Houdkovci: Keď niekto zosmiešňuje naše hranice, je to signál, že sa máme viac brániť
11.1. 2024, Petra Martínková & Filip ProučilModerná sebaobrana nie je o tom vedieť sa biť. To nám Jazmína a Pavol Houdkovci povedali hneď na začiatku nášho rozhovoru. To nás učia už desať rokov v rámci svojho projektu Moderná sebaobrana. A darí sa im to. Sebaobrana v ich poňatí je témou pre ženy, mužov aj „drsných chlapov“. Je to totiž téma o poznaní a nastavení vlastných hraníc. Možno to znie trochu efemérne, ale stretneme sa s tým všade. V detstve, v škole, v rodine, v práci, u lekára, v krčme. Muži aj ženy, v akomkoľvek veku. S Jazmínou a Pavlom sme sa rozprávali o tom, ako vlastné hranice spoznať, ako sa brániť ich prekračovaniu a prečo je to také ťažké. A hovorili sme samozrejme aj o móde, o tom, prečo Pavol rád nosí ružovú a Jazmína čiernu, o tom, či oblečenie môže vyprovokovať agresiu, o stereotypoch u nás, o intuícii a jej súboji s racionalitou a o mnohých ďalších praktických veciach.
Jazmína, Pavol, my sme podcast, ktorý sa venuje primárne štýlu a obliekaniu, prezraďte nám, ako by ste definovali váš štýl oblečenia? Jazmína, možno prosím začni ty, pretože na prvý pohľad pútaš pozornosť…
Jazmína: Ja mám módu rada. Teraz vďaka tomu, že podnikám a veľa pracujem, tak si môžem dovoliť aj módu, ktorá je kvalitná a udržateľná. Nedávno sa mi po prvýkrát v živote stalo, že som si kúpila niečo podľa mňa veľmi drahé. Podľa väčšiny ľudí, ktorí majú priemerný bratislavský plat, tak možno zas také drahé nie je, ale pre mňa áno, pretože ja pochádzam z veľmi chudobnej rodiny, z rodiny, ktorá bola dysfunkčná, kde neboli peniaze, kde bol alkoholizmus a podobne. Peniaze si veľmi vážim a teraz prvýkrát v živote som si kúpila kvalitný kabát od českej návrhárky, tak na to som pyšná.
Ten tvoj štýl je veľmi výrazný, čo ním chceš povedať? Alebo štýl hovorí niečo o tebe?
Jazmína: Áno, nosím výrazný rúž alebo mám bodky okolo očí a rôzne po prstoch a na krku, jednoducho tam, kde sa mi to páči. Rúže sa mi vždy páčili, ale začala som ich nosiť až v dospelom veku a myslím si, že to súvisí s mojím sebavedomím. Predtým som sebavedomie nemala, takže som aj veci, ktoré sa mi páčili jednoducho neobliekla, hoci som sa v nich cítila dobre. Napriek tomu, že som sa v nich sama cítila pekná, tak som si hovorila, že je to príliš. Ale vďaka Modernej sebaobrane, ktorú učím, ktorú propagujem a ktorej verím, tak si to dovolím.
Myslíš teda, že oblečenie súvisí so sebavedomím? Z našich skúseností u nás sa oblečenie veľmi nerieši. Na rozdiel od západných krajín tu nie je ten trend show off – prezentovať sa oblečením. Má oblečenie a sebavedomie nejakú súvislosť?
Jazmína: Určite áno, obrovskú. Na kurzoch sa nás často pýtajú, keď sa budem zahaľovať, tak tú pozornosť neupútam a potom sa mi nič nestane? Potenciálny agresor si ma na tej ulici nevyberie? A my vždy hovoríme, že takto to vôbec nefunguje. Toto je veľký stereotyp myslieť si, že keď sa schováš pod kapucňu, keď budeš mať napríklad nejaký škaredý vyťahaný sveter alebo tepláky a zablatené topánky, tak že si ťa ľudia nevšimnú. Nie je to tak. Keď sa necítiš sebavedome a potrebuješ sa schovať, tak tí agresori to cítia a práve po takých ľuďoch idú. Takže skôr keď sa bojíš, keď si neveríš a chodíš oblečená alebo oblečený inak, než v čom by si skutočne chcel, tak sa na teba to násilie môže pravdepodobnejšie nalepiť. Keď ide žena výrazne oblečená, má napríklad minišaty, veľký výstrih, výrazný make-up, topánky na vysokých podpätkoch, tak taká žena sa síce môže stať terčom pokrikovania o niečo viac, než keď výrazné oblečenie nemá, ale agresori po nej pravdepodobne nepôjdu, pretože si podvedome hovoria, táto si verí, takú ja nechcem. Každý agresor chce niekoho, kto si to nechá páčiť, chce ľahkú korisť. Keď si zlodej a chceš vykradnúť dom, tak si tiež vyberieš ten dom, kde sa nesvieti a kde nikto nie je, a nie rozsvietený dom plný ľudí, odkiaľ hrá hudba. Každý agresor to chce mať jednoduché, takže si vyberie tú, ktorá je zakríknutá, ktorá vymetá pohľadom podlahu. Takú prepadne.
