorý zažíval v detstve násilie, má väčšiu pravdepodobnosť, že ho bude zažívať aj v budúcnosti, že bude vyhľadávať vzťahy s ľuďmi. Hovorí sa tomu transgeneračný prenos násilia a funguje to tak, že človek vyhľadáva tie veci, ktoré pozná, ktoré sú mu blízke, hoci sú aj deštruktívne. Osem z desiatich chlapov, ktorí k nám prídu s tým, že chcú pracovať na svojom hneve alebo násilnom správaní, tak zažívali násilie. Ale zase to nie je tak, že by sme po tej našej ceste, čo nám nalinkovala napríklad výchova, gény a podobne, museli nutne ísť. Vždy sa môžeme rozhodnúť to robiť inak.

Ako veľmi vlastne otcovia ovplyvňujú to, čo z ich synov vyrastie?

To je vždy rôzne, ale napríklad v predchádzajúcej generácii, keď otcovia pre tých synov neboli takí prítomní, tak na ich synoch je zrejmé, že častejšie hľadajú pocit tej identity. Skrátka im chýba ten starší vzor. Našťastie súčasná generácia otcov to má už inak a do starostlivosti o deti sa zapája, povedal by som, podstatne viac. A to je dobre.

Páčil sa vám článok? Zdieľajte!

Petra Martínková & Filip Proučil

Autor článku

Petra je dlhoročná novinárka a tlačová hovorkyňa, ktorá prešla redakciou Ľudových aj Hospodárskych novín v Česku, neziskovkou aj korporátom. V Gentleman Store riadi obsah a snaží sa kultivovať pánsku reč. Filip je správca našich sociálnych sietí, obsahový marketér, certifikovaný stylista a lovec čerstvej inšpirácie. Jednoducho svieži vietor v marketingu.

Zaujíma vás viac? Chcete sa niečo spýtať?

Vložiť komentár

Bohužiaľ tu zatiaľ nič nie je. Budeme však radi za každý komentár.