Na návšteve u Česlava Jaroša, legendárneho odevného výtvarníka, ktorý pozná tajomstvo nadčasovej módy
12.5. 2023, Filip Proučil
Hovorí sa mu Karel Gott mužského odievania, on sám o sebe tvrdí, že je architektom módy. Svoju prvú pánsku kolekciu oblečenia navrhol už v 14 rokoch a odvtedy sa jeho meno stalo synonymom dokonalého a šarmantného mužského štýlu.
Legendárny odevný výtvarník a akademický maliar Česlav Jaroš sa svoje remeslo učil už od detstva – jeho mamička šila šaty napríklad pre herečku Adinu Mandlovú. Jaroša ale viac zaujala pánska móda a najmä premena „chatárov” na skutočných mužov.
Jeho modely obliekli tisíce ľudí a medzi jeho klientov patria napríklad České aerolínie, pre ktoré navrhol uniformy, Český olympijský výbor, Polícia SR, BIS, Škoda Auto, Hotel Hilton, Všeobecný dom v Prahe či hotel Alcron a mnoho ďalších. Mužov Česlav Jaroš hodnotí pomerne kriticky – to napokon táto ikona pánskej módy vysvetľuje v našom rozhovore: „Chlap dbá skôr na to, aby mal dobré auto alebo iné veci, ktoré mu prídu podstatnejšie ako jeho vlastný vzhľad. Lenže vzhľad je dôležitý, pretože práve vďaka dobrému oblečeniu môžete svoje okolie dostať presne tam, kam potrebujete.
Prajem pekné čitanie.
Ste známy predovšetkým vďaka svojej profesii odevného výtvarníka a stylistu, takmer 40 rokov navrhujete oblečenie nielen pre významné české osobnosti, ale aj spoločnosti. Vo svojom odbore ste dosiahli majstrovstvá! Vedeli ste od malička, že móda a kresba bude tým, čo vás bude priťahovať ako magnet?
S kresbou som to vedel odmala. Kreslil som od svojich štyroch rokov. Kresba bola mojím koníčkom, výplňou času a prinášala mi radosť. Vďaka tomu som si myslel, že sa budem venovať ilustrácii, plagátom alebo kreslenému filmu. Bola to taká moja predstava o tom, čím sa budem živiť. Móda prišla zhodou náhod a postupom času aj vďaka mojej mamičke, ktorá bola vyučená dámskou krajčírkou. Už za prvej republiky šila v salóne Rosenbaum v Prahe a medzi jej klientky patrila napríklad herečka Adina Mandlová. Po roku 1945 mamička pracovala v ÚBOKu (Ústav bytovej a odevnej kultúry), kam som s ňou chodieval, keď som nemal stráženie. Vtedy som sedával pri jednom stole s vtedajšími návrhármi a kreslil si. Videl som módu zblízka. Druhým človekom, ktorý ma ovplyvnil, bol môj otec, ktorý bol síce architekt, ale módu mal tiež veľmi rád! Mával ručne šité topánky a obleky, móda bola jeho hobby.
Takže ste sa už v detstve rozhodli, že pôjdete študovať výtvarníctvo?
Ja som po strednej škole, čo bola Stredná odborná škola výtvarná v Prahe na Hollarovom námestí so zameraním na propagačné výtvarníctvo, vedel, že by som chcel ísť na Vysokú umeleckú školu. Najideálnejšia sa mi vtedy pozdávala VŠ UMPRUM (Vysoká škola umeleckopriemyselná v Prahe). Na druhú stranu som tiež vedel, že majú veľa záujemcov, takže som sa skúsil prihlásiť do Špeciálneho ateliéru odevného výtvarníctva. V tom čase som bol v móde už pomerne úspešný, vyhral som významnú súťaž a moje kresby pánskych návrhov boli publikované v Mladom svete. Tá prihláška bola tak trochu vypočítavosť, pretože som vedel, že keď sa tam prihlási chlapec a urobí skúšky, tak z tých stopäťdesiatich ľudí má väčšiu šancu. Oni totiž chcú mať vždy v každom ročníku aspoň jedného chlapca. Pre také spestrenie, alebo lepšiu koncepciu tímu. Na prvýkrát som sa ale nedostal, až na druhý.
