Petr Lukeš: U nás nerešpektujeme dobre oblečeného muža. Zlé oblečenie považujeme za normálne.
4.8. 2023, Petra Martínková & Filip Proučil
Dnes je jeho meno pojem, ale o štýl a vizáž sa Petr Lukeš zaujímal už od detstva. Počas socializmu v našej krajine však pre také zamestnanie akosi nebolo miesto. Petr sa svojho sna nevzdal a svojpomocne a tvrdou drinou (a tiež nutnou dávkou talentu) sa v odbore stylista - vizážista vypracoval najvyššie, kam mohol.
V deväťdesiatych rokoch začínal tam, kde iní končia, u Diora a Yves Saint-Laurent. Aby svoj um mohol odovzdávať ďalej, založil Asociáciu vizážistov a stylistov. V móde sa pohybuje 30 rokov a vo svojej práci sa silne dotýka aj psychológie. Ako sám hovorí, aby dokázal pomôcť ľuďom s ich vlastným štýlom, musí najskôr spoznať ich život.
Spoločne sme sa bavili nielen o móde a obliekaní, ale riešili sme aj farby, ich význam a ich vplyv na naše okolie aj na nás samotných. Pýtali sme sa, ktorí muži nosia červenú a ružovú a aj na to, v ktorej farbe si vás ostatní najviac všímajú. Hovorili sme aj o reči tela, o tom, ako z nej vyčítať lož alebo nechuť pokračovať v rozhovore.
A pýtali sme sa aj na obliekanie mužov u nás a prečo majú muži v našej krajine v obliekaní obavu z hodnotenia ostatných? A ako chodí oblečený „typický český a slovenský chlap“?
„Takzvane normálny chlap má montérky, sandále, behá v trekovom tričku po námestí a vyzerá, že by mohol zdolať každú stenu, ktorú tam nájde, alebo že zvládne skoliť medveďa hneď vo vedľajšej uličke. Keď je muž elegantný, tak to nevieme oceniť, posmievame sa mu a hovoríme, to by som ho chcel vidieť, ako by v tomto skladal fúru dreva…,“ hovorí Petr Lukeš.
Pekné čítanie!
Dobrý deň Peter. Ďakujeme za prijatie pozvania do nášho podcastu GS Talks. Vy ste známy vizážista, fotograf, stylista, ako ste sa k svojmu povolaniu vlastne dostali?
Dobrý deň, ja ďakujem za pozvanie. Prvýkrát som sa s vizážou stretol v čase, keď sa o nej ešte nedalo uvažovať ako o profesii. To bolo pred revolúciou, keď tu existovali predajne Tuzex. My sme sa tam boli kedysi pozrieť s mamičkou a pamätám si, že som tam videl zaujímavý úkaz, pani v nádhernom kostýme stála pri stojane s kozmetikou Dior a líčila zákazníčky. Ja som si hovoril, čo to robí? Ona tam maľuje ženy, aby boli krajšie? To možno lieta po svete a učí ľudí byť krajšími. To chcem robiť tiež! Vtedy som dostal informáciu, že to robiť nebudem, pretože taký obor u nás neexistuje, a navyše nikam lietať nesmieme. Takže som to pustil z hlavy. Paradoxné je, že potom v deväťdesiatych rokoch, bol Dior druhá firma, pre ktorú som robil vizážistu. Pomerne skoro som potom začal mať záujem o styling. To mi bolo blízke, pretože moja babička bola dámska krajčírka a dedko bol pánsky krajčír. No a niekedy po roku 2000 som začal koketovať aj s fotografiou, pretože som cítil potrebu zachytiť výsledok svojej práce vlastným pohľadom. Vtedy som bol jeden z prvých, kto robil mejkap, styling a fotenie dohromady.
A kde ste sa styling a vizáž vlastne naučili, keď tu v deväťdesiatych rokoch nič také neexistovalo?