Pavol: Neplatí to samozrejme takto ultimátne, ale tá šanca môže byť naozaj vyššia...
K tomu sa ešte dostaneme, ale najprv nám povedz, čo rád nosíš ty a ako ty vnímaš dôležitosť a podstatu oblečenia?
Pavol: Oblečenie je dôležité, pretože podľa toho, ako si oblečený, tak ťa ľudia vnímajú. Môžeš si stokrát povedať, že nie, že to tak nie je, alebo na to kašleš a je ti to jedno. Ale ono to jedno nie je, pretože podľa toho, ako vyzeráš, tak ťa ľudia posudzujú. Keď čakajú, že si profesionál, tak by si mal byť tiež profesionálne oblečený. Pre mňa je v oblečení dôležitá udržateľnosť, veľmi riešim, odkiaľ to oblečenie je, kde sa šilo, kto ho šil, z čoho to je ušité a tak. Napríklad nenosím žiadne kožené veci.
Si vegán?
Pavol: Som vegán a čierna farba je môj štýl.
A čo pre teba tá čierna vlastne znamená?
Pavol: Ja sa hlavne snažím, aby pre mňa bolo obliekanie jednoduché. Takže taký môj vzor v obliekaní je Steve Jobs, ktorý nosil iba čierny rolák.
Hovorí sa, že čierna farba je taký Čierny Peter, že sa premieňa podľa prostredia, kde sa nachádza a zároveň funguje tak, že o svojom nositeľovi nič veľmi neprezradí. Vy ste dnes v čiernej obaja, čo pre vás čierna znamená?
Jazmína: Čierna pre mňa znamená silu, sebavedomie a dobrý vkus. A tiež sa dá zladiť so všetkým. Je praktická, pretože všetko skryje.
Pavol: Ja teraz celkom často nosím ružovú, dokonca som si nechal urobiť špeciálnu edíciu našich tričiek ružovej farby. Mám k tomu aj ružové ponožky a príde mi to fajn k tej sebaobrane, kde čakáte veľkého, zamračeného a prísneho chlapa, najlepšie v maskáčoch. A mne pripadá úžasné, že chodím v tom ružovom tričku a že to tým trošku zhadzujem, pretože hoci to je vážna téma, tak si nezaslúži prísnosť od ľudí.
Ružová je "baby červená", primárne mužská farba, ale u nás sa muži často boja nosiť ružovú, pretože ju majú spojenú so ženskosťou. Stretávaš sa s tým, že ti niekto hovorí, ty máš ružové tričko, to je divné.
Pavol: To sa mi nestalo. Ale faktom je, že spoločnosť ružovú farbu na mužoch vníma zženštelo, panuje mienka, že je to farba, ktorú nosia gayovia, a mne príde dobré tieto stereotypy búrať.
Jazmína: Ty si človek, ktorý búra stereotypy a vydáva sa tam, odkiaľ ostatní utekajú. Napríklad do tém femicídy alebo sexuálneho násilia a obťažovania. Pavol kedysi vyhral titul genderman roka a jedna novinárka sa ho spýtala, či mu tá cena k niečomu pomohla. A on dostal záchvat smiechu a povedal, v žiadnom prípade, tá cena mi skôr škodí, pretože teraz som pre tých ľudí feminista a "slaboch" čo si schválne vyberá tieto témy. Pritom Pavol je jeden z najvyrovnanejších ľudí, akých som vo svojom živote stretla. A príde mi, že tú ružovú farbu nosí čiastočne aj preto, aby ukázal, že sebaobrana nie je, ako to niektorí vnímajú, len o drsnosti a o tom, že keď nebudeš trénovať, tak nebudeš jednoducho dobrý, keď nechodíš dvakrát týždenne na thaibox, tak sa neubrániš. Pavol rúca stereotypy, pretože hovorí o femicíde a podobných témach.
Pavol, a kde sa to v tebe berie, tá motivácia búrať predsudky a chodiť za hranice?
