Radek Jaroš: Do hôr nepatrí 99% ľudí, ktorí lezú na Everest
7.9. 2023, Petra Martínková & Filip Proučil
Ako prvý Čech a 15. horolezec na svete vyliezol Radek Jaroš bez kyslíka všetkých 14 osemtisícoviek. Keď vystúpil na tú poslednú, K2, napísali o ňom médiá, že je stelesnením všetkého, čo predstavuje skutočný muž. Fenomenálny český horolezec Radek Jaroš nám v rozhovore rozprával nielen o horách, ale aj o tom, aké vlastnosti má podľa neho naozajstný chlap, ako sa vysporiadal so smrťou priateľky pod lavínou, aké to je ísť na expedíciu úplne sám alebo čo pre neho znamená strach.
Radkov prvný outfit: olivovo zelená gabardínová košeľa, off-white tričko forét, béžové nohavice, kožené topánky od Barbour, voskovaná šiltovka Barbour
Radkov druhý outfit: overshirt vyrobený z hrubej vlny, biele tričko Barbour, olivovo zelené nohavice By The Oak, tenisky Novesta
Radkov tretí outfit: fleecová bunda Barbour, béžové chinos od Barbour, modré tričko Barbour, športové topánky Barbour
Radku, ďakujeme, že ste prijali pozvanie k nám do GS Talks. Vy ste nám na začiatku hovorili, že vašou osobnou stylistkou je vaša partnerka. Aký máte vzťah k móde?
Popravde. No, samozrejme taký trošku horolezecký, čo si budeme hovoriť. Ale raz som robil modela na prehliadke! Vtedy som sa spustil na lane v nejakom divadle zozadu z opony medzi manekýnky, ale v tom horolezeckom oblečení, prehovoril ma k tomu jeden môj sponzor. Vtedy tam boli naozaj módne značky a bolo tam asi 15 manekýnok, lenže mali iba jedného modela. No a tak ma prehovorili, nech robím modela aj ja. V rýchlosti ma naučili ten krok, on je taký špecifický, a začali ma obliekať do rôznych modelov. Takže som robil skutočného modela na skutočnej módnej prehliadke v divadle.
No a vymenili by ste módne prehliadky za horolezectvo?
To je iný svet a zaujímavá, vtipná skúsenosť.
Čo vlastne najradšej nosíte, keď nie ste v horách, keď ste v civile?
Na nohách je to jasné, sandále, ktoré mám v podstate osem mesiacov v roku. Mne chýbajú prsty na nohách, takže sandále sú mi najpohodlnejšie. No a inak to mám tak, že všetko, čo robím, sa nejakým spôsobom týka športu, takže preferujem športové outfity. Ale pravdou je, že som tiež fotil napríklad pre Esquire titulnú stránku v spoločenskom oblečení. A tiež mám kamarátku Beatu Rajskú, ktorá mi kedysi ušila na mieru sako priamo pre mňa. Nosil som ho s čiernym tričkom, ale mal som pocit, že v tom vyzerám trošku ako farár, takže som sa v ňom najskôr necítil veľmi dobre. Ale musím povedať zase jednu vtipnú príhodu o tom, ako mi raz moje čierne tričko v uvodzovkách zachránilo minimálne fasádu na tvári. Vtedy som bol na nejakej akcii na severe Čiech v Ústí nad Labem. Stál som vo dverách a pozeral som dovnútra, no a predo mnou stáli dvaja takí nabúchaní, holohlaví borci. A ten jeden sa na mňa stále otáčal, tváril sa veľmi kyslo a stále hovoril niečo tomu druhému. Bolo vidieť, že mu tak nejako naznačuje, že tu je borec, do ktorého by stálo za to si buchnúť alebo niečo také. No a ja som z toho bol už trošku nesvoj, pretože som začal tušiť, že sa k niečomu schyľuje. Ale neutiekol som, len som sa nejako oprel o rám dverí, sako sa mi rozoplo a ja som vtedy nemal iné tričko ako tričko od kamaráta, ktorý robil u polície. Na chrbte a na prsiach malo žltý nápis polícia. A zrazu som videl, ako sa ten borec otočil a zarazil sa. Vytrieštil oči, otočil sa k tomu druhému borcovi a začali si niečo hovoriť. A potom obaja zmizli. Ja som si hovoril, čo sa stalo? A potom som si všimol, že pod tým sakom je vidieť takto z boku nápis polície a že sa vytratili, pretože si mysleli, že narazili na súpera.