V tých deväťdesiatkach to bolo fakt celkom zložité a ja som vtedy, keď som začínal s vizážou, bol nadšený za každú informáciu. Hltal som čokoľvek na túto tému. Keď vás niekto niečo naučil, nosili ste ho na rukách, keď ste našli knihu, tak ste ju prečítali od A do Z a dúfali, že čoskoro nájdete ďalšiu, ktorú ste ešte nenašli. Potom ste išli niekam do zahraničia a z veľtrhu ste si priviezli ďalšie dve knižky a lúskali ste každú informáciu, pretože to bol poklad. Takto som sa vtedy vzdelával. Prosil som ľudí, ktorí už niečo vedeli, aby mi odovzdali svoje znalosti, čítal som, čo sa dalo prečítať, a veľa som trénoval. Z veľkej časti som si musel veľa vecí prešliapať praxou, vyskúšať všetky omyly, zistiť si pekne natvrdo, že to, že niečo nefunguje, vám nikto nepovie dopredu.
Aké ťažké bolo získať prvých klientov? Ako ste sa dostali k svetovým značkám ako bol Dior alebo Yves Saint-Laurent, pre ktoré ste pracovali?
Tomu zase nahrávala pomerne divoká situácia deväťdesiatych rokov. Vizážista bol vtedy nedostatkový tovar a tieto veľké značky, ktoré k nám prišli, mali vtedy veľký dopyt po vizážistoch a chceli mať buď spojené tímy, alebo hľadali iba mužov, pretože na to boli zvyknutí z domova. Lenže muž vizážista tu bol fakt vzácnosť, takže som mal vlastne istú konkurenčnú výhodu a všimli si ma. Samozrejme som musel prejsť konkurzom a uspel som, takže ma prijali.
Čo ste vlastne u Diora robili?
Líčili sme. Vlastne všetko od rôznych promo akcií až po fotenie do časopisov, skrátka robili sme všetok mejkap, ktorý bolo potreba kde urobiť. Boli sme relatívne malý tím, boli sme tam v jednu chvíľu traja, neskôr už iba dvaja.
Prečo ste sa potom rozhodli ísť vlastnou cestou?
Hrozne ma lákala sloboda a možnosť robiť vlastné veci vlastným spôsobom. Tak som začal tú vlastnú cestu hľadať a jednou z prvých vecí, ktorá ma napadla, bolo založiť asociáciu. Mal som myšlienku spojiť vizážistov, ktorí chceli ísť podobnou cestou, chcel som zjednotiť pravidlá a tiež vytvoriť systém vzdelania, pretože vtedy sa všetci učili viac-menej na kolene alebo od niekoho, ale možnosť profesionálne sa vzdelávať a rásť tu prakticky nebola. Nechcel som to vtedy pojať iba ako biznis, kedy urobíte kurz denného líčenia, rýchlo na tom otočíte pár ľudí a pustíte to ďalej. Od začiatku som chcel vytvoriť dlhodobý koncept, ktorý bude fungovať.
Chodili k vám na začiatku iba celebrity, alebo aj bežná klientela?
Ľudia sú vždy zvedaví na to, čo robia ich celebrity, takže záujem mali vždy. Len spočiatku vlastne nevedeli, čo hľadajú. Časté bolo, že niekde v časopise prebehla nejaká premena a ľudia si hovorili, ja môžem byť krajší? Tak budem hľadať vizážistu! Ale vôbec netušili, že pre to budú musieť niečo urobiť aj oni sami. A to, čo teraz popisujem, sa týkalo vlastne výhradne žien, pretože v deväťdesiatych rokoch mali muži predstavu, že chlap má smrdieť benzínom a kockovaná košeľa je dosť spoločenská. Dodnes to pre veľa mužov nie je doriešená téma.
Prečo si myslíte, že je to tak?