Pavol: Ono to má dve roviny, tá jedna je faktická. Chcel by som zo sebaobrany zložiť tú stigmu, že je to vec len pre vojakov alebo superhrdinov, len pre tých, čo majú svaly a vedia sa biť. Tak to nie je. Sebaobrana je viac pre obyčajných ľudí. Tá druhá rovina je tá, že ma svojim spôsobom baví narúšať stereotypy. Ja som bol rebel odjakživa, odmala. Vždy som mal dvojky, trojky zo správania. Nie že by som bol nejaký grázel, že by som niekde niečo rozbíjal alebo kradol, ale stále som mal samé poznámky typu vyrušuje, stále vyrušuje, vyrušuje aj napriek napomenutiu.
Keď sa vrátime späť k tomu oblečeniu, môže oblečenie nejakým spôsobom vzbudiť agresivitu, alebo jej naopak nejakým spôsobom predísť? Jazmína, ty si hovorila, že vlastne neplatí, že keď sa zahalím a budem nenápadná, tak si ma nikto nevšimne, tak ako to teda je?
Jazmína: Áno, nie je to primárne o tom, čo máš na sebe, ale o tom, ako sa cítiš. Ustráchaný človek láka týchto ľudí, manipulátorov, hulvátov, agresorov, hlupákov a ďalších, ale to je o tom sebavedomí, o tom, čo vyžaruješ, o tvojom postoji, o tom, kam mieriš pohľadom. A to, ako sa obliekame, to ide ruka v ruke. My si musíme primárne nastaviť, ako byť sami sebou, a potom si môžeme obliecť to, na čo máme skutočne náladu. Potom budeme pôsobiť silne aj v momentoch, keď máme strach. A strach je normálna, bežná vec. Ten máme všetci, a nielen keď ideš po ulici a vidíš divného človeka, ktorý by ti mohol ublížiť, ale aj v iných interakciách, kolega v práci povie nepríjemný vtip, počuješ nejaký krik na ulici.
Pavol: Môže oblečenie vzbudiť agresiu? Typicky skôr nie, ale ja k tomu ešte niečo dodám. Je taký hlúpy stereotyp, že keď je žena oblečená odhalene, tak si za nejakú formu násilia, obvykle sexuálneho, môže tak trošku sama, pretože násilníka priláka. To ale vôbec nie je pravda! Na to napokon existuje veľa štúdií, a keď sa pozriete, čo mali obete sexuálneho násilia na sebe, tak zistíte, že oblečenie nehrá žiadnu rolu. Spôsob oblečenia nijako neovplyvňuje mieru pravdepodobnosti s akou sa stanete obeťou sexuálneho trestného činu. Nie je tam žiadny vzťah, to vieme.
Kedysi bola celkom vypovedajúca výstava v New Yorku, ktorá sa volala "Čo som mala na sebe", myslené, čo mali na sebe ženy, keď ich násilník znásilnil. Medzi tým oblečením bolo pyžamo, policajná uniforma, minišaty, tepláky... Takže pokiaľ ide o sexuálne násilie, tak oblečenie nehrá rolu, už len preto, že viac ako 90% znásilnení sú dopredu plánované činy. My máme stále predstavu, že znásilnenie je spontánna vec, že sa ten chlap jednoducho nejako neudržal, že to inak nešlo. Ale to nie je pravda. Taká forma násilia je naplánovaný čin, kedy páchateľ robí nejaké kroky dopredu a plánuje, ako sa to stane. A potom je mu jedno, či máš na sebe tepláky alebo minišaty, pretože ide za svojím cieľom tak či tak. Avšak v iných prípadoch môže oblečenie hrať v prípadnom „vyprovokovaní“ agresie istú úlohu. Nedávno sa stal prípad, že zmlátili chlapca, pretože šiel niekde s dúhovou vlajkou a dúhovým oblečením. To skutočne pozornosť agresorov pripútalo a skutočne by sa to zrejme inak nestalo. Takže tá odpoveď na tvoju otázku nie je úplne jednoznačná. V prípadoch sexuálneho násilia oblečenie rolu nehrá, v iných prípadoch môže. Keď pôjdeš v drese jedného futbalového klubu do kotla iného klubu, tak dosť možno dostaneš nejakú facku.
Jazmína: Ja chcem len povedať, že ľudia by mali mať možnosť nosiť úplne čokoľvek, nech sú to dúhové vlasy, riasy, náramky, čokoľvek. Nikto by na nich nemal útočiť. To je jednoducho zle.