Čo ste robili medzi tým?
Pracoval som ako aranžér s metrážou v obchode s odevným a textilným tovarom v obchodnom dome Perla v Prahe. Bolo to úžasné, naučil som sa aranžovať odevy z odstrihnutého kusu látky - z toho som urobil čokoľvek. Na škole som študoval u profesorky Bauerovej, čo pre mňa bola a je najlepšia profesorka v danej profesii. V odbore som začal pracovať už od druhého alebo tretieho ročníka, kedy sa moje návrhy začali vyrábať s mojím logom.
Aký je vlastne rozdiel medzi odevným výtvarníkom a módnym návrhárom?
Módny návrhár je pre mňa niečo, čo je niekedy tak trochu ako prechodné obdobie. Odevný výtvarník je tvorca, ktorý tvorí odev, a ten berie ako umenie. Odev je spotrebná záležitosť a jeho podstata je, že musí spĺňať základné úžitkové parametre. To znamená, že keď si budete kupovať tú vrchnú košeľu, ktorú máte teraz na sebe, tak sa vám musí vizuálne páčiť a musíte sa v nej dobre cítiť. Potom si vyskúšate jej funkcie, napríklad to, či má podšívku, vrecká, jednoducho či vám vyhovuje. Potom sa pozriete na štítok, ako sa o ňu starať, a tiež na cenu, ktorá musí splniť vaše požiadavky. A nakoniec musí odev mať ešte niečo naviac. To, čo mu dá onen odevný tvorca. Príbeh, dizajn, moment, detail – to „niečo”. To je podstata tvorby a vlastne aj účel odevného výtvarníka, ktorý dáva odevom určitý nadstavbový a kreatívny moment.
Módny návrhár rieši skôr súčasné trendy, je to tak?
Áno. Dôležité je si zapamätať, že móda nikdy nesmie prevyšovať funkciu a užitočnosť! Je to ako so stoličkou, môže mať úžasný dizajn, ale prvé, čo urobíte, je to, že si na ňu sadnete. Keď sa vám na nej bude zle sedieť, jej design vám bude ukradnutý. Či je ten odev dobrý, sa preukáže časom. Ak je dobrý, tak bude dobrý aj za päť, desať, dvadsať rokov...
Takže ideálne je, keď je odev jednoducho nadčasový?
Dobrý odev je taký, ktorý nejaká móda nemôže ovplyvniť!
Všeobecne sa traduje, že muži na Slovensku obliekanie veľmi neriešia. Prečo je podľa vás dôležité dobre sa obliekať? Aké to má výhody?
Všeobecne povedané, sme stredoeurópsky štát, ktorý je podobný Nemecku alebo Švajčiarsku, kde pre mužov existujú iné a prednejšie záležitosti ako jeho vlastný vizuálny fashion vzhľad. Ten je dôležitý pre Taliana, Francúza, Španiela, Portugalca, ktorý ho má ako súčasť vlastného imidžu. V týchto krajinách môžete naozaj vidieť mladých chlapcov, ktorí vyzerajú, ako keby šli z prehliadky Pitti Immagine, a vo finále sú to obyčajní robotníci. Tieto národy majú na módu geneticky vypestovaný cit a vkus a nemusia sa to učiť. Majú to v sebe zakódované. U nás chlap skôr dbá na to, aby mal dobré auto alebo iné veci, ktoré mu prídu podstatnejšie ako jeho vlastný vzhľad.
Prečo je vzhľad taký dôležitý?
Je dôležitý, pretože ním pôsobíte nielen na svoje okolie, ale aj sám na seba. Keď dobre vyzeráte, dobre sa aj cítite. Ste suverénny, istejší, lepšie sa vám jedná - to je ten vnútorný moment. Druhým momentom je to, ako pôsobíte na svoje okolie. Oblečením môžete pôsobiť pozitívne a provokatívne, a to je dobre. Vaše okolie môže byť vďaka tomu, že ste lepšie oblečený, nervózne, a vy s ich nervozitou môžete pracovať a dostať ich tam, kam chcete. Značnú, aj keď podprahovú úlohu, hrá výchovný prvok - ukazujete, že sa máte rád, máte rád to, čo robíte, a máte rád svoje okolie, na ktoré svojou vizážou pôsobíte.