To ste mi položili ťažkú otázku. Ja o tomto premýšľam už skoro 30 rokov, mám na to veľa teórií a doteraz si nie som istý, ako to vlastne je. Jedným z tých dôvodov je podľa mňa tradícia, ktorá bola pretrhnutá. Keď sa pozriete na fotky mužov v Česku pred druhou svetovou vojnou alebo v medzivojnovom období, tak sme v úplne inom svete. Chlapi vtedy nemali problém obliecť sa dobre a elegantne. Riešili to a bol to štandard. Lenže to pretrhla vojna a potom samozrejme rok 1948 a nástup komunizmu. Ten tieto zvyky zlikvidoval, pretože tu zrazu namiesto elegantného muža, ktorý nosil klobúk, bol budovateľ so šatkou a v montérkach. A keď vyzeral veľmi dobre, tak bol podozrivý.
Od tej doby už ubehla celkom dlhá doba...
Áno, mali sme dlhý čas na to, aby sme to prekonali, ale faktom je, že týmto mužom sa veľmi nechcelo, nemali tendenciu sa zlepšovať. Ďalšou vecou, a možno tou dôležitejšou, je fakt, že chlapi majú obavu zo spätnej väzby. U nás sa muži hodnotia iba v dvoch kategóriách, buď sú neelegantní a nevedia sa obliekať, to sú typický chlapi. Alebo sa chlap oblečie dobre, začne byť elegantný a začne byť podozrievaný z toho, že je buď homosexuál alebo metrosexuál. A poďme sa mu smiať. Toto škatuľkovanie vedie k obavám, ktoré som veľakrát videl u klientov, ktorí mi povedali, vyzerám dobre, takto som si to predstavoval, to je super. Lenže, čo tomu povedia chlapi v práci? A čo si pomyslí moja šéfka?
Prečo majú muži takéto obavy?
Myslím, že príčina je celková atmosfére tu u nás. To je zaujímavá vec, my nerešpektujeme dobre oblečeného chlapa. Ale keď je muž fakt zle oblečený, tak nielenže mu to odpustíme, ale ešte povieme, že je to normálne. Skrátka mám pocit, že sme si tu nastavili strašne nízku a zlú latku. Takzvane normálny chlap má montérky, sandále, behá v trekovom tričku po námestí a vyzerá, že by mohol zdolať každú stenu, ktorú tam nájde, alebo že zvládne skoliť medveďa hneď vo vedľajšej uličke. Keď je muž elegantný, tak to nevieme oceniť, posmievame sa mu a hovoríme, to by som ho chcel vidieť, ako by v tomto skladal fúru dreva…
Takže myslíte, že muži majú v obliekaní obavy z predsudkov?
Skôr z hodnotenia ako z predsudkov samotných. Také to "čo si povedia ľudia" u nás to tak proste stále funguje. Skrátka sa boja vyzerať lepšie.
No áno, ale ako to prekonať? Ako sa dostať cez ten bod, kedy už toto človek nerieši?
V prvom rade by človek mal vedieť, kto je, kým chce byť a ako chce vyzerať. Nemal by zostávať v tom, že bude radšej vyzerať ako všetci ostatní, pretože je to pohodlné splynúť s davom. Je potrebné dokázať uniesť to, že je človek sám sebou, a treba si uvedomiť, že vyzerať dobre nie je trestný čin. A u mnohých mojich klientov skvele funguje vyjsť niekam, kde je to normálne. Raz sme s jedným klientom zašli na pár dní do Milána. On zrazu videl, že sú tam oblečení ľudia oveľa farebnejšie, výraznejšie, a pochopil, že on nie je divný, že sa vôbec nevymyká z globálneho merítka. Potreboval sa jednoducho preniesť cez bežné predsudky, ktoré nájde u svojej susedky a u dvoch kolegov v práci, a zistil, že existuje veľa mužov, ktorí sa obliekajú dobre a nie je to ich handicap. Krátko na to sa začal obliekať s oveľa väčším sebavedomím. Takže často je to otázka pochopenia a vyskúšania.
Poďme to zhrnúť, ako teda objaviť svoj vlastný štýl? Keby som za vami prišiel s takou zákazkou, čo by ste so mnou robili?
