Captain Fawcett: Knihy typu Ako sa stať bohatým sú hlúposti. Keď máte nápad, tak to jednoducho vyjde.
25.9. 2023, Aidan Macready
Má šesťdesiatšesť, ale energie má na rozdávanie. On sám tvrdí, že je to tým, že do dvadsaťosem rokov sa len flákal. Realitou ale je, že Richie Finney (alias Captain Fawcett) dokázal vybudovať jednu z najznámejších firiem na svete, ktorá vyrába produkty (nielen) pre fúzy a bradu. Aj napriek obrovskému úspechu svojej firmy ale zostal celoživotným rebelom, pre ktorého je zo všetkého najdôležitejšia skutočnosť. Richie sa nedávno vydal na svojej motorke na 8 tisíc kilometrov dlhú cestu po 13 krajinách. Na jednej zo svojich prvých zastávok sa zastavil aj u nás v Gentleman Store, prešiel s nami Prahu a spoločne sme sa porozprávali o jeho filmovej minulosti, motorkách a samozrejme biznise s pánskou kozmetikou. Neuveriteľne autentický rozhovor o tom, ako bez ekonomického vzdelania a odborných kníh vybudovať svetovo úspešnú firmu, nechávame v pôvodnom znení, aj s niekoľkými nie celkom jemnými výrazmi. Taký totiž Richie je, niekedy nie úplne jemný, ale zato autentický, naozajstný a vtipný. Užite si ho!
Dan Drobný: Dobrý deň, Richie! Ako ste sa dnes dostali do Prahy?
Dobré popoludnie. Do Prahy som sa dostal už včera večer a prišiel som na motorke až z Anglicka.
DD: Koľko krajín ste už prešli na tejto ceste?
Celkom chcem prejsť 13 krajín a svoju cestu som rozdelil do troch častí. Zatiaľ som prešiel len Francúzsko, Holandsko, Nemecko, Belgicko a teraz Českú republiku, ale ešte toho mám veľa pred sebou.
DD: A aký je váš ďalší cieľ?
Zajtra by som mal byť vo Viedni, s trochou šťastia. A potom z Viedne do Budapešti, potom do Rumunska, cez Bulharsko do Sofie a nakoniec späť hore cez Srbsko, Chorvátsko, Bosnu a Hercegovinu, Ľubľana, čo je Slovinsko, Taliansko, potom Zürich, Švajčiarsko, Nemecko a odtiaľ do Paríža.
DD: To je ale výlet!
Aidan Macready: Koľko je to kilometrov?
Celkovo, keď pôjdete po diaľnici, to má asi 8000 kilometrov, čo ale robiť nebudem. Rád jazdím dlhšou cestou. Nie je zaujímavé jazdiť po diaľniciach, pretože sú v každej krajine rovnaké. Čo je skutočne pekné, je dostať sa do užších uličiek, ale niekedy na to tiež nemám čas.
AM: Ste vášnivý motorkár a tu u nás sa o našej motorkárskej kultúre dá niečo povedať. Nielenže sme v minulosti mali niekoľko známych motocyklových značiek, ale aj súčasný prezident Česka je veľmi vášnivý motorkár. Majú motocykle takú históriu aj v Británii?
Samozrejme poznám motorky Jawa, s nimi sa jazdí speedway. Dodnes v Anglicku, kde je speedway tak trochu vášňou, existujú nejaké motokluby a mesto, kde žijem, má známy speedway klub. Jawa je tam stále najobľúbenejšou značkou. Motorky majú veľkú históriu. A rovnako tak Anglicko malo neuveriteľnú históriu motoriek. Motorky sú u nás asi 150 rokov, ale na začiatku 60. rokov sa do Anglicka začali dovážať japonské motorky, ktorým tie britské nemohli konkurovať. A mnoho britských motoriek vlastne úplne vymizlo. Teraz občas uvidíte motorky, ktoré síce používajú svoje staré britské názvy, ale vyrábajú sa v Indii. Niekto ma za to zabije, ale myslím si, že môžem povedať, že neexistuje britský motocyklový priemysel ako taký. Nič na tomto svete už nie je ako predtým.
AM: Jazdíte niekedy autom?
Jazdím.
AM: A je to nudnejšie ako motorka?
Určite hej. Auto je jednoducho doprava z bodu A do bodu B. Keď potrebujem previezť veľa krabíc, keď idem na výstavu alebo niečo iné, tak sa mi to hodí. Existuje slávny citát Harleyho Davidsona, keby som ho ale mal parafrázovať, tak ho najskôr nepochopíte. Je to trochu ako hovoriť s niekým o LSD. Ak ste nikdy nemali LSD, môžem vám popísať všetky tie farby a všetky tie pocity, ale nepochopíte to. A s motorkou je to úplne rovnaké. Na jazde na motorke je niečo neuveriteľne oslobodzujúceho, tá cesta, tie vône, človek je s ňou naozaj tak trochu prepojený.
