Filip Kahoun: Siete sú mentálny fast food. Prázdne kalórie pre mozog
2.11. 2023, Petra Martínková & Filip Proučil
Každý máme svoj imidž a každý chceme nejako pôsobiť na ostatných. A čím lepšie sa nám darí pútať pozornosť, tým sme úspešnejší v práci aj v živote. Aj preto publikujeme na sieťach, prezentujeme sa a zviditeľňujeme. Nie je ale celý tento sociálny marketing iba manipulácia? A ako si vybudovať ten správny imidž? Podľa čoho nás ostatní súdia? A ako obstáť v dnešnom konkurenčne informačnom boji? Filip Kahoun je psychológ, pedagóg, kouč a bývalý vrcholový manažér v mnohých veľkých korporáciách. Do hĺbky sa zaoberá pozornosťou a učí, ako vedieť zaujať pozornosť ostatných a ako s ňou pracovať vo svoj prospech. V našom rozhovore prezrádza, ako pracovať s vlastnou pozornosťou, komu a čomu ju venovať. Ako zapôsobiť na ostatných a čím. Čo vlastne hľadáme na sociálnych sieťach a prečo sú naším únikom aj závislosťou alebo ako ovládnuť vlastné emócie a nenechať sa nimi prevalcovať.
Filip, vďaka za to, že ste prijali pozvanie do nášho podcastu GS Talks. Vy ste okrem iného autorom dvoch kníh o pozornosti a osobnom marketingu. Prečo sa vlastne zaoberať pozornosťou? Prečo je taká dôležitá?
Veľa ľudí redukuje pozornosť na koncentráciu. Keď sa povie, že má človek problémy s pozornosťou, väčšina ľudí tým myslí práve koncentráciu. Ja sa snažím ponúknuť trošičku širší pohľad na pozornosť a to je napokon jedna z tých úvodných myšlienok celej mojej knižky, že celý život je vlastne iba obyčajným súčtom všetkého, čomu sme kedy venovali pozornosť. Práve to tvaruje našu životnú skúsenosť a robí to z pozornosti najmocnejšiu psychickú silu, ktorú máme a ktorú keď sa naučíme ovládať, tak sa ten život vyvíja trochu lepšie a minimálne inak, než keď to nevieme a len sa nechávame unášať tým, čo je práve okolo nás. Takže tá základná myšlienka je, že nejde iba o samotnú pozornosť, ale o to vedieť, kam pozornosť smerovať, odkiaľ ju stiahnuť a ako s ňou hospodáriť. Pretože to vám urobí napokon váš život.
Ako sa ale toto naučiť? Je potrebné sa to učiť už v detstve?
V tejto chvíli sa to neučíme systematicky nijako. Ale v detstve to samozrejme začína, pretože deti žijú pozornosťou. To je tá prvá vec, ktorá vás v živote formuje, ako veľmi a akým spôsobom je vám v detstve venovaná pozornosť a ako je kvalitná. Kvalitná pozornosť utvára vašu osobnosť, napríklad sa veľmi výrazne podieľa na sebavedomí. Je známa vec, že odopieranie pozornosti deťom je formou násilia rovnako ako napríklad fyzické týranie. Dôležité teda je venovať dieťaťu láskyplnú pozornosť v dostatočnej miere, čo však neznamená byť s ním stále. Niektoré matky majú tendenciu byť dokonalými, ale to nie je potrebné. Úplne stačí byť good enough mother. Taká matka sa vyznačuje primárne tým, že vie, akú pozornosť dieťaťu venovať, ako dlho, ako smerovať jeho vlastnú pozornosť. Z toho totiž potom plynie náš optimizmus alebo pesimizmus. Áno, my máme určité genetické predispozície, ktoré zariadia, že sa narodíme ako introverti alebo extroverti, to je vrodené. Introverti majú bližšie k smútku, ale extroverti naopak. Čo je ale dôležité je fakt, že to, čo vidíte doma a k čomu vaši rodičia vedú vašu pozornosť, to dokáže zvalcovať a prenastaviť. Pokiaľ detskú pozornosť rodičia vedú k tomu, čo sa podarilo a k tomu, že sa veci podaria, ak vašu pozornosť obrátia k pekným veciam, významne tým podporujú, aby sa u dieťaťa rozvinul optimizmus, ktorý je pre život rozhodne výhodnejší ako pesimizmus. Optimisti majú oveľa krajší život, je u nich preukázateľne vyššia miera dožitia, menej zdravotných komplikácií a podobne. Takže je dobré už od malička smerovať pozornosť dieťaťa týmto smerom.