To je pomerne dlhý proces. Tým prvým bude úloha nájsť vašu osobnosť, pričom sa budeme sústrediť ako na fyzické parametre, ako sú miery, konfekčná veľkosť, farebná typológia a podobne, tak aj na váš životný štýl. A tu by som sa pýtal, čo robíte, ako fungujete, ako vyzerá váš deň od chvíle, keď ráno vstanete. Či si dáte ráno hrnček kávy, alebo čaju, či idete do práce, s kým sa tam stretávate, čo robíte. Či jazdíte autom, alebo MHD. Ako premýšľate o svete, ako ho vnímate, ako reagujete. No a potom si vytvorím celistvý návrh, predstavu farebnosti, materiálov, štruktúry a nakoniec aj finálneho vzhľadu, ktorý budeme postupne posúvať ku konkrétnejšej a konkrétnejšej predstave, až z toho nájdeme štýl, ktorý bude fungovať v prostredí, kde sa pohybujete. To znamená, že vám bude ušitý na mieru, bude vám v ňom pohodlne, nech už robíte čokoľvek. A zároveň bude skvele vystihovať vás a váš životný štýl. Toto je základné know how a práca na pár týždňov.
To trošku hraničí s psychológiou…
Ale oblečenie súvisí s psychológiou! Nie je to samozrejme psychológia v tom zmysle, že by sme určovali nejakú diagnózu, ale potrebujeme poznať myseľ človeka, pochopiť jeho dušu, pretože bez toho to nedáva zmysel. Bez toho by ste vytvorili síce krásny styling, ale nebolo by to ono a ten dotyčný by sa v tom necítil dobre. Štýl, či chceme alebo nie, je súčasťou našej identity.
Teraz sa bavíme o tom, že štýl je veľmi individuálna vec. Dá sa nejakým spôsobom zovšeobecniť, aké kúsky všeobecne mužom pristanú?
Veľmi ťažko. Ale sú samozrejme nejaké kusy, ktoré sa osvedčili natoľko, že sa stali ikonickými a majú v stylingu istú univerzálnu platnosť.
Čo sú to za kúsky?
Takým typickým je napríklad modrý blejzer. Námornícky modrý blejzer je klasika, ktorá bude fungovať takmer vždy. Ďalej sú to ikonické značky ako napríklad Barbour. Keď muž chce bundu, tak Barbour je za mňa bunda na prvom mieste. Potom trenčkot, ten využijete vo väčšine štýlov.
Vy okrem stylingu robíte aj farebnú typológiu a aktuálne ste asi jediný človek u nás, ktorý svoje know how odovzdáva ďalej a farebnú typológiu vyučuje. Čo to vlastne je a prečo by sme farby mali riešiť?
Farebná typológia je jednoducho systém práce s farbou. Podobných systémov existuje veľa, pretože od tej doby, čo ľudstvo farby pozná, tak sa snaží vymyslieť spôsob, akým ich zladiť, kategorizovať, používať. Farebná typológia je ale oproti iným systémom odlišná a snaží sa popísať, čím to je, že nám niektoré farby pristanú lepšie a niektoré horšie. Vďaka tomu totiž pochopíme celý systém a sme potom schopní farby vyberať efektívnejšie a ľahšie než jednoduchým hľadaním metódou pokus omyl. Celá farebná typológia stojí paradoxne na myšlienke, že nejde primárne o farbu ako takú, ale o jej vlastnosti. Teda o odtieň, sýtosť a jas, iné vlastnosti farba nemá. A keď hľadáme to, čo nám pristane, sústredíme sa primárne na tieto vlastnosti. Nehrá až takú rolu, či mám na sebe modrú, alebo bielu, žltú, alebo zelenú, ale dôležitejšie je nastavenie odtieňov, sýtosti a jasu. Akonáhle nájdeme vlastnosti, ktoré nám viac pristanú, máme v podstate vyhrané a zostáva nám obrovská sloboda v tom, akú farbu si vziať. Zjednodušene povedané, typológia nám pomôže vo chvíli, keď si chcete obliecť napríklad červenú. Určí, či tá vaša červená má byť teplá, alebo studená, sýta, alebo menej sýta, žiarivá, alebo skôr tlmená. A keď nájdete svoje ideálne nastavenie v akejkoľvek farbe, tak máte oveľa väčšiu šancu, že bude lichotivejší k vášmu vzhľadu.