Majú muži vkus?
Myslím, že to muži u nás nemajú v génoch. Geneticky je to dané napríklad Talianom, Francúzom... od narodenia sa nepozerajú na nič škaredé, nejedia nič zlé. Na druhú stranu, nemôžem povedať, že by slovenský chlap bol nevkusný.
Keď už sme pri tom, čo je to vlastne vkus?
Vkus? To sa dá ťažko definovať. Sú pravidlá, ktoré sú dané a ktorými by sa mal muž riadiť, ale či je to vkus? Navyše, posledné roky sa snáď všetky pravidlá porušujú. Napríklad predtým bolo nevkusné, keď si chlap vzal ponožky do sandálov, lenže potom som to videl na prehliadke Dior, kde to bolo prezentované ako absolútny hit, trend. Pomyselné hranice sú zmenené a prelomené.
Dá sa vkus naučiť alebo kultivovať? Existujú na to nejaké techniky? Aké je vaše odporúčanie?
Existujú zásady, pravidlá hry - tie sú dané. Napríklad ako to, kedy sa smú nosiť biele ponožky…
… iba na tenis!
Na tenis, alebo ak ste Michael Jackson!
Takéto odporúčania sú spísané v múdrych knihách, vďaka ktorým sa ich techniky môžete naučiť. Lenže je to aj o sociálnej inteligencii každého človeka. Zažil som to po revolúcii, keď nastúpila nová garnitúra politikov, podnikateľov, a tá začala jazdiť do sveta. Tam sa začala stýkať s ľuďmi na rovnakých pozíciách. Tí z nich, ktorí boli sociálne bystrejší a inteligentnejší, štýl jednoducho okopírovali. Odpozorovali aké majú manžetové gombíky, akým perom píšu, akú nosia aktovku a topánky. Vďaka svojej sociálnej inteligencii sa začali obliekať rovnako a používať rovnaké doplnky. Za dva až tri roky nebol medzi nimi žiadny rozdiel.
Predsa len, keby ste chceli poradiť našim čitateľom, poslucháčom, ktorí chcú svoj vkus skultivovať, napadá vás niečo?
Mne vždy pomáhalo cestovanie, ktoré je dané aj mojou profesiou. Rád jazdím do Florencie na veľtrh pánskej módy Pitti Immagine, do Paríža na Pret a Porter. Ale inšpiruje ma aj okolie, nemusí to byť iba veľtrh. V krajinách, ako je Francúzsko alebo Taliansko, jednoducho nič zlé, čo by ma zásadne iritovalo, nevidím. Ale ako hovorím, posledných šesť až osem rokov sa hranice tak zmenili, že z vecí pre mňa nevkusných sa stali prednosti, a je to zámer. Samozrejme je to tiež podmienené dopytom. Myslím si, že aktuálne je móda tak trochu v slepej uličke a hľadá sa čokoľvek, čo by ju ozvláštnilo.
A ktorá móda je tá nadčasová, ktorá nepodľahne zubu času?
To je tá, ktorá je preverená časom! Keď sa napríklad pozriem na kolekciu od Olega Cassiniho, ktorú vytvoril pre Jackie Kennedy, tak tá nemá z dnešného pohľadu jednoducho chybu. A sú to šaty zo šesťdesiatych rokov. Je to kolekcia preverená päťdesiatimi alebo šesťdesiatimi rokmi! Keď sa pozriem na kolekcie Burberry alebo Barbour, tak vlastne ani neviem, či je to móda. Sú to ikonické kusy, ktoré sa menia iba minimálne, napríklad technologickými a materiálovými inováciami. Levis nohavice sú tiež stále dobré - na nich nie je čo pokaziť. Hlavne keď to veľmi nevylepšujú - to je potom trochu slepá ulička.
Taký kúsok je dobrá investícia!
Áno, to je dobrá investícia. Keď si kúpim dobrý Burberry plášť, ktorý je z bavlneného materiálu, presne v tej povrchovej úprave a dobrej dĺžke, tak ho môžem mať celý život. Budem ho nosiť cez obleky, k džínsom, môžem ho nosiť vlastne ku všetkému a nedá sa ním nič pokaziť.
