Majster etikety Libor Neuwirth: Tuzemskí muži majú strach byť všímaví, aby neboli za blbcov
23.6. 2023, Petra Martínková & Filip Proučil
Má 24 rokov a učí tuzemských mužov etikete. V zdvorilosti školí mužov, ženy, manažérov, modelky, študentov, miss Českej republiky aj fanúšikov zo svojej rodnej Ostravy, ktorí mu pekne po ostravsky, zato však bez etikety, ďakujú slovami: "Dik jak cyp, voe." Nie, to nie je nonsens, to je skutočný život Libora Neuwirtha, autora projektu Etiquette for every day, ktorého instagramový účet má 100 tisíc sledujúcich.
V našom rozhovore hovorí o tom, aké sú najčastejšie prehrešky mužov proti zdvorilosti, ako si tunajší muži stoja v porovnaní so Západom, o slušnosti alebo napríklad o tom, aké by to bolo, keby sa k sebe ľudia správali bez zdvorilostných pravidiel.
„Ľudia majú voči etikete predsudky a ja na to hovorím: Dobre, tak zabudnime na etiketu. Odteraz sa budeme správať ako zvieratá. Nebudeme si ďakovať, nebudeme sa na seba usmievať, nebudeme sa správať zdvorilo. Keď sa ma niekto spýta, či mu oblečenie pristane, tak mu poviem úprimne - nie, nepristane ti. Si veľmi tučný, alebo veľmi plešatý. Zdvorilosť nie je pretvárka, ale keď sa stretneme s niekým na schôdzke a cítime, že tá schôdzka nebola úplne dokonalá, tak tomu človeku namiesto dovidenia predsa nepovieme - viete čo, vy ste jednoducho nesympatický a už sa s vami v živote nechcem vidieť,” hovorí majster etikety Libor Neuwirth.
Snáď nebude proti etikete, keď sa vás, Libor, spýtam, koľko máte rokov?
24.
A v koľkých rokoch ste sa začali zaujímať o oblasť etikety?
Aktívne sa tomu venujem asi päť rokov, ale myslím si, že tak prirodzene som sa k tomu dostával už od detstva. Rodičia ma výchovou viedli k tomu, aby som bol slušný, aby som sa ľuďom neposmieval, aby som im pomáhal. Takže základy mi dali určite rodičia, no a potom ma k tomu trošku priviedla aj partnerka, ktorá mi kúpila knihu a etikete.
Dnešný svet je oveľa uvoľnenejší ako predtým, mohlo by sa zdať, že držať sa striktných pravidiel je trošku prežitok... Prečo je vlastne dobré sa v dnešnej dobe riadiť etiketou?
Aj etiketa je oveľa uvoľnenejšia, než tomu bývalo v minulosti, ale to základné je stále rovnaké, a to je slušné správanie. To je to, že sa k sebe správame pekne, to, že pozdravíme, že poďakujeme, že niekomu pomôžeme s nejakým problémom, že sa k sebe vieme správať, že sú muži galantní ... že keď sú s partnerkou na večeri, tak si všimnú, že jej dochádza voda a dolejú jej a tak podobne. Tým hlavným, prečo by sme sa mali pravidiel etikety držať, je úcta k ostatným.
Ale predsa len, tých odporúčaní a pravidiel etikety je veľké množstvo. Ako sa v nich vlastne vyznať a ktoré si vybrať?
Ja to budem asi opakovať v každej vete, ale to naozaj najdôležitejšie je uvedomiť si, ako sa správam k ostatným a správať sa tak, ako by som si prial, aby sa ostatní správali ku mne. Aj obyčajný úsmev a poďakovanie môže zlepšiť náladu niekomu inému. A to je hlavnou úlohou etikety. Snažíme sa ľuďom zlepšiť deň, neuvádzať ich do rozpakov, byť zdvorilý.
Mám pocit, že mnoho ľudí si pod etiketou skôr než úsmev alebo zlepšenie dňa predstaví, ako má muž podržať žene dvere… Pre väčšinu ľudí je skôr toto etiketa, nie?
To máte pravdu. A veľa ľudí si pod pojmom etiketa predstaví napríklad muža v obleku a v klobúku, dámu v dlhých šatách. Takých “dokonalých ľudí”. Ale všetky pravidlá sú vlastne intuitívne a vychádzajú jednoducho z toho, aby som nebol hrubý na ostatných. To znamená, že etiketa je napríklad: keď idem po ulici, stretnem kamaráta, na očiach mám slnečné okuliare. Bude mu príjemné pozerať mi do očí cez slnečné okuliare? No, nebude. To znamená, že si tie okuliare zložím. To isté platí aj o tých dverách. Viete, prečo partnerke otváram dvere? No, pretože jej chcem zjednodušiť priechod. Chcem byť galantný, nepotrebujem, aby sa ťahala s nejakými ťažkými dverami.
