Ján Čenský a Lenka Bernardes: Charizmu umelá inteligencia nikdy nenahradí
18.12. 2023, Petra Martínková & Filip ProučilKeď sa povie Ján Čenský, skoršie narodená generácia si vybaví princa z rozprávok. Pravdou je, že Ján mal vo svojej viac ako tridsaťročnej hereckej kariére nespočetné množstvo rolí, princovia mu ale skvelo sadli k jeho vzhľadu aj nonšalantnému správaniu. Možno práve to sa stalo základom aj jeho lektorskej kariéry. Ján sa totiž spoločne so svojou kolegyňou Lenkou Bernardes da Silva venuje vzdelávaniu v oblasti etikety, správania, rétoriky, imidžu a prvého dojmu. Svoje skúsenosti odovzdávajú ľuďom na kurzoch a konzultáciách, vo svojej knihe Prvý dojem aj v našom dnešnom rozhovore.
Jánovi sme pripravili outfit z našej obľúbenej škótskej značky Wakler Slater, ktorej poznávacím znamením je vlnený tweed. Vlnené sako doplnili spoločenské nohavice klasického strihu s francúzskym zapínaním a očkami na opasok a vlnená vesta. Košeľu sme vybrali čisto bielu z príjemnej a hutnej látky oxford od našej značky John & Paul. Na nohy si Ján obul dokonalé rámové topánky so zapínaním na dve pracky od Berwicku.
A pretože máme aj jednu dámsku kolekciu od legendárnej značky Barbour, mohli sme pripraviť outfit aj pre Lenku.
Lenka si obliekla ľahší tmavomodrý sveter s tartanovými záplatami na lakťoch, kde je hned jasné na prvý pohľad, o akú značku ide. K tomu sme zvolili minimalistické nohavice voľného strihu sladkastej bielej farby, ktoré sú dokonalým majestátnym kúskom od Barbouru. Celý outfit dokončil luxusný vlnený kabát so svojráznym čiernobielym vzorom kohútej stopy, ktorý sme doplnili šálom z čistej jahňacej vlny.
Ján, Lenka, vy ste autormi knihy Prvý dojem. Ako veľmi je dôležitá móda pri prvom dojme?
Ján: Začneme tým, že sa spýtame my vás, aký sme na vás urobili prvý dojem… Ale vážne, oblečenie hrá pri prvom dojme dôležitú úlohu, pretože je to jedna z prvých vecí, ktorá na vás pôsobí. Takže je dôležité, aby outfit pôsobil harmonicky. A záleží naozaj na detailoch, napríklad špinavé topánky dokážu prvý dojem ľahko pokaziť.
Lenka: Druhou vecou je, že je veľmi dôležité, aby stretnutie bolo hlavne o tých ľuďoch samotných, nie primárne o ich outfite. Keď sa s niekým stretávame prvýkrát, je dobré, keď si ostatní zapamätajú vás ako osobnosť, a nie iba to, čo ste mali na sebe. V prvom dojme hrá veľmi dôležitú úlohu práve aj vaša osobnosť.
Ako ste dnes premýšľali o tom, čo si vezmete na seba?
Ján: Úplne sme nevedeli, ako veľmi formálne naše stretnutie bude. Najprv som si hovoril, že si vezmem sako a košeľu, ale potom sme sa dohodli, že lepšie bude skôr niečo uvoľnenejšie. Nakoniec, sme tu od toho, aby sme sa rozprávali, nie aby sme predvádzali, ako nám to pristane. Ale vy ste úplne ideálne oblečená, v čiernej. Tak chodia módne návrhárky. Ony síce vymýšľajú nádherné a farebné róby, ale pre fotografov sú neviditeľné.
Lenka: Čierna je neutrálna farba. Umožňuje vám aj vášmu náprotivku sústrediť sa na to, čo potrebujete. Čierna neodvádza a nepúta pozornosť, ničím vás neovplyvňuje. Ja sama som na sebe mala ráno čierne šaty. Nakoniec som zvolila čierny rolák a blejzer. Blejzer je môj obľúbený kúsok, separátne sako by mal mať v šatníku každý muž aj každá žena.
Ako veľmi sú v oblečení vlastne farby dôležité?