A dnes ste prišli v ružovom tričku. Riešite farby?
Farieb sa nebojím! Ja mám taký svoj malý e-shop, kde predávam nejaké doplnky, robím také expedičné tričká, čiapky a tieto veci, no a s priateľkou Oľgou vždy riešime farby. Snažíme sa, aby tam tie tričká boli farebné, raz zelené, raz žlté... A toto tričko, čo mám dnes na sebe, som urobil tento rok k dvadsiatemu piatemu výročiu môjho výstupu na Everest.
Hovorili ste, že je to 25 rokov od doby, keď ste prvýkrát vyliezli na Everest. Vidíte nejaký rozdiel v outdoorovom oblečení vtedy a teraz? Sú tam nejaké materiálové alebo strihové zmeny?
Materiál samozrejme pokročil veľa. Čo sa týka extrémneho vysokohorského lezenia, tam je dôležitá okrem funkčnosti aj váha a váhovo šli materiály veľmi dole. Dôležité sú aj termoregulačné vlastnosti, a tie sa tiež vyvíjajú správnym smerom, aj keď je stále najlepšie perie. Žiadne umelé vlákna perie nenahradia.
Keď ste vyliezli na K2, tak Vás v médiách označili za človeka, ktorý spĺňa "všetko, čo stelesňuje skutočného muža"...
To je pekné! To som nečítal, to by som bol namyslený!
Mňa by zaujímalo, čo Vy si predstavíte, keď sa povie skutočný muž?
No, tak ja neviem. Asi nejaká fyzička by tam mala byť. A galantnosť voči ženám. A tiež schopnosť urobiť niečo pre ostatných, či už na horách alebo inde. Ja mám možnosť spolupracovať a podporovať niektoré spoločnosti, ktoré pomáhajú ľuďom s rôznymi handicapmi alebo chorobami. A aby som povedal pravdu, spočiatku som to robil hlavne preto, že som si hovoril, že sa to má robiť. Ale musím povedať, že postupom času som si uvedomil, že tí ľudia sú hrdinovia! Keď som svojho času omrzol na Annapurne a nasledovali dva roky, keď som prekonal deväť operácií a amputovali mi 11,5 článku na prstoch oboch nôh, tak ja som bol v pokoji a hovoril som si, že to je vlastne len taká nádcha oproti tomu, čo napríklad majú deti, ktoré žijú s chorobu motýlích krídiel. Tie deti majú strašne krehkú kožu, narodili sa s tým a nedá sa to vyliečiť. A vlastne celý život s tým bojujú, a napriek tomu majú odvahu žiť. Ostatne odvaha je podľa mňa ďalšia z tých vlastností "naozajstného muža". Chlap by mal byť odvážny a čeliť životným situáciám s nadhľadom. Ale ja nie som ten, kto by mal určovať, "kto je skutočný muž". To asi nie je moja parketa.
A máte nejaký vzor, o ktorom by ste mohli povedať, že je to skutočný muž?
Mám okolo seba skutočne skvelých ľudí. A tiež veľa ľudí, ktorých profesiou je pomáhať ľuďom. A veľmi si ich za to vážim.
Keď sme pri tých vlastnostiach, veľa hovoríte o pomoci. Je súcit jednou z vlastností, ktorá vás charakterizuje?