Môže dodržiavanie etikety v reálnom živote niečomu pomôcť?
Môže vám pomôcť, to isto. Ako som povedal, môžete tým zlepšiť deň nielen svojmu okoliu, ale aj sebe. Zároveň nám etiketa môže pomôcť v práci, pretože ľudia radšej budú chcieť pracovať s niekým, kto vie, ako sa má správať, ako jednať s ľuďmi a kto pozná určité pravidlá, než s niekým, komu je patričné správanie cudzie.
Na svojich sociálnych sieťach máte zhruba 100 tisíc sledujúcich. Aká veková skupina vás sleduje najviac?
Sú to ľudia okolo 25-34 rokov. Sú tam aj mladší a sú tam aj starší, ale tých 25-34, by som povedal, že najväčšia skupina.
Myslíte, že sa česká spoločnosť zaujíma o tému etikety?
Ja by som povedal, že áno. A myslím si, že aj mladí ľudia sa o to začínajú zaujímať čím ďalej tým viac. Rovnako ako o to, čo majú na sebe, či vyzerajú dobre. Teraz som bol na obede s klobučníkom a on mi hovoril, že si veľa ľudí, aj tých mladých, kupuje klobúky. To je podľa mňa známkou toho, že aj mladí ľudia chcú byť elegantní a upravení.
Ak by ste mali vybrať nejakú jednu tému, ktorá v rámci etikety zaujíma mladú generáciu, ktorá by to bola?
Najčastejšie sa ľudia pýtajú sezónne. V lete ich najviac zaujímajú svadby, na jeseň to začína byť divadlo, kino a počas zimy sú to zasa plesy. Najviac ich zaujímajú logicky spoločenské udalosti, pretože tam je najviac pravidiel, ktoré musíme poznať. To otváranie dverí, že pozdravíme, poďakujeme, to pozná väčšinou každý. Teda dúfam. Ale napríklad pravidlá správania na plese už sú zložitejšie a obsiahlejšie. Musíte vedieť, ako požiadať niekoho o tanec, že ho musíte odprevadiť na parket, že následne musíte za tanec poďakovať, že napríklad páni nemôžu chodiť na plese od stola k stolu a vyberať si rôzne partnerky k tancu, pretože tancovať sa má len so ženami svojho stola. Alebo príklad - keď ja vyzvem do tanca partnerku kamaráta, tak on zasa musí vyzvať tú moju. A takých pravidiel je viac, nie sú také známe a preto to ľudí veľmi zaujíma.
Keby ste mali zhodnotiť tuzemských mužov, napríklad v porovnaní s inými západoeurópskymi národmi, ako sa muži správajú? Poznajú etiketu a správajú sa podľa nej?
Ja si myslím, že je to čím ďalej tým lepšie! Aj mužov u nás už zaujíma etiketa, zaujíma ich, čo si obliecť na akú udalosť, čo sa hodí a čo sa nehodí. Aj keď je pravdou, že v niektorých prípadoch to zaujíma skôr ich partnerku, aby jej manžel alebo partner nevyzeral ako vandrák, ale aby bol šik.
A aký najväčší prehrešok vidíte u mužov?
Košeľa s krátkym rukávom na svadbách. A nielen na svadbách.
A košeľa s krátkym rukávom sa teda môže vziať kam?
Vziať si košeľu s krátkym rukávom na spoločenskú udalosť, to je obrovské faux pas. Je to totiž voľnočasová košeľa, a tým pádom ju nosíme napríklad na šport, keď ideme po pláži alebo k vode. Ale do mesta, do dobrej reštaurácie alebo nedajbože na svadbu, to nie! Úprimne neviem, ako sa k nám tento nešvár dostal. Omnoho lepšie ako košeľa s krátkym rukávom je vziať si košeľu s dlhými rukávmi a keď je vám horúco, tak si rukávy jednoducho zrolovať. Vyzerá to oveľa lepšie a je to podľa pravidiel etikety. Košeľa s krátkym rukávom je jednoducho hrozná.
Ešte by vás napadol nejaký ďalší prehrešok?
Možno to, že tuzemskí muži nie sú dosť všímaví, zabúdajú otvoriť žene dvere, alebo keď prídu do reštaurácie, nepomôžu partnerke sa usadiť, alebo jej nedolejú vodu a tak podobne.