Lenka: Je to podstata všetkého. Farby hovoria úplne všetko. My sme sa v našich kurzoch zamerali na metodiku, ktorá sa týka osobných farieb. Úlohu hrajú nielen farby oblečenia, ale aj očí, pier, pleti a vlasov. Keď farby človek pochopí, pochopí sám seba. Tak vytvára mimovoľne neuveriteľnú symbiózu a rafinovanosť bez toho, aby ešte vôbec prehovoril. Farebnosť je v rámci prvého dojmu jedna z najdôležitejších vecí, pretože váš náprotivok si vás naskenuje ešte oveľa skôr, než začnete hovoriť, než sa predstavíte, než podáte ruku. Počas sekundy k nemu doputuje akási chemická reakcia. Aká je, to viete len vy dvaja, nedá sa to dopredu oznámiť, neprenosné. A pokiaľ poznám dobre sám seba, svoje silné farby, tak mi to hocikedy môže kamkoľvek pootvoriť dvere. Ak vyladíte outfit s farbou očí a pier, máte obrovskú výhodu, pretože rastie vaša charizma. Takže keď máte aspoň základnú predstavu o tom, ako farby fungujú, môžete veľmi originálnym spôsobom ovplyvniť vaše stretnutie a to, aký prvý dojem urobíte.
Ján: My vždy hovoríme, že druhú šancu urobiť prvý dojem nedostanete. Je preto naozaj dôležité, akú latku nastavíte.
Naozaj nedostanete druhú šancu? Nestalo sa vám niekedy, že ste niekoho stretli a bol vám nesympatický, ale potom ste zmenili názor?
Ján: Stala sa nám taká pekná historka na jednej konferencii z odboru finančníctva, ktorú som moderoval, nás zaujala dáma na prvý pohľad veľmi odvážne oblečená. Kožené červené šaty, čierny opasok, iba bičík jej chýbal. Vyhrala vtedy predajcu roka.
Lenka: Dosť sme sa na ňu pozerali a hovorili o nej, a keď prišla na pódium, prevziať si hlavnú cenu, trošku sme stuhli. Avšak potom sme spoznali, že ona je zároveň veľmi výrazná osobnosť, excentrická, má veľmi dominantnú reč tela. A zrazu som si uvedomila, že ten jej kožený kostým a celý dojem je úplne v poriadku, pretože ona je v ňom úspešná. Dokázala na svojom imidži veľmi dobre pracovať a vzbudzovala u klientov dôveru. A akonáhle vzbudzujete dôveru, tak máte dvere otvorené. Ak by som jej tú farbu a imidž vzala, tak by som ju oslabila.
Takže dôležitejšie ako etiketa je byť sám sebou?
Lenka: Ak som niekde sama za seba, tak určite. Pokiaľ sa pohybujem v rámci nejakej spoločnosti, kde sa odo mňa očakáva znalosť spoločenského protokolu, tak tam je samozrejme potrebné myslieť na kultivovanosť a tradície, ale inak je najdôležitejšie objaviť sám seba. Každý sa cíti silný v niečom inom, a pokiaľ dokážete svoje silné stránky využívať, tak sa úspech dostaví veľmi rýchlo.
Takže, dá sa prvý dojem napraviť?
Ján: Nedá sa napraviť, pretože tú situáciu už nevrátite. Čas sa nedá zopakovať. Ale pokiaľ viete, že toho daného človeka uvidíte ešte niekedy, tak máte možnosť sa lepšie pripraviť.
Lenka: Príprava je dôležitá, aj keď idete napríklad na nejakú akciu. Vždy si prečítajte pozvánku, aby ste vedeli, aký dress code si obliecť, aká znalosť protokolu bude vyžadovaná. Pretože keď idete napríklad na banket, tak je jasné, že aj obsluha bude vedieť, ako sa má správať. Preto je dobré, aby ste aj vy vedeli, ako sa máte správať.
A keď prvý dojem pokazíme, je teda možné ho napraviť na druhý pokus?
Lenka: Do istej miery áno, ale ten prívlastok tam niekde už navždy zostane. Spomienky a emócie, ktoré prebehnú pri prvom kontakte, tie sú večné.
A čo zohráva pri prvom dojme tú najdôležitejšiu úlohu? Je to hlas? Reč tela? Oblečenie? Sympatie?