A keby sme to otočili. Ako pracovať s pozornosťou dieťaťa, aby sme ho nenásilne zaujali, čo je veľká téma poslednej doby…
My sa ako civilizácia učíme žiť s displejmi. Ešte stále nie je jasné, čo to s nami urobí, ale už je jasné, že to nemá úplne najlepší vplyv, zvlášť keď sa to preháňa. A ono sa to preháňa. Ale vy ako rodič máte x možností, ako prispieť k tomu, aby pozornosť dieťaťa nebola násilná. Napríklad začať u seba. Dieťa vidí u nás dospelých, ako pracujeme s pozornosťou, tá predloha je tam jasná. Dobré teda je, napríklad pri displejoch, dodržiavať pravidlá najskôr sami u seba. Napríklad vo svojej knižke popisujem taký nepríjemný zážitok, kedy sa mamička v reštaurácii hrala s mobilom, asi sa tam dialo niečo hrozne dobrodružné na tom displeji a jej dievčatko sa hralo s nejakou soľničkou a dožadovala sa pozornosti. Mami, mami. Matka ju okríkla: „Vidíš, že tu niečo robím“. A teraz to išlo ďalej. Druhý, tretí pokus, tiež to nevyšlo. A to je zle.
A je pozornosť nejakým spôsobom podobná emóciám? Hovorili ste, že keď venujete dieťaťu pozitívnu pozornosť, tak cítia pozitívne emócie…
Presne tak. Keby sme sa na to pozreli mierne vedecky, tak tieto dve veci stoja trochu vedľa seba. Pozornosť je akási kognitívna schopnosť, čiže schopnosť nasávať a spracovávať informácie a emócie. Ten afektívny systém je hneď vedľa, to sa nedá oddeliť, pretože vy v podstate pozornosťou vyvolávate emócie. Už len tým, že ja vás pozorne počúvam, tak to vo vás niečo vzbudzuje, súčasne ja na svojej strane prežívam emócie podľa toho, čomu a komu venujem pozornosť. Takže áno, medzi pozornosťou a emóciami je silná súvislosť.
Nie je to ale tak trochu generačná vec? Ak by súčasní rodičia mali venovať svojim deťom tú správnu pozornosť, ale oni sami ju napríklad v detstve nedostali od svojich rodičov, ako to majú urobiť? Kde sa to majú naučiť?
Viete, tomu sa hovorí transgeneračný prenos výchovných štýlov. Pod týmto hrozným názvom sa dá predstaviť to, že my nevedomky prenášame spôsob výchovy, ktorý sme sami zažili. Ale dokážeme to riadiť. Je dokázané, že spôsob výchovy sa dá kultivovať, ak si uvedomujete chyby vo výchove, ktoré šli vaším smerom, ale neposielate ich ďalej. Ale základom je uvedomenie si, kde sa tam stala chyba. A to uvedomenie je veľmi ťažké. Napríklad aj preto, že súčasné školstvo z nás chce vychovať šampiónov, ale v zásade vám nikto v škole nepovie, ako pracovať so svojou pozornosťou a emóciami. Alebo ako vychovávať deti. Akým spôsobom si rozdeliť čas a podobne. Dúfam, že sa toto niekedy objaví aj v tom vzdelávaní priamo v škole. Potom bude zrejmé, čo deťom robiť a čo nerobiť.
Keď sa pozrieme do minulosti, tak si hovorím, že možno nebolo až také ťažké venovať deťom pozornosť, keď človek chcel. Dnes ale ako rodič delíte pozornosť medzi kariéru, peniaze, dieťa, krúžky a to je predsa náročné.
A do toho vám stále cinká telefón!
Áno. A ešte medzi telefónmi.