Myslíte, že to je tým, že tie pravidlá nepoznajú, alebo že k tomu napríklad neboli výchovou vedení?
Ja si myslím, že častokrát je za tým akýsi strach, že sa ostatní budú divne pozerať a hovoriť si, čo to je za blbca? A čo to tam hrá za divadielko? Tá žena to snáď dokáže sama, nie? Keď pôjde sama do reštaurácie, tak kto jej pomôže, hm? Už som to počul od pár ľudí, že majú strach sa aj tých základných zdvorilostných pravidiel držať, pretože si ostatní povedia, že sú blbí alebo že hrajú divadlo. Ale zdvorilosť nie je blbosť ani divadlo.
A vám osobne chodia nejaké negatívne spätné väzby na to, čo robíte?
Občas áno, ale väčšinou to nie je konštruktívna kritika.
A ako s takou negatívnou väzbou potom zaobchádzate?
Ak by to bola konštruktívna kritika, tak za tú som rád a rád si z nej niečo vezmem, ale pokiaľ ma ostatní kritizujú za to, že „sa na niečo hrám“ alebo že „som snob“ a podobne, tak na to nemá zmysel reagovať . Pretože toho človeka aj tak nepresvedčím. Uznávam, že občas môžem pôsobiť ako niekto upätý, ale keď ma ľudia spoznajú, tak zistia, že nie som ani zďaleka taký, ako vyzerám na sieťach.
Z toho všetkého, o čom sme sa rozprávali, vyplýva, že v našom svete je stále ešte veľa predsudkov voči etikete…
Určite niektorí ľudia také predsudky majú. Tvrdia napríklad, že pravidlá slušného správania sú prežitok z doby XY, že sa doba už posunula. Ja na to väčšinou odpovedám - dobre, tak zabudnime na etiketu. Odteraz sa budeme správať ako zvieratá. Nebudeme si ďakovať, nebudeme sa na seba usmievať, nebudeme sa správať zdvorilo. Keď sa ma niekto spýta, či mu to oblečenie pristane, tak poviem úprimne - nie, nepristane ti. Si veľmi tučný, alebo veľmi plešatý. Zdvorilosť nie je pretvárka, ale keď sa stretneme s niekým na schôdzke a cítime, že tá schôdzka nebola úplne dokonalá, tak tomu človeku namiesto dovidenia predsa nepovieme - viete čo, vy ste jednoducho nesympatický a už sa s vami v živote nechcem vidieť. Toto sa snažím ľuďom vysvetliť.
Bavili sme sa veľa o etikete, ale aj o obliekaní. Aké oblečenie by každý muž mal mať vo svojom šatníku?
Myslím si, že aspoň jeden oblek, najlepšie čierny alebo tmavomodrý. Pretože ten využijeme na prakticky každú príležitosť – dá sa nosiť na večerné udalosti, dá sa nosiť na denné udalosti, môžeme ho využiť na svadbu. Aj keď veľa mužov napríklad nevie, že na svadbe má mať ženích najsvetlejší oblek, a pokiaľ má čierny, tak všetci ostatní páni ho musia mať tiež čierny. Skrátka tmavý oblek je takým univerzálnym nutným kúskom šatníka. Potom je to biela košeľa, pretože tá je zasa najformálnejšia. Potom by mal každý muž mať aspoň jednu kravatu a spoločenské topánky. To máme oblečenie do spoločnosti. No a potom niečo uvoľnenejšie - napríklad separátne nohavice a sako, ale to už záleží na tom, ako veľmi ten muž chodí do spoločnosti a či to využije, alebo nie. Niekto, kto naozaj nechodí nikam, zájde iba do obchodu alebo do krčmy, tak ten asi sako nevyužije a je zbytočné mu niečo také do šatníka nútiť. Ale oblek využije úplne každý.
Veľmi sa riešia aj farby a ako s nimi zaobchádzať. Existujú nejaké odporúčania typu, že napríklad cez deň máme nosiť svetlejšie farby a v noci tmavšie?
To je presne to, čo som hovoril. Tmavý oblek sa dá využiť 24 hodín denne, ale ak nechceme mať iba jeden oblek a chceme mať šatník variabilnejší, tak je to presne tak, ako hovoríte – cez deň sa nosia svetlejšie farby a je teda vhodné mať napríklad aj šedý oblek.
A ak chceme byť naozaj fajnšmekri, tak platí, čím je hodina neskoršia, tak tým tmavší oblek nosíme. Do zhruba osemnástej hodiny môžeme nosiť hociaké farby, po osemnástej hodine už len tie tmavé.