Ján: Charizma, emócie a sympatie. Veci, ktoré sa veľmi nedajú naučiť. Buď ich niekto má, alebo nemá. Áno, dá sa to podporiť správnym správaním alebo perfektnou etiketou, znalosťou pravidiel, ale to vás nezachráni. Dám príklad, máte javisko a na ňom niekoľko tanečníkov. Všetci tancujú rovnako, všetci sú rovnako oblečení, ale vy sa pozeráte len na jedného. Ten vás zaujal, niečo vás k nemu priťahuje. Tak to je charizma. Keď idete na nejaké prvé stretnutie, tak ešte než si s daným človekom podáte ruku, tak už si ho prezeráte. Vnímate, ako na vás pôsobí, ako sa na vás pozerá, ako sa tvári. Potom sa predstavíte a vnímate farbu hlasu, jeho pohľad, stisk ruky. Toto všetko je prvý dojem.
Lenka: Ak sa s niekým vidíte prvýkrát, tak vaším aj jeho prvotným zámerom je dohovoriť sa. Preto je dôležitý úsmev na tvári aj v očiach a vrelý pohľad. To je jedna z vecí, ktorá naozaj funguje. Najlepším učiteľom je život a potom skúsenosti. A práve skúsenosti sa dajú natrénovať, napríklad na kurze. Ale trénovať môžete každý deň aj doma, už od rána, keď stretnete svoje deti, svojich mužov, svoje ženy. Môžete ich pekne pozdraviť, pekne sa na nich usmiať, dodržiavať spoločné večere, rozprávať sa pri stole, učiť deti držať príbor už ako malinké, bude sa im to hodiť. Najväčšiu charizmu má totiž ten, kto pôsobí prirodzene na letnom tábore pri špekáčikoch, rovnako ako na recepcii na hrade. Z takého človeka vyžaruje vnútorná sila, taký človek už nepremýšľa, či podáva ruku správne, dobre zdraví a artikuluje. Je to pre neho prirodzené, a to naozaj naučí iba život a tréning.
Ján: Dôležité tiež je, že vás to medzi ľuďmi skrátka musí baviť. V poslednej dobe mám pocit, že je to skôr tak, že chceme samé rýchle návody. Rýchlo zistiť čo a ako, a ide sa ďalej. Ale skúsme to inak. Rozprávajme sa, komunikujme tvárou v tvár, a nie cez sklíčka telefónov. Ja už som asi starý, ale príde mi divné, že môj syn chodil mesiac s dievčaťom, ktoré naživo nikdy nevidel.
Lenka: Áno, všetci máme telefóny, sme v záprahu a zrýchlení. Do akejkoľvek firmy prídeme, a je jedno, či sú to bankári, zdravotníci, učitelia, obchodníci, všetci riešia to isté, ako spolu hovoriť, ako si udržať dobré vzťahy, ako pracovať v kríze. Telefónov a zrýchleného štýlu života sa asi už nikdy úplne nezbavíme, ale môžeme sa naučiť spolu znova byť.
Ján: Napríklad tá fyzická väzba, kontakt, očný kontakt. To je tá charizma, ktorú my tu spolu pri tomto rozhovore vytvárame. To je vec, ktorú umelá inteligencia nikdy nenahradí, alebo ja aspoň dúfam, že sa toho nedožijem. Etiketa a komunikácia sú o empatiu a o intuícii. To dostávame do vienka všetci, keď sa narodíme. Ale všetky tie smajlíky, tlačidlá, esemesky, kedy sa za jedno slovo alebo obrázok schová pravdepodobne celá veta, to všetko spôsobuje, že sa nám tá empatia vytráca.
Ján, keď sme sa dnes prvýkrát stretli, podali ste mi ruku a váš stisk bol nesmierne pevný. Akú úlohu hrá v dnešnej dobe v komunikácii práve stisk ruky?
Ján: Mám tento zvyk rád. Pochádza zo stredoveku a natiahnutou rukou vám ukazujem, že nemám zbraň a myslím to s vami dobre. Raz sa ma jeden vysoko postavený manažér na kurze spýtal: "Pán Čenský, a kam sa mám pozerať pri podaní ruky? No samozrejme do očí!" Stisk ruky spolu s pohľadom do očí o človeku veľa vypovedá. Keď niekto podáva ruku ako zľaknutá ryba, nazbiera u ostatných ihneď veľa mínusových bodov, aj keď to nemyslí zle.
Čo podávanie ruky a mladá generácia? Aj pre nich je to ešte dôležitá vec?
Lenka: Veľa je to o výchove a vedení rodičmi. Mladšia generácia, ktorá má ambície uspieť, musí pochopiť, že nestačí iba vyštudovať, ale je nutné rozumieť aj medziľudským vzťahom a väzbám, je potrebné vedieť nadviazať konverzáciu. To je nesmierne dôležité na to, aby boli mladí neskôr úspešní.