Z pohľadu prežívania emócií sme na tom rovnako, ako boli ľudia pred tisíc rokmi. Ako civilizácia sme ale nikdy nezažili taký pretlak impulzov, ktorým musí naša pozornosť čeliť teraz. Tu jednoducho musia fungovať jasné pravidlá, kedy sa čomu venovať. Musíme pracovať so svojou pozornosťou a riadiť ju. Dnes neustále pribúda záujemcov o vašu pozornosť a vy sa musíte napevno rozhodnúť, čomu ju budete venovať, pretože nemôžete žonglovať s neobmedzeným množstvom loptičiek. Ďalším problémom dnešnej doby je, že pretlak tých impulzov spôsobuje vyššiu stresovú záťaž. To je dokázaná vec. Ono nás to núti k multitaskingu, ale multitasking je pohroma. To je vec, ktorá zvyšuje stres. A vieme, čo všetko dlhodobý stres spôsobuje, počnúc väčšou chorobnosťou, cez psychické problémy až po depresie a tak ďalej. Takže rozhodne sme v situácii, keď by si každý človek mal uvedomiť význam svojej pozornosti a toho nekonečného zástupu záujemcov o vašu pozornosť a mal by mať jasné priority v tom, čomu tú pozornosť bude venovať. Ja všade s veľkou chuťou odporúčam dokument na Netflixe Sociálna dilema. Tam je jasne a krásne vysvetlená psychologická agresivita notfikácií. Takže jedna z prvých vecí, ako uchrániť svojou pozornosťou od toho pretlaku? Vypnite si notifikácie. Vy sa rozhodujte, kedy sa aplikáciám budete venovať. Kým máte zapnuté notifikácie, tak aplikácie rozhodujú za vás. Ostatne, všimnite si, že aj keď máte vypnuté notifikácie, tak keď sa dostanete do akéhokoľvek emocionálneho nepohodlia, či už je to nuda, alebo vám nejde myšlienka, keď niečo píšete, čo urobíte? Siahnete po mobile. Je to zvyk, ktorý vzniká z toho informačného smogu, v ktorom sme.
Čo vám to dá, keď siahnete po tom mobile vo chvíli, keď vám utečie myšlienka? Prečo po ňom siahame? Čo od toho očakávame?
Áno, to je otázka, čo tým získame. Náš mozog si to zapamätal ako nejaký ventil vnútorného napätia. Upokojí vás to, je to niečo ako "ísť na cigaretu". Je to taký mikrosvet, kam automaticky utekáte, je to útek do sveta, „kde si na chvíľu vydýchnete“. Ono to môže dobre fungovať, keď tam utečiete na 10 minút, ale problém je ten čas ustrážiť, pretože akonáhle to začnete konzumovať vo väčšej miere, už to začínajú byť pre psychiku prázdne kalórie. Mentálny fast food. A z toho nič nemáte. Dnes sú štatistiky, ktoré hovoria, že celosvetovo priemer strávený na sociálnych sieťach je 2,5 hodiny, a to číslo denne rastie. A teraz si to prenásobte mesiacom, rokom, celým životom. Koľko rokov vo výsledku strávime na sieťach?
Poďme si zaspomínať, čo bolo pred sieťami? Čomu sme tú pozornosť venovali? Čo sme robili?
Ono pred sieťami bolo nejakých 15 rokov akejsi digitalizácie a internetu, ktorý vás behom chvíľky odvedie úplne inam, než kde ste chceli byť.
A máme na to už mozog adaptovaný, alebo nie? Z toho, čo hovoríte, to vyzerá, že sme skôr zatiaľ obeťami sietí a techniky, pretože s tým nevieme veľmi dobre pracovať…
No, adaptáciou by som to určite nenazval. Navyše, ľudia, ktorí tie siete vytvárajú, veľmi dobre vedia, ako ich postaviť, aby upútali pozornosť. Oni to nerobia z lásky k blížnemu, alebo aby svet informovali, to vôbec. Oni vás potrebujú prikovať k displeju, pretože vo vás potrebujú vyvolať závislosť a potrebujú, aby ste strávili na tej sieti čo najviac času. Medzi časom stráveným na sieti a ich zárobkami je priama úmera. Je to iba biznis. No a tieto firmy jednoducho prišli na to, akým spôsobom udržať vašu pozornosť, je to pomocou fear of missing, strachu z toho, že niečo prešvihnete, tiež vás kŕmia názormi, ktoré chcete počuť, pretože ľudia majú niečo, čomu sa hovorí konfirmačné skreslenie, vďaka tomu nás baví potvrdzovať si to, že máme pravdu. Je to taká komnata ozvien, siete vám vytvoria bublinu, na ktorú vy reagujete a navzájom sa podporujete v rovnakých názoroch. Je to vaša vlastná ozvena. Väčšina ľudí na svete nemá úplne pod kontrolou svoje správanie, takže sa týmto nechajú unášať. Je to vlastne psychologický teror, ktorý je veľmi skrytý, ale pritom veľmi účinný.
Aká je cesta von? Sú to pravidlá? Vy už ste to trošku spomenuli, že je dôležité si nastaviť pravidlá, čomu venovať pozornosť. Ako to ale urobiť prakticky?