A aký máte vy osobne štýl? Ktoré strihy sú vaše obľúbené? V čom sa cítite najlepšie?
Osobne sa najlepšie cítim v saku, ktoré si sám navrhnem a ktoré mi v salóne ušijú, teda v ručne šitom saku. Topánky si väčšinou kupujem v Taliansku, aktuálne nakupujem u značky Sebago, športové topánky v Timberlande. Talianske rámové topánky mi nevadia v akejkoľvek kategórii, ale musia byť na koženej podrážke v klasickom strihu. Košele si nechávam šiť u českej firmy VAVI. Ostatné veci nakupujem v konfekcii. A aký je to štýl? V podstate športová elegancia.
Vy máte jednoducho veľkú výhodu, že si oblečenie môžete sám navrhnúť.
Určite!
Dokázali by ste predikovať, čo sa v tomto odvetví bude diať ďalej? Máte nejakú víziu budúcnosti?
Neviem, či sa to dá odhadnúť, ale myslím si, že trh sa rozdelí na dve kategórie. Asi zostane malá, špecifická časť ručne robených výrobkov. Tie sa budú vyrábať vo veľmi obmedzenom množstve a budú mať punc akéhosi luxusu. Také výrobky budú drahé. Potom bude existovať masová konfekcia, ktorá bude obliekať rôzne kategórie - vekové, sociálne, či kategórie vkusu. No a dosť možno sa stane aj to, že prídete do kabíny, tá vás naskenuje a vytlačí odev v 3D tlačiarni.
To už sa vlastne aj tak trochu deje...
Áno, to sa už deje. Ale to sme v inej lige! Neviem, neviem si to predstaviť. Ja si totiž neviem predstaviť ani to, že by som si odev kúpil na internete!
Vy vôbec nenakupujte cez internet?
Nie. Keď do salónu príde klient a je po prvej alebo druhej skúške, tak častokrát povie, že chce byť vo svojom novom odeve desať minút oblečený pre svoj pocit, chce totiž vedieť, ako sa v ňom bude cítiť. Ja predsa musím vnímať ten pocit. Veci cez internet sú pre mňa nudné, bezpohlavné, bez výrazu. Predsa si musím na tú vec najskôr siahnuť, musím cítiť látku, a to sa z fotky vážne zistiť nedá. Bez zážitku je to nudné!
Teraz ste možno aj pekne zhrnul rozdiel medzi fast fashion a medzi tradíciou a remeslom!
Keď budem kupovať kašmírový sveter cez internet, tak môžem odhadnúť podľa ceny a materiálu, čo je to za kvalitu, ale aj tak si naň musím siahnuť, pretože bez onoho pocitu sa cítim okradnutý.
Vašou druhou vášňou je cestovanie, inšpiruje cestovanie vaše návrhy? Používate napríklad rôzne folklórne vzory alebo materiály, o ktorých sa pri cestovaní dozviete?
Týmto moc ovplyvnený nie som, ale samozrejme som ovplyvnený cestovaním po Európe. Jazdím dvakrát ročne na veľtrhy pánskej módy. Ale viac ako veľtrhy ma inšpiruje ulica, prostredie a samotná atmosféra mesta. Inak cestovanie mám veľmi rád, baví ma ochutnávať rôzne jedlá, navštevovať rôzne miesta. Navyše, keď som zatvorený veľmi dlho vo svojej bubline, začnem si myslieť, že je to ten jediný svet, v ktorom sa dá žiť, aj keď je občas stresujúci. Lenže po odlete človek vidí všetko z iného uhla pohľadu. Určité veci sa ukážu ako nepodstatné a iné sa ukážu byť úplnou hlúposťou. Cestovanie ma oslobodzuje.
A teraz trochu z iného súdka, aký máte najhorší cestovateľský zážitok?