Takže by sa to dalo povedať, že nám nepristanú farby, ale ich vlastnosti?
V podstate áno.
Ako ale spoznať, ktorý odtieň alebo ktorá vlastnosť tej konkrétnej farby nám pristane?
Jedinou zaručenou metódou je šatníkový test, ktorý spočíva v tom, že sa prikladajú jednotlivé farby pod tvár a sleduje sa, čo sa na tej tvári mení. Je veľmi zaujímavé, ako dokáže farba preformovať našu tvár, zmeniť odtieň pleti, vytiahnuť nedostatky, alebo k nám naopak byť veľmi lichotivá.
A stáva sa, že príde človek, ktorý nosí celý život napríklad červenú farbu, pretože ju má rád, a tu u vás zistí, že mu vlastne červená nepristane?
Nie. Typológia mu pomôže povedať, vám pristane tento typ červenej. Nezabudnite, že nie je červená ako červená.
A riešia muži takto dopodrobna farby?
Samozrejme. Niektorí muži sú dokonca nielen vnímaví k farbám, ale často chcú ísť viac do hĺbky ako ženy. Sú analytickejší, logickejší. Muža zaujíma, ako je to možné, že farba zmení odtieň pleti, ako to funguje a podobne. Ženy naproti tomu vnímajú farby intuitívnejšie.
Existuje niečo ako psychológia farieb? Keď si vezmem modrú farbu, tak pôsobím inak, než keď si vezmem červenú?
Áno, ale nesúvisí to úplne s typológiou, pretože pri typológii ide o vlastnosti farieb a pri tom, ako farba pôsobí, ide skutočne o tú farbu ako takú. V tom, ako farba pôsobí, hrá úlohu niekoľko vecí, historická skúsenosť s konkrétnymi farbami, isté kolektívne prežívanie a aj samotné pôsobenie tej danej farby. Keď sa pozriete napríklad na červenú a zelenú, tak viete, že červená je ďaleko dynamickejšia, stimuluje vás, je rýchlejšia. Zelená je pohodová, kľudná, pôsobí presne opačne. Potom sú farby, na ktoré musíme reagovať už len z fyziologických predpokladov, pretože z hľadiska vlnovej dĺžky naše oči nie sú citlivé na všetky vlny spektra rovnako. Najcitlivejšie reagujeme na žlté časti spektra, takže keď sa niekto oblečie do žltej, nejde nevidieť. Je automaticky neprehliadnuteľný. Čo má dva aspekty, pozitívny je ten, že bude vždy vidieť, ale negatívny je ten, že ak bude nejaký problém, tak to väčšinou odnesie "ten žltý", pretože je najviac vidieť.
A povedzte mi, volia si ľudia farby podvedome pre rôzne situácie?
Volia a veľmi často to bagatelizujú, rovnako ako obliekanie samotné. Obliekanie je fantastická vec, ktorú každý z nás robí každý deň. Dokonca to musíme urobiť, v našej spoločnosti sa nepripúšťa, aby sme to neurobili. Zároveň je ale zaujímavé, že to, čo robíme každodenne, máme tendenciu dokonale bagatelizovať. Keď by ste niekomu povedali, budeš každý deň stavať vežu z kociek, tak si povie, keď musím každý deň stavať vežu z kociek, tak sa stanem majstrom stavania veže z kociek. Ale keď niekomu poviete, musíš sa každý deň obliekať, tak si málokto povie, dobre, stanem sa majstrom svojho oblečenia. Ľudia hovoria, no tak som sa obliekol, pretože mám takú náladu, alebo nech si každý nosí, čo chce. To je samozrejme pravda, nech si každý nosí, čo chce, ale prečo v tom nebyť lepší?
Vy sa okrem stylingu a farieb zaoberáte aj rečou tela. Čo všetko sa dá z reči tela spoznať?