Obaja hovoríte, že v agresivite a násilí hrá rolu naše vlastné vyžarovanie, ktoré môže prípadného útočníka buď odradiť, alebo naopak upútať jeho pozornosť. Ten pojem vyžarovania je ale pomerne abstraktný. Znamená to sebavedomie?
Pavol: To je skvelá otázka. Áno, to vyžarovanie nemá nič spoločné s ezoterikou, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať, ale práve so sebavedomím. Jednoducho povedané všetko začína pri tvojom poznaní tvojich vlastných hraníc. Väčšina ľudí však bohužiaľ netuší, kde má hranice, a príde na to vo chvíli, keď ich niekto prekračuje. Človek by si však mal pokojne sadnúť a uvedomiť si, kde tie jeho hranice sú. Vadia mi nevhodné vtipy, alebo nie? Vadí mi napríklad, keď sa so mnou kamaráti alebo rodina vítajú bozkávaním, alebo mi to nevadí? A samozrejme niekedy a od niekoho ti to vadí, inokedy a od niekoho iného nie. Ale je dôležité toto o sebe vedieť. Keď to vieš, nenecháš nikoho tie hranice prekročiť. Keď to nevieš, tak ak stihneš zareagovať, než vymyslíš, čo povedať, tak je tá situácia preč a necháš si to tým pádom páčiť. Keď vieš, kde máš hranice, tak môžeš povedať stop, toto sa mi nepáči. Môžeš mať dopredu pripravenú vetu, ktorú použiješ, keď niekto tvoje hranice bude chcieť prekročiť. Problém je, že väčšina ľudí o tom nepremýšľa. Jednoducho si nechá tie hranice posúvať, pretože to tak robia všetci.
Lenže keď stále ustupuješ, logicky sa potom cítiš zle. Stále ustupuješ ostatným a tvoje sebavedomie klesá. Keď si hranice uvedomíš, môžeš na nich stavať v každodennej komunikácii, a tým sa cítiš istejšie a sebavedomejšie. Napríklad kolega na teba siaha a tebe sa to nepáči? Tak mu raz povedz, nechaj toho, nesiahaj na mňa, mne sa to jednoducho nepáči. On bude mať pravdepodobne nejaké reči, ale nechá toho. A ty tým začínaš získavať sebavedomie. A to je to, o čom hovoríme. Žiadne násilie nezačína z ničoho nič. Násilie, nech je akékoľvek, tak nezačne tým, že ťa niekto drží, škrtí alebo z teba strháva oblečenie, pretože ťa chce znásilniť. Nie. Násilie začne tým, že si ťa agresor vytipuje. Najprv si ťa potrebuje vytipovať, takže začne cielene prekračovať tvoje hranice, začne na teba siahať. Vie, že ti to vadí, ale čaká, ako zareaguješ? A keď neurobíš nič, tak si hovorí aha, takže keď nezareagovala na toto, tak nezareaguje ani na toto, a pritvrdí. A keď nedostane stopku, tak vie, že môže pritvrdzovať, pritvrdzovať a potom, keď sú vhodné podmienky alebo ťa do tých vhodných podmienok zmanipuluje, tak prikročí k násiliu samotnému. My to vidíme dnes a denne, máme zanalyzované tisícky takýchto prípadov.
Jazmína: V našej knižke píšeme napríklad o sexuálnom násilí v taxíkoch, čo je prekvapivo častá vec. Veľa žien nejazdí taxíkom, pretože sa boja, že vodič bude mať nejaké reči, alebo na ne bude siahať. Máme niekoľko prípadov priamo znásilnených taxikárom a všetky tie prípady sme analyzovali. Nikdy to nebolo tak, že by taxikár išiel, potom zatočil niekam do lesa a tam pasažierku znásilnil. Vždy to niečím začalo, hlúpe vtipy, otázky na to, či má žena priateľa, čo sa jej páči, nenápadné posúvanie hraníc. V takom prípade sa za seba musíš postaviť. Keď sa rozhodneš za seba postaviť, tak vyžaruješ, že si to nenecháš páčiť. To je to vyžarovanie.
Je zložitejšie si nastaviť vlastné hranice v komunikácii s cudzími ľuďmi, alebo s blízkymi, napríklad v rodine?