Zo všetkého najskôr človek musí začať chápať, ako pozornosť funguje a že je to obmedzený zdroj. Podľa toho, ako s tým zdrojom hospodárime, tak kvalitný život máme. Akonáhle si toto uvedomíme, začneme si všímať, čomu tú pozornosť venujeme a ako dlho. Každá životná zmena začína tým, že si musíte uvedomiť, že niečo nerobíte optimálne. To je moment, ktorý je kriticky dôležitý, pretože pokiaľ si to neuvedomíte, idete na autopilota donekonečna. Druhou vecou je všimnúť si, čomu svoju pozornosť venujeme, pretože to nám potom do života vstupuje. Čím viac jej v danej oblasti venujeme, tým viac tú oblasť živíme. Tretia vec, keď už si toto všetko uvedomíte, môžete urobiť aj sofistikovanejší krok, začnete sledovať konkrétny čas, ktorý čomu venujete, koľkokrát ste sa za ten deň prihlásili na siete, koľko času strávite v jednotlivých aplikáciách. Ja som takto napríklad zrušil sieť X. Pochopil som, že sa tam chodím každý deň akurát na trištvrte hodiny rozčuľovať nad tweetmi Donalda Trumpa a že mi to do života nič neprináša. Takže som sa rozhodol, že mu už tú pozornosť nedám. Akonáhle si začnete uvedomovať, s akým vzácnym materiálom pracujete, môžete sa začať rozhodovať, ako a kam svoju pozornosť distribuovať. To vás môže naviesť k tomu, že si nastavíte pravidlá, vypnete notifikácie, stanovíte jasný čas, kedy sa čomu chcete venovať a naopak. Vo zvyšku toho času budete normálne fungovať, či už smerom k rodine, k práci, akokoľvek.
Hovorili ste, že to, čomu venujeme pozornosť, tak to v nás rastie. Nie je to ale tiež slepá ulička? Keď budem chcieť venovať pozornosť iba tým pozitívnym veciam, nestane sa zo mňa človek mimo realitu?
Máte pravdu, všetko v živote je otázkou rozumného rozhodovania. Ja som študoval aplikovanú psychológiu v Británii a tam bol pekný princíp, ktorý hovorí, že keď niečo prepálite, tak sa to začne otáčať proti vám. My samozrejme potrebujeme negatívne emócie, už len preto, aby sme spoznali tie pozitívne. Negatívne emócie nevznikli len tak, vznikli preto, aby nám zachraňovali život. Ale nie je dobré ich udržiavať dlhodobo. Pesimisti vážne majú život plný nepríjemných vecí, oni majú štruktúrovanú pozornosť tak, že si vyzobávajú to zlé, ale tým si akosi predikujú tú blbú budúcnosť. Ezoterici hovoria, že keď myslíme na to horšie, že si to k sebe pritiahneme, psychológia je v tom výklade nudnejšia a hovorí, že sa podľa toho očakávania horších vecí začíname podvedome správať. Rovnako zlé je to, keď sa o niečo strašne usilujete, ako napríklad o šťastie alebo ideálneho partnera. Tým úsilím to od seba odoženiete.
Čím to je?
Zdá sa, že tam zohráva hlavnú úlohu strach, že to, čo tak chceme, nevyjde. A ten strach je taký silný, že prevalcuje tú našu snahu. To zmení náš vzorec správania a my sa vlastne podvedome začíname správať tak, akoby to už nedopadlo. Niekedy je jednoducho potrebné povoliť a nechať veciam voľný priebeh.
Ono sa to asi celkom ľahko povie, povoľte, nechajte to trošku plynúť, ale existuje na to nejaký mechanizmus, ako to, na čom nám toľko záleží, nechať plynúť?
Keď je to mocnejšie ako vy a neviete si s tým rady, tak nie je vôbec žiadna hanba ísť za odborníkom, ktorý vám s tým pomôže, za psychoterapeutom a psychológom. Všetky tieto profesie majú mocný arzenál, ako s problémami pomôcť. Jednou z častí toho arzenálu je potrebná mocná technika, ktorej sa hovorí prerámovanie. Prerámovanie v jednoduchosti znamená, že sa na svoj problém, ktorý riešite, skúsite pozrieť z iného uhla pohľadu. Napríklad keď sa budete usilovať o niečo tak veľmi, že to bude kontraproduktívne, tak to môže napríklad vyzerať takto, dobre vieš, že tým usilovaním tomu len škodíš. Už len toto vás trošku stiahne späť, aby ste sa tak nesnažili. Existuje niečo, čomu sa hovorí kognitívna teória stresu. Tá v podstate hovorí, že my nie sme stresovaní tým, čo sa nám deje, ale tým, ako si to vykladáme. No a reinterpretácia je jednou z techník, ako sa brániť. Je to spôsob, ktorý vám pomôže od problému cúvnuť a povedať si neblázni, týmto správaním to akurát zhoršuješ, skús niečo iné.
Je schopný človek urobiť tento krok sám?