To si nemyslím. Ja strašne obdivujem ľudí, ktorí zasvätili celý svoj život pomoci ostatným. A sebecky priznávam, že ja by som to nedokázal. O to viac obdivujem tých, ktorí to dokážu.
A aké tri vlastnosti Vás najlepšie charakterizujú?
Wow. Asi odhodlanie a vôľa. Než som vyliezol všetkých 14 osemtisícoviek, Korunu Himalájí, trvalo to 20 rokov. Potom asi usilovnosť. Ja som nikdy nepodceňoval tréning a nikdy som nespoliehal na to, že by som to mal prirodzene v sebe. No, a to je asi všetko.
Určite ste za ten čas, keď leziete po vysokých horách, zažili množstvo vypätých situácií... Aká vlastnosť Vás vždy podržala?
To si nie som úplne istý. Ale vďaka tomu, že som tam vždy išiel dostatočne pripravený fyzicky aj mentálne, tak som to nebral ako žiadnu vedu. Zároveň som ani seba nikdy nebral ako stred vesmíru. Človek sa nesmie brať veľmi vážne, pretože ten náš svet sa bez nás pokojne zaobíde. No a ja som bol v horách vždy pripravený ako na úspech, tak na neúspech. K horám patrí pokora. Napríklad keď nebude dobré počasie, tak to človek jednoducho nedá, aj keď môže byť nabúchaný čo najviac. A musí to vedieť prijať, nie sa z toho zosypať.
Pokora do hôr patrí. Čo tam naopak nepatrí?
Asi tak 99% ľudí, čo lezú na Everest. Tí tam nepatria, pretože to nie sú vôbec horolezci, ktorí by tam robili nejakú horolezeckú činnosť.
Vy ste známy kritik práve takého masového lezenia na vysoké hory.
No, kritik... Nech každý robí, čo chce, pretože tie hory patria všetkým. Hory nepatria Messnerovi, Jarošovi, Holečkovi, ale patria naozaj všetkým. Avšak masové výpravy na Everest nemajú s horolezectvom nič spoločné. Tí ľudia tam lezú len preto, že im tam visia fixné laná, oni si na ne zavesia skoby a vlastne po nich len šplhajú. Nemajú žiadne základy horolezectva. Vadí mi, že sa potom nazývajú horolezcami a že robia, ako keby predviedli nejaký svetový výkon, aj keď vlastne len lezú vysokohorskú feratu.
Vy ste známy tým, že ste všetkých 14 osemtisícoviek zdolali bez kyslíka a bez šerpov. Aké to lezenie bez kyslíka je?
Úplne prirodzené, pretože je absolútne neprirodzené mať nejakú masku na tvári. Ja som nikdy kyslíkovú masku na tvári nemal. Liezť s kyslíkom je úplná hlúposť a vôbec to nie je žiadny športový výkon. A to sa bavíme o Evereste. A sú ľudia, ktorí lezú s kyslíkom aj na iné hory, na nižšie. Keď som začínal liezť, mal niekto kyslíkovú masku na tých nižších osemtisícovkách len výnimočne. Ja delím osemtisícovky na tri kategórie, a to Everest, to je skoro 9 tisíc. Potom je päť kopcov, ktoré majú 8,5 tisíc a potom všetky ostatné. A na tie skoro takmer nikto nikdy neliezol s kyslíkom. Liezť s kyslíkovými prístrojmi na tieto nízke osemtisícovky, to je vlastne hanba!
A prečo vlastne lezú ľudia na osemtisícovky s kyslíkom? Majú nedostatočnú prípravu? Alebo sú to len amatéri?
Ten kyslík ti dáva takú výhodu, že nelezieš na osemtisícovku, ale na šesťtisícovku. Nie si dostatočne pripravený? Nemáš fyzičku? Nemáš morálku? Áno, tak máš väčšiu šancu, že to s tým kyslíkom dáš. Kyslík je pomôcka, je to doping. Ja vždy hovorím, že keby išiel niekto Tour de France na elektrickom bicykli, tak by mal medzi tými profesionálmi obrovskú hanbu, vylúči by ho. Celý svet by sa mu smial. Ale títo borci, čo lezú na hory s kyslíkom, sú za hrdinov. Je to absolútne nepochopiteľné.