AM: Na druhú stranu je to dosť nebezpečné.
Všetko, celý život je nebezpečný. Koľko poznáme ľudí, ktorí podľahli nejakému druhu rakoviny alebo niečomu inému? Narodili sme sa, aby sme nakoniec zomreli. Jasné, je to nebezpečné, ale svoj život berieme do rúk zakaždým, keď prechádzame cestou alebo nasadáme do lietadla. Kto vie, kedy náš čas vyprší. Jasne, musíte jazdiť opatrne, musíte jazdiť bezpečne a musíte sa správať ku každému človeku v doprave, ako by sa chystal urobiť tú najnezmyselnejšiu vec, takže by ste mali jazdiť defenzívne. Keby sme však žili svoj život bez akéhokoľvek risku, bol by to veľmi, veľmi nudný život.
AM: Mali ste na motorke niekedy nehodu?
Mal. Mal som celkom vážny úraz ramena, ku ktorému došlo vlastne pri off-road jazde v Juhoafrickej republike. Bol som účastníkom viacerých nehôd a mal som aj niekoľko priateľov, ktorí mali smrteľné úrazy, ale to by vám v jazde na motorke brániť nemalo. Myslím si, že je to zlý prístup. To by nám povedali naši rodičia. Spomínam si na dobu, kedy som si staval motocykel na mieru. V časopisoch sa vždy písalo, aha, tento kúsok je od tohto, rám je od tohto, lakovanie také, chróm taký, bol to celý zoznam ľudí. A ja nikdy nezabudnem, ako som sa podpisoval pod túto mnou postavenú motorku, a napísal som, že by som chcel poďakovať svojej priateľke, ktorej telefónne číslo už nie je voľné, a svojej matke, ktorá mi nechcela dovoliť jazdiť na motorke.
DD: Koľko motoriek ste vlastnil?
Asi štrnásť alebo pätnásť. Dve som predal. A to ma dodnes mrzí. Takže ich mám 12.
DD: To je celkom dosť.
Je to celkom dosť, ale pravda je tá, že som taký zaneprázdnený, že na ne nemám veľa času. A to je celkom smutné. Captaina Fawcetta som začal v kuchyni asi pred 14 rokmi a odvtedy mi tá firma zabrala skoro každú voľnú chvíľu. Stále som pre ňu veľmi zapálený, ale pokiaľ vediete firmu, samozrejme vám to uberie aj veľa spánku. Prebudíte sa uprostred noci a premýšľate o množstve vecí. Takže moja vášeň pre motorky, aj keď som okrem Južnej Ameriky prešiel prakticky celý svet, naozaj ustúpila do úzadia. Až v poslednej dobe, keď som zohnal výrobného riaditeľa, som sa tomu zase začal venovať. Stále si ale neberiem dovolenku, neberiem si voľno. Každý rok som akurát robil akciu, ktorá sa volá Holičská jazda (Barber's ride, pozn. red.) a ktorá vyberá peniaze pre Make-a-Wish – terminálne choré deti. Do dnešného dňa sme pre Make-a-Wish vybrali vyše 150 000 libier. Takže každoročne organizujeme jazdu na motorkách. Vlani to bolo v Írsku a myslím, že budúci rok to bude vlastne v Európe, a je to niečo, k čomu sa môže pripojiť každý, nezáleží na tom, akú máte motorku. Takže to je taká moja každoročná dovolenka, aj keď som jeden z organizátorov a zakladateľov, takže je to vlastne tiež práca. Prvé voľno mám teda až tento rok. Myslím, že celá tá cesta, ktorou teraz idem, je 23 krajín, celkom mi to zaberie 10 týždňov. Je to jednoducho výzva. 8000 km, 13 krajín za 30 dní. Navštevujem zákazníkov, navštevujem distribútorov, upevňujem obchodné vzťahy a vytváram nové.
AM: Mohli by ste získať Guinnessov rekord za najambicióznejšiu služobnú cestu.
Možno. Je to vzrušujúce, ale v skutočnosti je to zase len pracovný projekt.
DD: Musím povedať, že obdivujem vašu energiu.
Áno, to asi áno. No, mám 66 rokov, takže už trochu starnem. Niektoré veci už nefungujú tak ako predtým, čo je síce dané vekom, ale myslím, že vek je v skutočnosti motivácia. Nezastavím sa, kým nepadnem, ale aj tak to tak raz skončí. Raz padnem.