Áno, to je vec, ktorú vieme každý sám. Ale ak sa vám to nedarí, pokiaľ to nepomáha, je dobré vyhľadať odborníka, ktorý vám s tým pomôže.
Ale rovnako, aj keď sa na problém pozriete racionálne, tie emócie asi len tak nezmiznú, nie?
My máme možnosť sa s problémami vysporiadať emotívne, alebo cez racionálny pohľad. Ja som videl nedávno zaujímavé video s Radkinom Honzákom. Volá sa to, myslím, ako bojovať so strachom. A on tam hovorí takým pekne ľudovým pekným spôsobom, že jediný spôsob, ako dokážete skrotiť vlastný strach je, že si uvedomíte, že ste v tom kolotoči, a že poviete stop a skúsite sa na ten problém pozrieť cez racio. Veď nie je dôvod sa báť, veď sa ešte nič nestalo. A v 99 % sa to nestane. Človek je jediný cicavec, ktorý vie sám sebe urobiť psychologickú intervenciu a zmeniť racionálnym pohľadom vlastné emocionálne prežívanie.
Keď sa vrátime späť k pozornosti, hovorili ste, že extroverti ľahšie zaujmú našu pozornosť, čo je ich výhoda. Ako ale o mieru pozornosti bojovať, keď ste introvert a nie je vám to vôbec vlastné? Keď sa napríklad neviete takzvane predať? Ide to vôbec?
Áno. Ja som s týmto, čo opisujete, bojoval, keď som začal viesť ľudí. Našťastie to ide a je to normálna cesta, to môžem všetkých introvertov upokojiť. Áno, je to spočiatku výlet z komfortnej zóny, ale akonáhle to skúsite, zistíte, že vás to nezožerie. A keď to skúsite viackrát, tak tú svoju komfortnú zónu rozširujete a po čase vám to začne pripadať jednoduchšie a jednoduchšie. Keď máte z niečoho strach, tak jedna z najúčinnejších terapeutických ciest je expozícia tej veci alebo skutočnosti. Napríklad keď máte strach z pavúkov, tak vám terapeut najskôr ukazuje nakresleného pavúka, potom fotky pavúkov, až nakoniec skončíte v ZOO v pavilóne plazov, kde už vám to nevadí. A rovnako je to u introvertov s osobným marketingom a schopnosťou zaujať pozornosť.
Dobre, ale rovnako vo chvíli, keď vedľa stojí extrovert, pre ktorého je ľahké zaujať pozornosť ostatných, alebo introvert, pre ktorého je to isté výstupom z komfortnej zóny, ako v takej konkurencii obstáť, ak ste introvert?
Máte pravdu, že extrovert má náskok, to je jasné. V tom jednoducho nestojíme na rovnakej čiare. Avšak ten „náskok“ sa dá dohnať úsilím. Na tom je postavená celá disciplína v psychológii, ktorú mnoho ľudí pozná pod spojením rastového myslenia. Je to jednoducho viera v to, že úsilie vám prinesie chcený efekt. Pokiaľ máte ešte k tomu talent, máte výhodu, že vám tá vec pôjde rýchlejšie do hlavy, rýchlejšie sa ju budete učiť a rýchlejšie sa dostanete do majstrovskej fázy. Ale aj keď na tú danú vec úplne bunky nemáte, tak keď sa do nej zahryznete, tak to aj tak dokážete.
To ma privádza teraz k otázke. Nedávno som čítal knihu, ktorá je o tom, že človek by nemal hľadať svoje talenty, ale mal by sa venovať nejakej činnosti dlhodobo, aby v nej získal prax. Že práve tá prax robí toho majstra. Je teda talent vôbec dôležitý? Alebo nie je potrebné svoje talenty hľadať a podporovať?
Je dobré poznať svoje talenty. Talent zrýchľuje celý proces učenia, na čo máte talent, vás baví, veľmi rýchlo sa dostávate do flow, ide vám tá daná vec rýchlejšie od ruky, funguje vám lepšie intuícia a kreativita. Keď máte na niečo bunky, tak ste schopní to vyšperkovať do dokonalosti. Keď tam tie bunky úplne nie sú, tak ste schopní sa dostať na veľmi solídny nadpriemer.
A to, ako občas rodičia hovoria svojim deťom, toto ti nejde, tu musíš viac zabrať, alebo tu naopak nemusíš, na to máš talent.