A aké oblečenie by mali muži vyhodiť zo svojho šatníka?
Myslím si, že každé oblečenie sa dá využiť pre špecifickú situáciu – šortky si človek samozrejme nevezme do reštaurácie, ale využije ich na šport alebo na pláž, košeľu s krátkym rukávom si zasa môže vziať napríklad na dovolenku. Džínsy sa dajú tiež využiť a napríklad otrhané džínsy si môžeme vziať aspoň do dielne.
A je niečo, čo by ste si vy sám na seba neobliekli?
Asi úplne nie. Ja rád s vecami experimentujem, skúšam, čo mi sedí a čo nie. Nemám nič, čo by bolo vyložene no go.
A naopak, čo nosíte najradšej?
Najradšej nosím košeľu, sako a separátne nohavice. Takto chodím väčšinou.
Povedzme si to na rovinu, niektoré pravidlá etikety sú celkom upäté. Ktoré z tých všetkých pravidiel, s ktorými ste sa stretli, je najmenej praktické?
Najmenej praktické? Úprimne, to by som asi musel veľmi dlho premýšľať.
Dobre, tak to vezmime z tej druhej stránky - ktoré je najpraktickejšie, keď pominieme tie základné, ako je úsmev alebo pozdrav, či poďakovanie?
Tak môže to byť napríklad chôdza po schodoch, pretože tam je čisto praktické hľadisko - bezpečnosť. To znamená, že žena ide po schodoch vždy prvá. Muž ide za ňou, aby ju istil, keby náhodou padala. A rovnako tak to platí smerom dole. Muž ide prvý a pomáha žene. To je za mňa také najpraktickejšie.
A ako je to s vchádzaním do reštaurácie? Kto vchádza prvý a za akej situácie?
Do reštaurácie vchádza ako prvý muž, aby sa ubezpečil, že tam je bezpečne, v úvodzovkách samozrejme, dnes už obvykle v reštauráciách nič nehrozí. Avšak do reštaurácie aj tak obvykle vchádza prvý muž a potom ženu uvedie k stolu. Ale občas sa tie dvere otvárajú naopak, takže muž musí otvoriť dvere a ako prvá do reštaurácie vchádza žena. Dôležitejšia ako etiketa je v tomto prípade pomoc partnerke alebo staršiemu človeku prejsť.
Dokázali by ste vymenovať niekoľko ďalších takýchto podobných pravidiel, ktoré využijeme v každodennom živote?
Napríklad hneď to najbežnejšie pravidlo, a to možno si veľa ľudí neuvedomuje, ako si podávame ruku. Podávaná ruka má byť zvisle, pri potrasení rúk ide o naozaj krátke stlačenie. Potom ruku dávame zasa k telu, nikdy to nie je dlhé trasenie rúk. Potľapkávanie po ramenách, objímanie a podobne, to si môžeme dovoliť v rodine, ale ak sme niekde v spoločnosti, tak tam je to naozaj len rýchly stisk a to je všetko.
Takže neplatí, že čím intenzívnejšie a silnejšie stlačenie ruky, tým je kvalitnejší pozdrav?
Nie, to určite nie. Niektorí muži majú naozaj silný stisk a keby ním stlačili ruku dáme, nemuselo by to dopadnúť úplne dobre.
Teraz trošku odbočíme. Vy ste veľmi známy na sociálnych sieťach, ale máte ešte potrebné aj nejaké ďalšie projekty, v ktorých vás môžeme stretnúť?
Ja sa aktuálne venujem prednáškam o etikete, snažím sa našu spoločnosť trošku vzdelať aj osobne, takže organizujem prednášky pre firmy, školy aj pre jednotlivcov. A k tomu občas napíšem nejaký článok, ktorý zverejním na Hero Hero. Aktuálne robím prednášky pre verejnosť, máme s kamarátom taký koncept, kedy sa snažíme vtipnou formou ľuďom odovzdať pravidlá etikety. Ale tak, aby ich nebrali smrteľne vážne a rozumeli, že všetko má svoje medze a že nie je potrebné dodržiavať za každej situácie všetko presne. Niekedy určité situácie vyžadujú aj trošku improvizácie. Jednu takú prednášku sme mali na jar v Ostrave, zožala veľký úspech a ľudí to bavilo, takže teraz plánujeme podobnú v Prahe.
A vidíte sa v odbore etikety aj v ďalších rokoch?
Vidím, baví ma to a napĺňa, takže nevidím dôvod, prečo v tom nepokračovať.
Páčil sa vám článok? Zdieľajte!
Petra Martínková & Filip Proučil
Autor článku