A vidíte u mladej generácie nejaký progres?
Lenka: Ja som optimistka, takže áno. Ale ako hovorím, vždy je to primárne na rodičoch a na učiteľoch. A je to beh na dlhú trať. Rovnako ako bol beh na dlhú trať zmeniť zvyk, že do divadla sa nechodí v džínsoch. Tiež trvalo dlho, kým sa to ľudia naučili.
A čo by ste povedali mladým ľuďom, ktorí by sa vás spýtali, prečo majú nosiť do divadla slušné oblečenie? Prečo nemôžu ísť v džínsoch?
Lenka: Je to prejav úcty k hercom, ktorí tú hru trénujú, cvičia, skúšajú a potom hrajú. Je to spoločenská udalosť, ľudia sa v divadle stretnú, dajú si pohárik, porozprávajú sa, užijú si pekný večer. A schválne si niekedy všimnite, akú máte reč tela v teplákoch a akú v saku. Keď majú ľudia pekné šaty, začnú sa mimovoľne správať inak. Zrazu sa im spomalí gestikulácia, hovorí iným hlasom, často hovorí spisovne. Je dobré to trénovať, napríklad v divadle, pretože v reálnom živote sa vám tá grácia bude veľmi hodiť, aby ste boli úspešní. A neposledná vec, pokiaľ chcete byť v živote výkonní, musíte svojmu telu tiež niečo dodávať, neoklamať sa, vrátiť sami sebe niečo späť. Môže to byť masáž, kozmetika, niečo pekné na seba alebo stretnutie na kultúrnej akcii. Keď sa človek pekne oblečie a ide do divadla, užije si úplne iný večer ako obvykle. Je to ako by sa zastavil čas.
My sa pomerne často stretávame s tým, že pre mužov u nás je pekné oblečenie často ešte stále terčom poznámok a posmechu…
Lenka: Áno, občas to pôsobí, že sme niekde zamrzli. Ale všeobecne by som povedala, že je to časom lepšie a lepšie. Ja sa často stretávam s tým, že mi muži, ktorí si k nám prídu nechať ušiť oblek, hovoria, že oblek som mal na sebe naposledy na svadbe, je mi nepohodlný, nekomfortný, necítim sa v ňom dobre. Z veľkej väčšiny je to tým, že takí muži väčšinou nevedia, ako sa v obleku majú správať, ako v ňom majú takzvane bývať. Druhou možnosťou je, že majú starý nesediaci oblek, zlú veľkosť, nevhodný materiál a podobne. Pravdou ale je, že aj v obleku sa môžete cítiť veľmi pohodlne, len treba nájsť tú cestu, posunúť sa. Ale to opäť naráža na dnešnú potrebu bezbrehého komfortu, muži často od obleku ustúpia, pretože je to pohodlnejšie, než aby si dali prácu, vybrali kvalitný oblek a dopriali si dobrý pocit z obleku, ktorý vydrží mnoho rokov, skvele im padne, je im pohodlný a ešte v ňom urobia parádu. Mimochodom, dnes sú niektoré obleky pohodlné tak ako tepláková súprava.
Možno keby rodičia svojich synov už od detstva obliekali do oblekov pri nejakých príležitostiach, že by to dnes u nás bolo inak...
Lenka: Ja si myslím, že určite áno, ale zase argument mamičiek je, že dieťa z toho vyrastie za pár mesiacov. Je to pravda, je to náklad, ale v dvadsiatich rokoch taký mladý muž nebude musieť obiehať kurzy, aby sa naučil vhodne obliecť, správne podať ruku. Keď sa to naučí v detstve, nebude potom vo svete stratený.
Ján: Nám sa na kurzoch veľmi často muži zverujú, že oblečenie nakupujú v strese, pod tlakom, nemajú čas, nevedia sa v tom množstve tovaru zorientovať, ale potrebujú niečo narýchlo kúpiť. Tak teda niečo nakúpi, a potom to nenosí. Alebo doma stoja pred plnou skriňou a nemajú čo na seba na tú danú akciu. Často ani nevie, ako sa vhodne obliecť, tak obvolávajú kamarátky a kamarátov s tým, čo si vlastne na seba majú vziať.