Jazmína: Pozri, brániť sa je vždy ťažké, pretože tým vždy niečo strácaš. Strácaš tú „dobrú pohodovú“ atmosféru, ktorá je teda len naoko, pretože keď je tam niekto, komu niečo vadí, tak to asi nie je úplne stopercentne pohodové. Tiež sa dosť možno stretneš s reakciou typu „preboha čo robíš?“, „ty preháňaš“, „to bol len žart, buď rád, že ich hovorím, aspoň ťa môžem pobaviť, keď ty sám si nudný“... proste to ten dotyčný začne hádzať na teba. Tomu sa hovorí znevažovanie a prichádza to vo väčšine prípadov, keď sa ohradíme proti niečomu, čo sa nás dotklo. A znamená to jediné, že sa musíme brániť o to viac. Človek, ktorý napríklad povie blbý vtip, a všetkým sa nám to niekedy podarilo, sa ospravedlní alebo to prizná a povie, to som prehnal, prepáč. A to pokojne stačí. Hulvátov, manipulátorov, agresorov a ľudí, ktorí nemajú dobré úmysly, spoznáme tak, že keď sa ohradíme, tak sa neospravedlnia, nie je im trápne, ale hádžu to na nás a hovoria: "ale prosím ťa, preháňaš". Tak spoznáme, že skutočne ide o moment, kedy je dobré sa brániť.
Ak narazíte na takého človeka, ktorý vaše hranice znevažuje, musíte sa brániť ešte raz, znova to zopakovať a stáť si za svojím. Ja viem, je to ťažké, zvlášť keď je to v rodine, to býva veľmi ťažké ustáť a vymedziť sa, pretože ty tým robíš problémy, kazíš tú rodinnú atmosféru a náladu všetkým. Brániť sa je celkom ťažké, tak prečo to vlastne robiť? Pretože tým si zaisťujete, že ten človek už nebude pokračovať. Oplatí sa brániť sa, pretože tým násilie zastavíte a určíte, ako sa k vám budú ostatní správať. A obrovský bonus je ten, že môžete byť inšpiráciou pre ostatných. Tým, že sa za seba postavíte, ukážete okoliu, že toto je zle, toto ja tu nestrpím. Stávate sa tvorcami zmeny, nastavujete pravidlá, a to je obrovský bonus, a vlastne aj motivácia, prečo by sme sa mali brániť aj za cenu toho, že stratíme nejaký kredit, že nás budú ohovárať, že nás nebudú mať radi, že nás nebudú pozývať na zamestnanecké večierky alebo na rodinné oslavy. Áno, toto stratíme, ale získame to, že sa budeme cítiť lepšie, a to je jednoducho skvelé.
Pavol: My máme malú dcéru a už teraz ju učíme, aby sa vedela za seba postaviť, aby povedala, keď je jej niečo nepríjemné. Samozrejme sme narazili na situácie, keď jej niekto napríklad chcel dať pusu a ona povedala, že nie. A aj nám sa stalo, že druhá strana nereagovala úplne dobre, začala to nejako zhadzovať, zosmiešňovať alebo napríklad citovo vydierať. Do toho vždy vstúpime. Oni to ľudia často nerobia so zlým úmyslom, ale je potrebné sa zamyslieť, čo tým to dieťa učíš? Čo sa tým tá naša dcéra naučí, keď zoberie odvahu a niekoho odmietne, a ten niekto ju začne zhadzovať? Tak sa naučí "okay, ja sa za seba postavím, ale keď je niekto väčší a silnejší, tak to aj tak nebude rešpektovať, takže to je vlastne márne". Tomu sa hovorí naučená bezmocnosť, potom už sa jednoducho ohradzovať nebude, pretože tá druhá strana ju aj tak zosmiešni, nebude ju počúvať a presadí si svoje. To je nastavenie do života, ktoré nechceš. A dá sa tomu zabrániť tým, že budeš mladú generáciu vychovávať so sebavedomím.
My to dodržujeme fakt dôsledne, napríklad aj u lekára. Napríklad, malé dieťa má dostať injekciu a lekár začne hovoriť na mňa: tak ju vyzlečte a povedzte jej, a ja hovorím povedzte to jej, nie mne, ona je pacient. A potom jej chce dať injekciu a hovorí, že to nebude bolieť. A do toho zase musím vstúpiť a hovorím, prosím vás, povedzte jej pravdu, toto nie je pravda, že ju to nebude bolieť. Tým deti naučíte iba to, že doktori jednoducho klamú a nabudúce už nebudú veriť žiadnemu doktorovi. Alebo keď sme boli na ORL, tak sa dcéra bála a doktor na konci vyšetrenia hovoril, ona sa nejako hrozne bojí. Tak som mu povedal, nie ste psychológ, tak si toto nechajte, a keď by ste šli niekam prvýkrát a bol tam človek, ktorý je dvakrát väčší ako vy, vytiahol by z vrecka takto ohromnú nerezovú vec a naklonil sa k vám s ňou. Nebál by ste sa?