Najhorší? Poviem vám dva. Ten prvý bol, keď som bol s dvoma kamarátmi na Aljaške a mali sme nápad, že vyletíme päťsto metrov pod vrchol hory Mt. McKinley. Sú tam totiž obrovské ľadovcové polia a my sme ich chceli vidieť z výšky! Vyrazili sme na letisko, odkiaľ odlietali malé turistické vrtuľníky. Náš pilot sa volal Frank a bol to bývalý armádny pilot z Nemecka. Vtedy nám prišlo, že je trochu opitý, ale brali sme to ako súčasť jeho imidžu… Povedali sme mu, kam chceme vyletieť, a on na to, že to nebude žiadny problém. Keď sme leteli cez tie ľadovcové polia, tak Frank povedal: „Chlapci? Chcete zažiť Star Wars?” Nevedeli sme, čo si pod tým predstavuje, a tak sme súhlasili. Frank vletel do ľadovcovej trhliny, ktorá bežne má tak pätnásť kilometrov a je kilometer hlboká… Stať sa mohlo čokoľvek! Napríklad mohol spadnúť kúsok ľadu do vrtule. Vtedy som mal z toho celkom stiesnený pocit.
Druhý zážitok je zo Severnej Kórei. Keď som tam bol v roku 1989 ako súčasť jednej veľkej delegácie aj s dvoma kamarátmi (jeden bol žurnalista a druhý fotograf), tak sme jazdili metrom a všade okolo nás boli Kórejci v uniformách s odznakom Kim Ir-sena, dedka Kim Čong-una. Všetci nás príjemne zdravili a ukláňali sa. Vtedy nás sprevádzala jedna miestna sprievodkyňa. V každom vagóne bola jedna sedačka potiahnutá červeným zamatom. Kamarát sa našej sprievodkyne pýta: „Prečo je tu tá červená sedačka?” A ona odpovedá: „To je pre Kim Ir-sena, keby náhodou pristúpil…” Jeden z mojich kamarátov samozrejme dostal skvelý nápad, že si na tú sedačku sadne a nechá sa odfotiť…
Čo bol zrejme blbý nápad...
Sprievodkyňa ho rýchlo zastavila a povedala mu: „To nikdy nerob!” Vŕtalo mi hlavou, čo by sa tak asi mohlo stať, tak som sa jej spýtal a ona hovorí: „Vieš, to by ho ľudia v tom vagóne počas desiatich minút na mieste rozšliapali!” No, a to bolo také moje druhé potenciálne ohrozenie života. Tých príhod ale bolo...
Prezraďte, ku ktorej krajine máte najbližšie, napríklad aj vďaka jej módnemu odkazu?
Ja sa cítim dobre v Paríži, Taliansku, mám rád Florenciu. Dobre som sa cítil aj na Kube, tú som mal vždy veľmi rád.
Aký odkaz by ste rád po sebe zanechal?
Tých odkazov je niekoľko. Taký ten dlhodobý vidím vo svojich študentoch, učím totiž na Vyššej odbornej škole odevného návrhárstva v Prahe. Svojim študentom sa snažím odovzdať svoju skúsenosť, svoju profesijnú znalosť, ale aj v nich chcem vzbudiť lásku k odboru. Bol by som rád, keby sa tomuto remeslu venovali vo svojom ďalšom profesnom živote. Niekedy sa mi to aj darí! Najväčšou radosťou pre mňa je, keď ich potom stretnem vo firmách, s ktorými spolupracujem, a oni za mnou prídu a povedia mi, že im to štúdium niečo naozaj dalo.
Druhým odkazom je moja práca. Obliekol som niekoľko desiatok tisíc ľudí. A pokiaľ sa v tom oblečení cítili dobre a radi ho nosili, tak z toho mám radosť. Moja práca má trochu dlhšiu životnosť, ako keby som bol napríklad kuchár, pretože jedlo od neho zjete a…
Áno, viem, čo sa deje potom...
(Smiech) Áno, časový moment, ktorý si môžete užiť, je podstatne kratší, kým odev nejakú dobu nosíte.
Organizujete výstavy svojich kresieb?
Na to sa chystám! Aktuálne píšem knihu, ktorá by mala byť prierezom mojej práce. Ak všetko dobre dopadne, krst bude súčasťou väčšej výstavy.
Budeme vám držať palce! Tešíme sa na výstavu aj na knižku. Tiež ďakujeme za veľmi príjemný, a predovšetkým prínosný rozhovor. Nech sa vám darí!
Ďakujem.
Páčil sa vám článok? Zdieľajte!
Filip Proučil
Autor článku