AM: Z toho, čo začalo pred 14 rokmi v Richieho kuchyni, je dnes kvitnúca firma, ktorá ponúka vosk na fúzy a bradu, krém po tetovaní a všetko medzi tým. Vlastne predávate aj kávu. Tá je na čo?
Myslím, že je to skutočne zaujímavé, pretože Captain Fawcett má skvelú históriu. Je to pocta viktoriánskym a edwardiánskym objaviteľom. Je to trochu náročné, viete, predstava piatich viktoriánskych chlapov s voskovanými fúzami, ktorí sú obklopení piatimi alebo šiestimi tisíckami nepriateľov a pozerajú sa na seba, hovoria si tie svoje groteskné britské frázy. Takže je to trochu vtipné, zosmiešňujúce britskú vlastnosť zachovať si „pevnú hornú peru” (stiff upper lip, znamenajúci byť tvrdý tvárou v tvár nebezpečenstvu, pozn. red.), čo je jeden z našich znakov, pretože vieme, že v dnešnej dobe je to potreba. Naši starí rodičia videli rôzne hrozné veci a často o nich mlčali. Posttraumatická stresová porucha, vtedy sa tomu hovorilo shellshock. Dnes už majú ľudia tendenciu sa so svojimi obavami a úzkosťami zverovať, a to je dobre. Je dobre sa o to podeliť. Udržiavať si za každú cenu kamennú tvár nie je v žiadnom prípade najlepší prístup. Lepšie je o problémoch hovoriť, takže Captain Fawcett je trochu zosmiešnenie tej britskej vlastnosti. Všetci máme rôzne vlastnosti, ktoré budú komiksy a karikatúry vždy zosmiešňovať. Nikdy nezabudnem na Asterixa, poznáte Asterixa? Tie komiksy boli fantastické.
DD: Ako dieťa som ich miloval.
Bol jeden príbeh, Asterix v Británii, kedy Briti bojovali s Rimanmi a nikto ich nemohol nájsť o pol piatej popoludní, pretože sa všetci zastavili na čaj.
AM: A vy namiesto čaju máte kávu.
To som odbočil od témy. Prečo robíme kávu? Pretože doslova vedľa našej továrne je pražiareň. A kvôli celej našej myšlienke toho objaviteľa sme si povedali, že by bolo fajn predávať aj kávu.
DD: V rozhovore pre časopis Dapper ste povedali, že ste si vždy vyrábali vlastný vosk na bradu a fúziy. Prečo?
Áno, vosk na fúzy som si vždy vyrábal sám, ešte než sa z toho stalo podnikanie. Vyrábal som si ho v kuchyni a dával ho do malých túb na 35mm film, ktoré si asi nepamätáte. Robil som ich možno šesť z jednej takejto plechovky. Vydržali rok a potom sa ten veľký hrniec rozbil alebo začal smrdieť alebo bol špinavý, tak som ho vyhodil a použil iný. V tom čase som pracoval vo filmovom priemysle, robil som operátora mikrofónu a točil som najrôznejšie filmy. Memphis Belle, Chaplin, Billy Eliott... Moja žena je známa kaderníčka a maskérka, pracovala na Sweeney Toddovi, bola osobnou umelkyňou Alana Rickmana, takže bola celkom známa. Dostala Emmy za prácu na Panstve Downton. Špecializovala sa na dobové filmy a drámy. A potom mi jedného dňa povedala, počuj, ten vosk, čo máme v práci je nepoužiteľný. A ak si vraj môže vziať trochu môjho do práce. A tak to vlastne začalo. A aj keď sme sa rozrástli, hrdo hovorím, že si všetky produkty na fúzy a bradu stále vyrábame sami v našej malej továrni. A je to môj pôvodný recept.
DD: A vy osobne dohliadate na výrobu?
Nie, pretože zamestnanci majú recepty a ja mám veľa práce. V Captain Fawcett teraz pracuje 22 ľudí, niektorí na diaľku, niektorí v centrále a traja priamo vo výrobe. Poznajú všetky moje recepty, takže je to celkom jednoduché. Aj keď raz sa stalo, že niečo vyrobili a zabudli tam dať parfum. Alebo tam dali veľa parfumu, alebo použili zlý parfum, ale inak je to rutina, ide sa podľa receptu.
DD: Existuje nejaký výrobok, ktorý ste vždy chceli vyrobiť, ale nikdy ste sa k tomu nedostali?