Toto by som ja napríklad nerobil. V psychológii sa tomu hovorí nálepkovanie. A na nálepky pozor. Ak totiž dieťa onálepkujete, toto ti nejde, na toto si drevo, tak to dieťa, keď ešte nemá dostatočne vyvinuté kritické myslenie, si tú nálepku nechá na čele. A tá nálepka ho definuje, tá nálepka zariadi, že to tak jednoducho bude. Takže keď vám ako rodič poviem, že nemáte kresliť, pretože vám to nejde, tak sa môže fakt stať, že ako dieťa pustíte ceruzku a už ju nikdy nevezmete do ruky.
Dobre, a opačne? Keď dieťaťu naopak hovorím, toto ti ide, na to máš talent, poď to rozvíjať.
Ja by som bol opatrný na tieto „diagnózy“ typu na to máš talent. To, čo je preukázaný spôsob, ako deti dobre rozvíjať, je chváliť za snahu a za posun, za progres. Za to, že ste sa od minula zlepšili, to znamená porovnávať to napríklad s predchádzajúcimi výkonmi. Svojím spôsobom môže byť aj nebezpečné, keď to dieťa za niečo pochválite štýlom "si fakt dobrý". U mnohých detí to môže spôsobiť stagnáciu, pretože nechce ďalšími pokusmi riskovať, že by prestalo byť dobré. Navyše, chvála typu je vidieť, že si sa naozaj snažil, nalieva viac ako energiu.
Poďme sa posunúť od detstva k dospelosti. Vo chvíli, keď je človek dospelý, získal nejakú prácu a teraz by sa rád presadil a rád by nejakým spôsobom pracoval na svojom imidži, ale vôbec nevie, ako na to. Kde má začať?
Základom osobného marketingu je produkt, to je rovnaké ako pri každom marketingu. Potrebujete mať dobrý produkt, niečo, čo prináša úžitok druhým ľuďom, či už funkčne, alebo emocionálne, to je jedno. Produkt je úplný základ. Musíte si uvedomiť, kde ste silný a ktorým smerom sa vydať. A nemusíte vymýšľať zázraky, veľa vecí je vymyslených, ale začnite inventúrou toho, čo môžem ponúknuť.
V čom som teda najsilnejší?
No, ešte by som to tu trochu rozviedol. Ja môžem ponúknuť aj to, v čom nie som najsilnejší. Ale vždy vám pôjde lepšie tá vec, ktorej sa dlhodobo venujete. Urobte si prehľad svojich silných stránok.
Pardon, ale vy hovoríte, že to vlastne nemusí byť iba tá zručnosť, činnosť, že som dobrý účtovník, ale môže to byť aj v tom, že som dobrý poslucháč, napríklad?
No áno, ale na tom sa dá postaviť kariéra, ak budete chcieť byť napríklad psychológ alebo psychoterapeut, to áno. Ale inak to, že je nám spolu fajn, keď sa rozprávame, tak to je len forma úžitku. To spôsobí, že vás ľudia budú vyhľadávať, budú o vás hovoriť v dobrom a tak ďalej, ale pokiaľ sa bavíme o kariérnom marketingu, tak tam potrebujete produkt. Pokiaľ chcete byť psychológ a viete počúvať, fajn, môžete počúvať za peniaze. Potom je to počúvanie váš produkt.
Takže zručnosť…
VVV - vlohy, vízie, výdrž. To je kľúčom k úspechu. Prvé véčko - vlohy. Pozrite, kde ste silný, zvyšuje to vašu šancu na úspech, ale nie je to nutná podmienka toho úspechu. Druhé V - vízia. Máte jasnú predstavu, ako vyzerá šťastný koniec. Vždy ľudia, ktorí vedia, kam idú, tak tam dôjdu s oveľa väčšou pravdepodobnosťou ako tí, ktorí vlezú do taxíka a nedokážu povedať, kam chcú ísť. Tretie V - vytrvalosť. Ak zistíte, že chcete robiť niečo, v čom napríklad spočiatku úplne nežiarite, tak tá výdrž by vás k tomu mala doviesť.
Dajme tomu, že som rozpoznal svoj talent a stojím na začiatku svojej cesty k budovaniu svojej vlastnej značky. Mám teda talent, zručnosť a viem si predstaviť svoj produkt, ale čo ďalej?
Talent nie je zručnosť, na to pozor. Vy máte talent, ten prevediete do zručnosti a potom vezmete tú zručnosť a ďalším úsilím ju zdokonaľujete, brúsite ten šperk. Až máte produkt. A pokiaľ máte dobrý produkt, ak máte čo ponúknuť, dostane sa vám pozornosti tak nejako automaticky.
To môže byť trošku depresívny moment pre veľa ľudí, ktorí to tak nemajú. Napríklad majú dobrý produkt, ale tú pozornosť napriek tomu nedokážu získať?