Hovoríte, že hory delíte do rôznych kategórií podľa výšky. Čo sa deje v tej najvyššej kategórii, na Evereste, keď je mozog bez kyslíka?
Teraz som chcel povedať, že neviem, že si to nepamätám. Ja som bol naozaj takmer v bezvedomí. Nepamätám si napríklad vôbec jeden úsek zhruba 100 m pod vrcholom. Ale bolo ešte dobré, že som si v tej chvíli uvedomoval, v akom som stave. Bol som na vážkach, či pokračovať. Samozrejme vás to ťahá nahor. Tiahne vás tam fakt, že ste do toho dali pol milióna svojich peňazí, ťahá vás tam ego, chuť slávy a tak. Ale potom som si spomenul na svoje deti a tiež na mŕtvolu, ktorú sme mali za stanom a ktorú sme volali vysmiaty horolezec, a hovoril som si kašlem na to. Ja jednoducho nechcem byť vysmiaty horolezec. A tak som sa otočil a šiel som dole, no.
A čím to bolo, že ste boli v takom stave? Bolo to tým, že mozog bol príliš dlho bez kyslíka?
Áno, bolo to na Evereste a bolo to nedostatkom kyslíka. Ja som Everest zhodou okolností vyliezol ako svoju prvú osemtisícovku a ona je naozaj o rad až dva vyššia ako tie ostatné. A tým, ako to bola moja prvá expedícia, tak som s tým ešte nevedel dobre pracovať. A pre zmenu na posledných dvoch expedíciách sa na mne robili rôzne vedecké pokusy. Vtedajšia priateľka robila vysokohorskú medicínu a ja som stále plnil nejaké testy. A zistilo sa, že najlepšie výsledky, s najmenšou chybovosťou a najrýchlejším časom mám vo výške 8000 m. Takže je otázka, aké by to bolo, keby bol Everest mojou poslednou osemtisícovkou.
Takže sa dá na výšku zvyknúť?
Dá. Navyše človek časom spozná svoje tempo. Keď som bol dvakrát sám na expedícii, tak som si počítal kroky, pretože som tam mal sám so sebou čo robiť. No a na tých nižších ôsmich som robil 20 krokov a potom som sa musel zastaviť a dvadsaťkrát nadýchnuť, aby som bol schopný urobiť ďalších 20 krokov. A keď som liezol Lhotsa, štvrtú najvyššiu horu sveta, tak v tej výške okolo 8,5 tisíc som urobil 15 krokov a musel som sa zastaviť a päťdesiatkrát sa nadýchnuť, aby som bol schopný urobiť ďalších 15 krokov. Problém s nedostatkom kyslíka v takej výške rastie exponenciálne. A je to sila. A toto všetko vlastne u tých ľudí, ktorí lezú s kyslíkom, odpadá. Oni môžu ísť stále ďalej…
A vyberá si pobyt v takej výške nejakú daň v bežnom živote?
To bolo práve tiež predmetom tých testov, o ktorých som hovoril. Ja som absolvoval pred a po týchto dvoch expedíciách magnetickú rezonanciu mozgu, či tam nastávajú nejaké trvalé zmeny, ale u mňa sa nič také nepotvrdilo. Asi som na tú výšku jednoducho adaptovaný. Potom sme tiež boli, 10 najlepších horolezcov sveta, v Innsbrucku na nejakej fakulte. Tam nám brali krv a odvtedy skúmajú našu DNA na univerzitách v Amerike, v Nemecku, vo Švajčiarsku a v Číne. Skúmajú, či je tam nejaká anomália oproti bežnej populácii. Budú nás napríklad klonovať, nie? Ale vážne, pre vedcov je to asi zaujímavé, napríklad kvôli zrážanlivosti krvi, kvôli pooperačným stavom a tak ďalej. Napríklad možno prispejem k nejakému vedeckému poznaniu.