Dalo by sa skôr spýtať, čo všetko sa z reči tela nedá spoznať? Či chcete, alebo nechcete, hovoríte nielen slovami, ale aj telom. Skvelé na reči tela je, že na rozdiel od slov sme sa v nej nikdy nenaučili poriadne klamať. Reč tela sa nedá stopercentne kontrolovať, je toho veľa, čo by ste museli kontrolovať, a nie je v našej kapacite to ustrážiť. Sme schopní ustrážiť slová aj slovne klamať. Nie je to ľahké, ale ide to. Ale klamať k tomu ešte aj telom je v podstate nemožné.
Skúste nám dať nejaký príklad, keď reč tela hovorí niečo iné ako slová…
Tak si predstavte, že s niekým hovoríte a jeho špičky nôh začnú smerovať k dverám. To je jasný symbol, že v tejto chvíli potrebuje odísť. Nevieme samozrejme prečo. Môže to byť tým, že má ďalšiu schôdzku, môže to byť preto, že už je otravné to, čo si hovoríte, alebo sa už bavíte veľmi dlho, má niekde rande alebo iné povinnosti. Pokiaľ špičky mieria k dverám, viem, že ten človek potrebuje odísť, hoci formálne bude držať dekórum a bude sa so mnou ďalej baviť, nepreruší hovor.
Aké ďalšie podobné gestá alebo mimiku bežne používame?
Je ich veľa a každé gesto niečo znamená, ale háčik je v tom, že ich musíte interpretovať v kontexte. Vezmite si také skríženie rúk, väčšina kníh o reči tela vám pri skrížení rúk povie, že to je jednoducho bariéra, ktorá znamená, že sa dotyčný človek uzavrel. To je síce pravda, ale ako interpretácia to nestačí. Pretože to uzavretie záleží na tom, kde sú ostatní, s ktorými komunikuje, uzavrel sa voči nim? Alebo to znamená, že je mu len jednoducho zima? Chcel si urobiť pohodlie? Alebo napríklad potrebuje o niečom premýšľať, a tak symbolicky zavrel dvere k sebe a teraz len premýšľa. Pokiaľ chcete pochopiť reč tela, musíte pochopiť celý systém, nie len vytrhnuté jednotlivé gestá.
Ako spoznáme z reči tela, že človek klame?
Rozpoznanie klamstva je jedna z najťažších disciplín. Neexistuje na to jedno univerzálne gesto, ale existuje množstvo indícií. Avšak aj odborníci na hľadanie klamstiev sú úspešní tak na 60, maximálne 70%, a to ešte k tomu majú jednu veľkú výhodu, že si môžu zhotovovať záznam, takže si výpovede môžu púšťať dookola a sledovať ich. To, že niekto klame, sa totiž môže prejaviť napríklad iba nejakým mikropohybom, zášklbom niekde na tele, ktorý môže trvať 100 milisekúnd, čo je čas, ktorý keď práve v tej chvíli mrknete, tak ho nespozorujete. Niekedy to také ťažké nie je, napríklad keď klame malé dieťa, tak má často tendenciu si zakryť ústa, aby zakrylo lož. Dospelý už to neurobí, ale často môžete pri klamstve vidieť cestu ruky k ústam, ktorá sa potom niekam stočí, skončí napríklad pri úprave vlasov a podobne.
Pán Lukeš, už máme len záverečnú otázku, čo všetko sa u vás človek v asociácii môže naučiť?
Kompletne všetko o mejkape, od základných kurzov až po kurzy pre veľmi pokročilých. Učíme aj špeciálne techniky, ktoré sa bežne v základnom mejkape robia len výnimočne. Učíme styling, pánsky aj dámsky a čiastočne sa zameriavame aj na fotografiu. Učíme, ako odfotiť portrét, ako odfotiť styling a mejkap.
Veľmi pekne ďakujeme za zaujímavý rozhovor, majte sa pekne a nech sa vám darí.
Páčil sa vám článok? Zdieľajte!
Petra Martínková & Filip Proučil
Autor článku