Chcel by som ich upokojiť. Ten informačný smog dnes je veľmi veľký, takže snaha sa presadiť je podľa mňa zdravá. Ale faktom jednoducho je, že veľká časť vášho osobného marketingu sa deje na ústne odporúčanie a záleží nielen na vašich schopnostiach, ale aj na tom, či ste fajn. Byť asociál si mohol dovoliť Steve Jobs, pretože jeho produkt a príbeh bol taký silný, že si jednoducho mohol dovoliť správať sa sociopaticky, ale bežná populácia to tak nemá. Vždy potrebujete ten základný marketing odohrať v dvoch vrstvách. Robíte veci dobre a správate sa k ľuďom pekne. To je celé.
Takže o sebe začnem premýšľať, chcem byť sympatický, chcem sa ľuďom zavďačiť, chcem im prinášať úžitok a emócie. Nie je to vlastne trošku lož? Nesnažím sa trošku manipulovať?
Neberte to ako manipuláciu. Trúfam si povedať, že v každom z nás je evolučne zakódované, že keď vás vaša skupina odmietne a zavrhne, tak je to rozsudok smrti. To, čomu teraz hovoríme osobný marketing, je niečo, čo je úplne prirodzené. Odjakživa chceme urobiť dojem na ľudí, je to úplne normálne.
A platí to, ako nakoniec na ostatných pôsobíme, súvisí s tým, aký máme vzťah sami k sebe?
Áno. To už povedal Jung, že kvalita vášho vzťahu k sebe definuje alebo determinuje kvalitu vašich ostatných vzťahov. Ak máte napríklad problémy vo vzťahoch, zrkadlia vám vaše vlastné problémy, ktoré nemáte vyriešené. Vy sa hneváte na ostatných ľudí, ale netušíte, že kričíte na zrkadlo.
A začína tá kvalita vzťahu k sebe samému už v detstve?
No, kiežby. Ten vzťah formujú naši rodičia, to sú ľudia, čo vám povedia, čo si o sebe máte myslieť. Oni vám vytvoria ten prvý obrázok a ten sa potom bohužiaľ alebo bohuvďaka, veľmi ťažko prepisuje.
A čo keď to rodičia nejako narušia? Napríklad vás porovnávajú s inými deťmi alebo…
Porovnávanie je vždy zlo. To je niečo, ako by vám hovorili, že by chceli mať doma skôr to iné dieťa. A žiadne dieťa nie je pripravené na takúto súťaž. To nie je o tom, že si to dieťa povie, tak ja sa zlepšín a budem ako ten, koho mi predhadzujú. Tak to nefunguje. To dieťa si odnesie iba to, že nie je dosť dobré.
Keď sa vrátime k tomu osobnému marketingu, jeho veľkou súčasťou sú teda dobré referencie?
Áno. On je to v podstate aj jeden z výsledkov dobre robeného osobného marketingu. Najprv ale musíte v druhých vyvolať nejakú pozitívnu emóciu, aby o vás mohli začať hovoriť. Ja tomu hovorím emočný servis. Ľudia totiž v živote chcú hlavne jednu vec, cítiť sa lepšie. To je naša celoživotná agenda. My sa chceme cítiť pekne s kýmkoľvek, kto nám v tom pomôže, tak je v našom živote vítaný, je ospevovaný, glorifikovaný. Ale musíte o sebe dať tým ľuďom vedieť. V osobnom marketingu vy hráte o tú bublinu, ktorá človeku vyskočí pri hlave, keď sa povie vaše meno.
Lenže ako to urobiť?
Takým Olympom sú sociálne siete. To je priestor, v ktorom môžete zo dňa na deň zaujať obrovské množstvo ľudí. Nie je to pre každého, nie každý sa do toho chce vrhať, ale pokiaľ by ste chceli premýšľať, ako zlepšiť svoj úžitok, alebo ako o sebe dať viac vedieť, toto je rozhodne cesta.
A ak sa človek rozhodne po nej ísť, má vlastnú tému, ale nevie, ako začať, akým spôsobom, aký zvoliť jazyk, tón, ako sa má uviesť. Čo by ste mu poradili?