Vy sám si myslíte, že ste výnimočný?
Ja si myslím, že som mal šťastie. A tiež som sa horolezectvu venoval naplno, nič som nepodceňoval a šiel som si za tým.
Vy ste vyliezol Korunu Himalájí, a keď o tom rozprávate, tak mimovoľne spomínate rôzne veci, ktoré sú veľmi silné, mŕtvola za stanom a podobne. Aký je Váš najväčší zážitok, čo Vám najviac utkvelo v pamäti?
To je takých krásnych zážitkov vela! Každá vec ťa nejakým spôsobom posunie ďalej, posilní. Ja som dostával vždy od detí talizmany, ktoré som mal pripevnené na batohu. A keď som sa vracal, tak prvému dieťaťu, ktoré som stretol, som nejaký talizman dal. To boli strašne silný zážitky.
K2 sa Vám podarilo vyliezť na piaty pokus, nemali ste počas tých rokov, kedy Vám to nevychádzalo, nejakú krízu motivácie?
Nemal. Raz mi výstup prekazilo zranenie, v roku 92 som si rozdrtil prst v základnom tábore a inak to zakaždým zhatilo počasie. A my sme tam vždy odviedli strašný kus práce, napríklad v roku 2003 sme tam boli celkom dvanásťkrát, ja som vždy hovoril jedenásťkrát, ale dvanásťkrát vo výške medzi 7-8000 m. Vystúpali sme tam 25 000 výškových metrov, z toho drvivú väčšinu sme liezli sólo a prešľapávali a ťahali fixné laná pre iné skupiny a expedície. A rovnako nás počasie nepustilo hore. A poviem ti, to ti dá taký nadhľad. Za zlého počasia nevylezieš ani na Snežku, najvyššiu horu v ČR, nieto na K2. A samozrejme, že ťa to mrzí. Ale musíš to vedieť prijať, pretože to k tomu jednoducho patrí.
Niekde som čítala, že na začiatku Vašej horolezeckej kariéry došlo k smrteľnému zraneniu vašej osemnásťročnej priateľky, ktorá zomrela pod lavínou. Nehovorili ste si vtedy, že sa na to vykašlete, že nebudete liezť, že skončíte?
No, nehovoril, ale boli to dva roky, kedy som bol psychicky naozaj strašne na dne. Boli to roky, keď som po večeroch plakal a nechápal som to. A naozaj mi strašne dlho trvalo, kým som sa z toho dostal. Keď som to videl spätne, tak viem, že ma to zase niekam posunulo, pretože som si hovoril, že už sa mi vlastne nič horšie stať nemôže. Samozrejme, ako som mal deti, to potom bolo zase iné.
A keď na Vás potom samotného neskôr spadla lavína na Annapurne, tak ste hovorili, že Vás zachránil snáď anjel strážny…
Neviem teraz, či to bola Annapurna alebo Nanga Parbat, tých zážitkov bolo viac. Ale dúfam, že nejakého anjela strážneho mám. Annapurna je objektívne strašne nebezpečná. Dosť často tam padajú lavíny a je to najviac nebezpečná osemtisícovka. My sme vtedy postavili prvé dva výškové tábory a vrátili sme sa dole. A keď sme šli na ten vrcholový pokus, tak spadla obrovská lavína, ktorá nás tam skoro zasypala. Vtedy sa 23 z 30 horolezcov, čo tam boli, zbalilo, že letia domov, pretože tam tie lavíny padali stále. My sme sa ale nejako dohodli, že to dáme a ostali sme tam. V druhom výškovom tábore to strašne kvílilo a hučalo a ja som si hovoril, toto snáď už ani nie je búrka. A rozopol som stan niekedy o polnoci a vykukol som von. A teraz ako pozerám do tej steny, tak vidím, ako na nás padá obrovská lavína. Len som zavrel ten stan, sadol som si dovnútra a hovorím, pozri, lavína. A tak sme sedeli takto chrbtom k stanu a jednoducho nenarobíš nič. Nemôžeš nič robiť. Takže sme čakali, kedy to príde. A ono to neprišlo. A ráno, keď sme vyliezli zo stanu, tak asi 20 metrov od nás bola čiara od tej lavíny, ktorá pokračovala ešte pol kilometra ďalej. Tesne nás to minulo.