Jazmína: Nikto iný sa za tvoje dieťa nepostaví! A pokiaľ sme sa nedokázali postaviť doteraz sami za seba, tak teraz keď máme deti, tak to urobiť musíme. Keď sme rodičia, tak sme tie najväčšie autority pre svoje dieťa, tí najväčší hrdinovia a hrdinky. Aj keď sa vám nechce, tak to urobte. Áno, nikto nechce byť za zlého, ale má to svoje benefity, napríklad že z tvojho dieťaťa vyrastie silný jedinec. A z teba tiež vyrastie silný jedinec. Napríklad si naštudujte naše veci, naše know how je zadarmo na sociálnych sieťach, pretože chceme, aby to každý poznal. Nemusíte si kupovať knihu, nemusíte chodiť ani na kurz, ale pozrite minimálne na siete, kde o tom píšeme a kde nájdete fakt jednoduchý a jasný postup, ako sa za seba postaviť.
A nie je toto už od začiatku nastavené v spoločnosti zle? Pretože nás vychovávali presne opačne. Aby sme boli dobrí, vychádzali s prostredím, nevyvolávali problémy. To, čo popisujete vy dvaja, tak nutne povedie k reakciám, a na to asi musím byť v takej chvíli pripravený, nie?
Pavol: Je v poriadku nebyť konfliktný. To je správna výchova. Ale rovnako dôležité je vedieť, kde máš hranice, za ktoré už nikto nesmie ísť. A dôležité je rozmyslieť si to v pokoji, pretože v tej stresovej situácii už potom máš nejaký návod. Ak by si nad tým premýšľal v strese, tak toho veľmi nevymyslíš. Každý potrebuje mať veľmi dobré povedomie o svojich hodnotách a o svojich hraniciach. To, čo znesieš, a to, čo už neznesieš a za čo si ochotný sa postaviť.
Jazmína: Dôležité je naučiť sa princíp. Ako na to? Akonáhle sa toto naučíš, budeš fungovať v najrôznejších situáciách, u doktora, v škole, v rodine, práci aj voči prípadnému agresorovi. Spomeňte si na vaše vlastné situácie. Všetci ich máme x za ten život. Odmala, cez pubertu, až do dospelého veku. Siahnite si do tej minulosti a vybavte si, čo už za sebou máte, kedy vám niečo vadilo, kedy ste sa chceli ozvať a neozvali ste sa. A naučte sa ozvať. Potom si totiž v tej istej situácii poviete, teraz už sa viem ozvať, viem Modernú sebaobranu, takže si poopravím postoj, viem, aké použijem slová, viem, že mám povedať prísnu vetu, viem, že musím počítať so znevážením a byť naň pripravený . Viem, že to možno nebude príjemné, ale viem, že sa za seba nabudúce postavím.
Dobre, poďme sa baviť konkrétne. Čo teda konkrétne povedať, keď sa za seba chcem postaviť? A ako? Akým tónom?
Jazmína: Je dobré naučiť sa jednu dôraznú silnú vetu. Tá môže vyzerať napríklad takto: "Nechajte toho!" Alebo: „Toto mi vadí! Takto so mnou nehovor!” Alebo dôrazné a silné "nie, to nie!" Taká veta vás totiž dostane zo zamrznutia vo všetkých stresujúcich situáciách, ktoré vám nie sú príjemné. A je jedno, či je to šéf, ktorý ťa buzeruje za to, že niečo nestíhaš, alebo tetuška na rodinnej oslave, ktorá chce zase pusinku po tvojom dieťati, ktoré "nie je vychované", pretože jej tú pusinku nedá. V takých situáciách, ktoré sú nepríjemné, máme totiž všetci tendenciu zamŕzať. Aj napriek tomu, že máme argumenty, máme vedomosti a sme v práve, tak si nevybavíme jednoducho nič. A v tomto momente nám funguje práve taká primitívna veta. Poviem nie. A potom môžem niečo doplniť, napríklad „takto so mnou nehovor“ alebo „takto my to nerobíme“, „to sa mi nepáči“, „to je nevhodné“. A potom si stojte za svojim. Pokojne tú vetu zopakujte, buďte dôrazní, prísni, neusmievajte sa, neproste, nepožadujte žiadne náhrady. Buďte jasní, pevní, struční.