V prvom rade musím povedať, že je to bežný stav na začiatku. Ja som tiež spočiatku vôbec netušil, ako to urobiť, čím začať, aby som sa nezhodil a nestrápnil. Ale nie je potrebné sa báť, ak vytvoríte post, ktorý nie je úplne konkurencieschopný, tak ten algoritmus sietí ho na pár ľuďoch otestuje, a pokiaľ naň ľudia nereagujú, tak ho zabije. Takže hanba neexistuje, a navyše ho vždy môžete zmazať. Ja keď som začal publikovať, tak som sa najskôr pozeral, ako to robia ostatní, premýšľal som, ako by som to chcel robiť ja, čo by sa mi páčilo, hľadal som vlastný štýl. Potom som začal reagovať na posty druhých ľudí, až potom som začal sám publikovať. Potom je dobré urobiť si takú testovaciu skupinku ľudí, ktorí sú schopní vám povedať, či to, čo chcete publikovať, je zaujímavé. Potom môžete recyklovať obsah. Ostatne celý mediálny priemysel stojí na recyklácii. No a ak sa toho stále bojíte, alebo to nechcete robiť sami, nemáte čas a podobne, tak existuje umelá inteligencia, existujú copywriteri, tieňoví autori, ktorí tú prácu urobia za vás.
Copywriteri, tieňovanie, šedé autorstvo, umelá inteligencia. Nie je to pri budovaní vlastného imidžu trošku lož?
Trošku áno. Ale to je na veľkú diskusiu o autenticite. Vytvárať posty s copywriterom je taký ústupový variant. V manažérskom svete v zásade veľa ľudí robí prácu za vás a vy potom zožnete úspech. Tí dospelí šéfovia robia to, že upozornia na skutočnosť, že to urobil niekto iný. Aj napriek tomu ale ten hviezdny prach dosadne aj na nich, pretože toho človeka si vybrali do tímu oni, je to ich vizitka. Je otázkou, či je to spravodlivé, že tí šéfovia žnú úspechy, ale to je skôr na diskusiu o etike.
Napriek tomu vás ešte vyspovedám z toho, akú úlohu zohráva v marketingu psychológia?
Obrovskú. Celý marketing je boj o pozornosť a o emócie, nejde o nič iné. Čiže vy musíte ľudí zaujať, vstúpiť im do pozornosti a nabaliť na svoju značku emóciu, ktorá toho človeka privedie k vám. Hovorí sa, že emócie vznikli preto, aby nás dostali do pohybu, sú tým akčným prvkom nášho života. Popravde povedané, keď by som to veľmi zjednodušil, tak marketing je vlastne iba bojom o emócie, pretože vy tú pozornosť získavate emóciou. Emotívne obsahy sú tie, ktoré pútajú pozornosť. A prebudiť v ľuďoch emóciu je vlastne psychologická disciplína.
Takže je marketing manipulácia, alebo nie?
Manipulácia je to vo chvíli, keď je ten marketing za hranou. Marketing pracuje so zveličovaním. A keď je toho zveličenia veľa, tak už toho človeka manipulujete, snažíte sa ho napchať do kúta, ktorý je výhodný pre vás, a je vám úplne jedno, či je výhodný aj pre neho. Keď napríklad napíšem knihu, o ktorej viem, že bude strašne populárna, bude dobre napísaná, bude to bestseller, ale súčasne viem, že to, čo tam píšem, je celé lož, tak tu sme v jasnej manipulácii. Ale ak bojujem o klientov tým, že sa snažím upozorňovať na benefity svojho produktu, no tak je to ok.
My sme obchod s pánskou módou. Akú rolu pri budovaní osobného brandu vlastne hrá móda a obliekanie?
To je pomerne podceňovaná téma, najmä u mužov a trúfam si povedať, že neprávom. Existuje jedna marketingová pravda, ktorú poznajú úplne všetci, a to, že obal predáva. Z toho neutečiete. Ja som si tým sám prešiel, nie som človek, ktorý by intuitívne tiahol k móde a k estetike, ale zistil som, že je úplne dementná predstava myslieť si, že v oblečení sa hlavne musím cítiť dobre. Raz som takto prišiel o jednu veľkú príležitosť, keď som sa skrátka neobliekol vhodne pre tú príležitosť a ten človek to zrušil. A až po rokoch mi povedal, že som to v podstate stratil, už keď som vliezol do dverí, pretože on sa na mňa obliekol ako na pána riaditeľa z PPF a ja som tam prišiel v mikine, akoby som šiel odniekiaľ zo squashu . On mi neskôr povedal, že sa ho to jednoducho dotklo. Ani v oblečení nejde skrátka iba o vás. Áno, musíte sa v tom cítiť fajn, to je podstatné, ale pokiaľ hráte o nejakú reputáciu a chcete urobiť dojem na druhých, tak správne oblečenie je neoddeliteľnou súčasťou vašej vlastnej prezentácie. Obliekanie je forma komunikácie a navyše obal predáva.
Páčil sa vám článok? Zdieľajte!
Petra Martínková & Filip Proučil
Autor článku