A čo sa Vám honilo hlavou, keď ste videli, že tá lavína padá? Veď ste si predsa museli hovoriť, že je koniec...
No, hovoríš si, že je to v prdeli.
Koľkokrát ste boli takto blízko smrti alebo v ohrození života?
To sa spočítať nedá. A navyše už len to, že ideš sám neuviazaný po ľadovci a je tam meter a pol široká trhlina, ty musíš hodiť na druhú stranu batoh a s mačkami sa rozbehnú vo výške 5000 m a skočiť na druhú stranu. Už to je silné ohrozenie života, pretože stačí jedno zaváhanie. Nie je to ako vo filme Vertical limit, že sa borec rozbehne a skočí v siedmich tisícoch dvadsať metrov do diaľky, zasekne cepíny a lezie hore. Ja vždy pri tejto scéne hovorím, že než by dobehol k tej trhline, tak by bol mŕtvy vyčerpaním.
Z tých 14 expedícií na najvyššie hory sveta ste išli dvakrát sám. Prečo sám?
Prvýkrát to bolo sranda, pretože pol roka predtým som povedal, že sólo nikdy nepoleziem a za pol roka som odlietal sám. Vtedy to mala byť desaťčlenná expedícia, ale tí ľudia postupne začali odpadávať, z finančných dôvodov, zo zdravotných, súkromných. Tak to jednoducho vzdávali a vzdávali, no a zrazu som mesiac pred odletom zistil, že som sám. Tak som to chcel tiež zrušiť a hovoril som si, že pôjdeme budúci rok, ale potom som si zase hovoril, a čo keď nie? A ja som už vtedy bol rozhodnutý, že tú Korunu Himalájí chcem dokončiť. A tak som si povedal, pozri, nová výzva. A rozhodol som sa, že pôjdem sám. Vtipné bolo, že v okamihu, keď som opúšťal civilizáciu, tak som priateľke poslal esemesku, že ma bolí zub, že bude možno ešte sranda. A potom som bol celú expedíciu na antibiotikách, doktor španielskej výpravy mi tam rezal ďasno. Ale ja som napriek tomu ten výstup nevzdal a dočkal som sa odmeny. Na vrchol som vystúpil za 14 dní od postavenia základného tábora, aj cez tie bolesti, cez tie antibiotiká. A čo bolo úplne neskutočné, ja som stál na vrchole v deň svojich narodenín.
A nie je to extrémne riskantné ísť hore sám?
Samozrejme, že do istej miery je, ale ja som vedel, že na to mám skúsenosti. Bola to v tej dobe moja myslím desiata až pätnásta expedícia. Prijal som to ako novú výzvu, pretože keď si sám, tak napríklad vieš, že ideš ľadopádom a že tam ideš sám a že je to plné trhlín. A teraz tu máš snehový most, ktorý je 5 metrov široký a pod tebou je stometrová diera a ty vieš, že na začiatku tohto mosta je trhlina a na konci tiež, že ten most nie je pevný. Normálne, keby vás bolo viac, by ste sa s ďalším lezcom zviazali, ale teraz som to musel prekonať sám. To bola zase iná dimenzia strachu.
Čo pre Vás vlastne znamená strach? Mávate strach, keď idete hore?