Pavol: Tá najdôležitejšia vec na tom všetkom je pripraviť si to vopred. Nacvičiť si to. Pokojne sa postavte napríklad pred zrkadlo alebo pred telefón so zapnutým nahrávaním a povedzte si to. "Nie, takto nie!" "Nie, nechajte ma!" A hovorte si to tak dlho, kým to sami sebe uveríte. Pomôže vám, keď sa zamračíte, pomôže vám, keď dáte hlavu nahor, a to si všetko pred tým zrkadlom skúste. Keď potom budete v takej stresovej situácii, nebude to pre vás nové. Budete vedieť, čo robiť.
No áno, ale čo potom to zneváženie. Čo keď sa ti späť ozve: Čo blázniš? Veď som nič také hrozné nepovedal... Čo potom?
Jazmína: Stojte si za svojim! Zopakujte svoju vetu ešte raz a trvajte na tom. Jednoducho nie, toto mi vadí, takto to nebude. A čo je ale nesmierne dôležité, aby ste o tom neskôr doma popremýšľali a aby ste sami seba neobviňovali, neumlčovali, pretože to máme všetci tendenciu robiť. Lenže si uvedomte, koľkokrát ste si už nechali niečo páčiť? Už bolo načase sa ozvať! Je v poriadku, že ste sa ozvali, aj keď napríklad niekto plakal, niekto vám niečo vyčítal, musela sa vypnúť rozprávka, zhasli sviečky alebo dokonca spadol ten drevený betlehem, ktorý máme už 20 rokov. Áno, vaše postavenie sa urobí asi nejakú neplechu. A treba s tým počítať. A je potrebné sa vedieť za seba postaviť aj pred sebou samotným. Pochváliť sa. Jedinou výnimkou v tomto všetkom je debata s opilcom. Pokiaľ je ten druhý človek opitý, tak sa s ním vôbec nebavte. Vôbec. Môžete povedať: "teraz je toho na mňa veľa, porozprávame sa o tom neskôr." Pokojne to zoberte na seba, ale nebavte sa s ním.
Dobre, tak človek si môže svoje reakcie natrénovať pred zrkadlom, ale čo keď potom v reálnej situácii dostane strach. Akú rolu vlastne strach hrá a ako s ním pracovať?
Pavol: Strach je úplne zásadná téma pre Modernú sebaobranu. Keď ťa niekto ohrozuje, keď ti chce niekto ublížiť, tak sa jednoducho budeš báť. A ak sa nenaučíš s tým strachom zaobchádzať, ak si naň nezvykneš, tak môžeš vedieť čokoľvek, môžeš byť najlepší boxer, ale aj tak to najskôr nepoužiješ, pretože ťa zradí hlava. O strachu hovoríme na všetkých našich kurzoch, už len preto, že vieme zo štúdií, že zhruba 70 % obetí násilia zažije niečo, čomu hovoríme syndróm zamrznutia alebo paralýza. To je situácia, kedy nevieš, čo máš robiť a naozaj máš problém sa aj len pohnúť. A je jedno, čo vieš.
Strach ako taký nie je zlý. Je to nejaké varovanie, je to nejaká aktivizácia organizmu, je to vlastne taký kamoš. Ale nesmie prerásť určitú mieru, nesmiete sa prepadnúť do tej paralýzy. Keby niekto povedal, že v situácii, keď mu chce niekto ublížiť, nemá strach, tak ja by som mal strach o neho, že je s ním niečo zle.
Faktom je, že pri Modernej sebaobrane sa musíš strachu, stresovej situácii, vystaviť aj v rámci tréningu v nejakom scenári, v akom by sa to mohlo pravdepodobne udiať, aby si potom bol schopný tie naučené veci v reálnej situácii využiť. Sú na to rôzne postupy a techniky, ktoré sa môžeš naučiť, ako strach využiť vo svoj prospech.
Jazmína: Mne sa stáva, že ma ľudia chvália za to, že som silná a že sa nebojím a dávajú to do súvislosti. A tak to vlastne vôbec nie je. Áno, ja som silná, to je pravda, ale z iných dôvodov. Ja som dobrá preto, že o strachu hovorím, v tom je moja sila. Ja viem priznať, že sa niekedy bojím. Priznávam sa verejne aj k tomu, že aj ja som tiež na chvíľku zamrzla, ale potom som to odbúrala presne tými metódami, ktoré učím. Cieľom nie je nemať strach, cieľom je naučiť sa so strachom pracovať a fungovať.
A akú úlohu hrá pri predchádzaní nejakej agresivite intuícia? Môže človek vycítiť, že sa napríklad schyľuje k nejakej nebezpečnej situácii? A čo keď si v takej chvíli hovorí, že to nie je možné, že ho práve strach a mozog klamú?