Lenka: No, a keď toto ako rodičia svoje deti naučíte, budú to mať v dospelosti úplne inak. Budú sebaistí.
Ján: Ja keď vidím v divadle chlapčeka v obleku, tak si to veľmi vážim. Už teraz vie, ako sa má chodiť do divadla a pravdepodobne aj vie, ako sa má na takejto akcii správať, ako komunikovať. A bude to vedieť aj v dospelosti. Bude mať zdravé sebavedomie. Viete, dnes sú psychologické poradne plné detí. Dospelí stále hľadajú nejaký koučing, každý druhý niečo berie. Podľa mňa je to tým, že ľudia spolu jednoducho nevedia komunikovať. Nevedia ako.
Lenka: Ale stačí sa pozrieť na začiatok, prvé stretnutie, láskavý pohľad, príjemný pozdrav, príjemná vôňa, pekné oblečenie.
Keby ste mohli našim poslucháčom a čitateľom poradiť, kde a ako si začať budovať pozitívny a autentický imidž?
Ján: Základom pozitívneho a autentického imidžu je sebavedomie, a to je to najťažšie.
Lenka: Ja by som odporučila jednu vec, vedieť sa potešiť. Mať sa rád, prijať sa a riešiť prítomnosť. Keď školím farby a hovorím o tele, o očiach, perách, vlasoch, veľmi často počujem od klientov, ktorí sa majú pozrieť na svoje vlastné fotky alebo sami na seba v zrkadle. To je strašné, dajte to preč, vôbec mi to neukazujte. Základom pozitívneho a autentického imidžu je prijatie samého seba a prítomnosť. Pozrieť sa na seba, pochváliť sa, priznať si, v čom sa cítim silný a v akom prejave by som sa chcel zlepšiť. Prijatie seba samého tu a teraz je podľa mňa začiatok k tomu, ako nájsť tú správnu cestu. Odborníci vám už len dopomôžu alebo vás nasmerujú. My tu nie sme od toho, aby sme klientom hovorili, čo majú robiť. Nie, my sme od toho, aby sme ich otvárali a ukazovali im, nasmerovali ich, aby si našli tú svoju cestu. Nie je to hneď, je to proces.
Ján: Sú klienti, ktorí prídu na kurz a chcú byť zajtra bez trémy. To ale nejde. To je proces, ktorý niekomu trvá mesiac a niekomu veľa rokov.
Lenka: Navyše je to aj o tom, v akom ste aktuálne životnom rozpoložení, čo prežívate za životný príbeh. Či tú danú vec riešite pod tlakom a v strese, pretože už to chcete mať za sebou, alebo ste k nej postupne dozreli. Niečo sa dá natrénovať, môžete čítať nahlas, nechať sa natočiť a skúmať, akú máte reč tela a pracovať na nej, ale veľa je to o ochote občas zariskovať a nebáť sa vstúpiť do neprebádaných vôd. A tiež to nevzdávať, keď príde nejaký malý neúspech, pretože tých neúspechov je spočiatku väčšinou veľa. Keď sa chcete naučiť čokoľvek okolo svojho imidžu, tak sa odkopávate sami pred sebou. A to sa nedá uponáhľať.
Ján: Problém je, že my nemáme trpezlivosť, objednáte si kurz nejakého lektora, vypočujete pár poučiek a myslíte si, že zajtra budete iní. A keď zistíte, že to mi nepomohlo, tak si objednáte iný kurz. Hlavne, nech je to rýchlo, najlepšie hneď. Takto to ale nefunguje, v živote treba mať trpezlivosť.
Dobre, a ako teda urobiť dobrý prvý dojem? Existujú nejaké pravidlá, ako na to, ktoré sa nemusíme trpezlivo a dlho učiť?
Lenka: Odpoveď je, ako najlepšie to viete. Ak pre to ten človek urobil maximum, tak je to dobre, aj keď sa to napríklad nepodarilo. Potom na sebe bude pracovať ďalej a raz to vyjde.
Ján: Raz sa ma pýtala jedna herečka, ktorá navštevovala kastingy, vždy sa dostala do druhého kola, ale nikdy ju nevzali. A ona sa pýtala, kde je chyba? Hovoril som jej, že napríklad v Amerike idete napríklad stokrát na kasting a potom to raz vyjde. Raz. Ale musíte si veriť, že ste v tom dobrá, a ísť si za tým.
Páčil sa vám článok? Zdieľajte!
Petra Martínková & Filip Proučil
Autor článku