Mávam strach. A potom sa to zmení na rešpekt. Taký strach je dobrá vec, strach, ktorý ťa núti byť obozretným je vlastne aj taká brzda proti blbosti. Ale nesmie to byť strach, ktorý ťa prikuje a paralyzuje. Keď vstúpiš na prechod a vidíš, ako sa rúti auto, tak nesmieš zamrznúť uprostred toho prechodu, ale konať. A v horách to isté.
A stalo sa Vám niekedy, že Vás ten strach paralyzoval, že ste zamrzli?
Ja teraz neviem, to asi áno.
Hovorí sa, že prvým pravidlom záchranárov, policajtov, vojakov je neohroziť sám seba. Riadite sa ním aj pri expedícii?
Toto pravidlo som spoznal po tom, čo som na expedícii na Dhaulagiri zachraňoval poľského horolezca a potom pri ceste z vrcholu dvoch Španielov. A ako som toho bol plný zážitkov, tak keď som sa vrátil, tak som si zaplatil záchranársky kurz, pretože aj keď som vtedy tých borcov zachránil, cítil som, že mám silné nedostatky. No a pri tom kurze práve toto bolo pravidlo, ktoré sme stéle porušovali. My sme sa vždy bezhlavo vrhli do zachraňovania a pri vyhodnocovaní prišla kritika.
Poznáte, koho v horách zachrániť?
Ja som to našťastie riešil iba párkrát, nie som profesionálny záchranár. Vtedy som to vyhodnotil tak, že ich môžem zachrániť a našťastie sa to podarilo.
Prečo vlastne ľudia lezú na hory?
Asi odpoveď každého bude iná, ale ja som na hory začal liezť z toho dôvodu, že som s otcom chodil po horách viac-menej od narodenia a tie hory si ma jednoducho pritiahli.
Ale predsa, čo Vás tak fascinuje na horách? Je to adrenalín, alebo napríklad to, že máte čistú hlavu?
Adrenalín? To nie je. Adrenalín je skôr pri skalnom lezení alebo na divokej vode, na kajaku. V tých horách je to už skôr drina, odriekanie a prekonávanie sám seba by som povedal.
Viete, čo by ma ešte zaujímalo, keď sa vrátite z expedície, aké to je? Niekto to kedysi prirovnával k návratu vojakov z misie. Máte aj také pocity?
Do istej miery je to taký ťažký návrat, pretože človek si na horách uvedomí, aké tu riešime blbosti a malichernosti, ale na druhej strane ten normálny život sa odohráva tu. Ja si myslím, že hory dajú človeku nadhľad nad tým, čo sa tu deje. Že sa k tým veciam stavia inak a jednoducho je viac v pokoji a nerozhodí ho každá hlúposť. Nehovorím, že sa z hôr vrátite ako lepší človek, to v žiadnom prípade nebudem tvrdiť, ale vyrovnanejší si myslím že určite.
Takže je výstup na osemtisícovku taký mentálny tréning?
Určite.
Vy máte na vzdelávacej platforme Seduo kurz Cesta na vrchol. Existuje nejaká univerzálna rada, ako dôjsť na vrchol, či už v horách, v biznise alebo živote?
No, tak je to o tom ísť za svojim snom a za svojim cieľom a nevzdávať sa. Pretože úspech málokedy príde na začiatku. Tí ľudia, ktorí k úspechu prišli hneď na začiatku a ľahko, či je to k športovému alebo biznisovému, tak s tým často nevedia pracovať, nevedia na sebe pracovať, nevedia makať a nevedia prehrávať. Prehra ich zlomí, namiesto aby ich posilnila.
Takže tá rada znie…?
Hlavne sa nevzdávať. A potom byť pokorný, vydržať ísť si za svojim snom, pretože sny sú od toho, aby sa plnili a oni sa nesplnia len tak. No, a možno nemyslieť si o sebe, že som stredobodom vesmíru.
Páčil sa vám článok? Zdieľajte!
Petra Martínková & Filip Proučil
Autor článku