Pavol: Neklamú. A nie je to žiadna ezoterika, je to do detailov popísaná vec, ktorá funguje. V skratke je to o tom, že tvoj mozog prijíma každú sekundu obrovské množstvo podnetov, ale do vedomia ti pustí iba veľmi malé množstvo. My sa tu spolu teraz bavíme, ty sa sústredíš na to, čo hovorím, ale tvoj mozog vidí a počuje všetko okolo seba, ale vytláča to, pretože sa sústredíš na mňa. Avšak mozog to všetko zaznamenáva, a keď vidí niečo netypické, niečo zvláštne, tak ťa na to upozorní a upozorní ťa na to práve tou intuíciou, blbým pocitom. Ja som za svoj život hovoril s fakt veľkým množstvom ľudí, ktorí sa stali obeťou nejakého násilného trestného činu. Dosť často k nám chodia ľudia, ktorí už nejaké násilie zažili a chodia k nám preto, aby sa naučili, ako ho nezažiť znova. To je mimochodom dobrý nápad, pretože keď násilie zažiješ raz, tak máš oveľa väčšiu šancu, že ho zažiješ znova. A ja sa s tými ľuďmi vždy bavím o tom, čo prežili, čo sa dialo. A z tých stoviek ľudí všetci povedali skoro to isté, skoro tú istú vetu. Všetci tí ľudia povedali: "mne sa ten človek nejako nezdal". Ale potom dodali, že "vyzeral normálne", "vyzeral slušne", "hovoril normálne", "nebola tma, tak som ho do toho domu pustila", "tak som si s ním ten taxík napoly vzala", "tak som s ním do toho výťahu vliezla“, „tak som, tak som…“, a potom sa začali diať tie hrozné veci, kvôli ktorým za nami potom tí ľudia prišli. Všetci mali to varovanie, niečo sa im nezdalo. A všetci si povedali nie, to ma mozog klame, som zbytočne paranoidný, zbytočne sa bojím.
Ale keď vás mozog varuje, tak ak môžem dať jednu radu v tomto podcaste, tak to jednoducho vypočujte. To neznamená, že začnete panikáriť alebo kričať, ale jednoducho sa otočte na päte a bežte preč. Keď ste sa zoznámili v bare a rozhodli ste sa, že si vezmete napoly taxík, a vy idete k tomu taxíku a ozve sa vám ten inštinkt, nie je nič zlé na tom povedať, ja som si to rozmyslel, pôjdem sám. Keď stojíte pri výťahu a zozadu vyjde človeka, ktorý chce ísť s vami, ale vám sa nepáči, tak pokojne ja počkám. To nie je nič zlé, nie? Len my máme strach a hovoríme si, čo si o nás bude myslieť? Ale viete čo? Proste radšej verte svojej intuícii a možno sa vyhnete veľkým problémom.
A ešte posledná otázka na záver. Keby ste mali dať päť rád ľuďom, ktorí sa stretávajú so šikanovaním, násilím alebo prekračovaním ich hraníc, aké by to boli rady?
Jazmína: 1. Ver intuícii. Keď máš blbý pocit, tak zdvihni hlavu, skontroluj svoje okolie a reaguj, nikdy ten pocit neignoruj. 2. Uprav si postoj, poriadne sa postav, nepozeraj do mobilu, zdvihni hlavu, ramená dole, mierne dozadu a prísny výraz. 3.Používaj dôraznú a jasnú komunikáciu "nechajte ma!" alebo “bežte preč!” alebo úderné a dôrazné “nie!” Takáto komunikácia dokáže predísť až 9 z 10 všetkých napadnutí alebo iných násilných činov. 5. Zdieľajte to. Keď sa vám stane čokoľvek zlé, nebuďte na to sami a niekomu to povedzte, niekomu, kto vás podrží a podporí.
Pavol: Ja by som povedal skôr také posolstvo: Vy za to stojíte. Nikto nemôže prekračovať vaše hranice. A aj keď je ten človek váš nadriadený, učiteľ alebo niekto, o kom si myslíte, že má nejakú moc, tak verte, že on ju v skutočnosti nemá. Je to autorita, áno. Učiteľ je autorita na to, aby vás niečo naučil, taxikár je autorita na to, aby vás niekam zaviezol, ale to neznamená, že si od neho musíte nechať všetko páčiť. Keď zažívate akékoľvek šikanovanie, násilie, manipuláciu a podobne, je to zle, nemá sa to diať a vy stojíte za to, aby ste sa za seba postavili.
Páčil sa vám článok? Zdieľajte!
Petra Martínková & Filip Proučil
Autor článku