Diamanty. (smeje sa) Teraz vydáme púder na vlasy. Začal som ale s produktmi na fúzy a bradu. Urobili sme vosk na fúzy, a potom kolega, čo pomáhal s dizajnom a ktorý je teraz prevádzkovým riaditeľom a spolumajiteľom firmy, hovoril, začína to vyzerať, že móda s fúzmi bude témou. A tak sme začali vyrábať oleje. Potom som začal spolupracovať s Rickim Hallem, stretli sme sa v kine. V tom čase bol prakticky neznámy. Hovoril som si, že keby sa chlapi zrazu rozhodli, že chcú dať fúzy preč, mám firmu na bradu a fúzy, tak by som bol na mizine. Tak som sa rozhodol vyrobiť aj produkty na holenie. Potom som si povedal, no dobre, urobíme aj nejaké šampóny. Od šampónov sme prešli aj k parfumom, ktoré sú pre nás dôležité, dostali sme za ne veľa ocenení. Prišli na rad hydratačné krémy a peelingy na tvár, potom sme pridali aj vlasové produkty, oleje na vlasy, tonikum, spreje s morskou soľou. Celé to bol prirodzený vývoj. Každý výrobok stojí na úspechu, alebo občas aj neúspechu, predchádzajúceho výrobku, bez peňazí od investorov.
AM: Už predtým ste povedali, že nie ste klasický podnikateľ. Nie je to pri podnikaní trochu handicap?
Veľmi zaujímavé, že to hovoríte, pretože ja naozaj nemám žiadne obchodné vzdelanie. Niekto mi vlastne nedávno povedal: "Ty máš 66 rokov, nie si už trochu starý na to, aby si tak tvrdo pracoval?". A ja na to, že som do svojich 28 rokov nerobil nič (smiech). Bol som fakt úplný flákač. Takže to teraz doháňam. Keď som chodil s bohatými babami, ani neviem ako, tak vždy, keď ma priviedla domov, tak bolo vidieť, ako jej rodičia plačú a hovoria si, čo to priviedla domov tentoraz? Jeden z kamarátov niektorej z týchto rodín točil filmy. A ja som si povedal: Preboha, to je ono, budem točiť filmy! Lenže som nemal ani tušenie, ako sa s kamerou zaobchádza, tak som si urobil jednodňový kurz fotografovania a natočil tri amatérske filmy. Tie som ukázal filmovým školám a náhodou som sa na jednu dostal. A teraz si už ani nepamätám, ako znela tá vaša otázka, to je vekom. Aká bola tá otázka? Či som bol členom komunistickej strany? (smiech). Keby ste to videli, mám pred sebou troch chlapov, hej? (vrátane fotografa, pozn. red.) Všetci sú to milí ľudia s krásnymi fúzmi, ale zaujíma ma, či sa odtiaľto dostanem živý, keď tu sedím pri stole a pod nátlakom odpovedám na tieto otázky. (smiech)
AM: Pýtal som sa, aké to je riadiť firmu, keď nie ste podnikateľ.
Aha, jasne. Natáčal som filmy a medzi natáčaniami som pracoval pre jednu motorkársku spoločnosť. No a z filmovej brandže som sa naučil jednu vec, pretože som pracoval s naozaj špičkovými hercami, s významnými ľuďmi, ale aj s idiotmi, naučil som sa, že herec sa správa presne tak, ako by sa v danej situácii správala postava, ktorú hrá. Aj keď je mimo záberu, je stále v úlohe. A od toho, keď ste v úlohe, je už len malý krôčik na to, aby ste boli on brand, a keď ste on brand, ste autentickí, nemôžete urobiť chybu. Takže keď prídete do nášho sídla, je to 900 metrov štvorcových starožitností. Tam sa odohráva výroba. Keď tam vojdete, ste na pľaci, ste v úlohe.
AM: Je to pre vás také jednoduché?
Je to také jednoduché. A tá motorkárska spoločnosť, tí chlapci hrozne skrachovali, dlhovali cez štvrť milióna libier a ja som sa od nich naučil, ako sa nemá podnikať. Myslím si, že do toho človek musí dať všetko. Nie všetko sa podarí, musíte budovať veci pomaly. Položili ste mi veľmi dobrú otázku, pretože vlani som sa prihlásil na kurz v Goldman Sachs. Volalo sa to nejako „10 000 malých podnikov” a Goldman Sachs to robí, pretože si to môžu odpísať na daniach. Je to tak trochu charita. Stálo ma to štyridsaťtisíc (libier, pozn. red.). Jediná podmienka bola byť vo fáze podnikania, kedy môžete rásť, takže môžete mať obrat pokojne len 200 tisíc libier ročne až napríklad 3, 4, 5 miliónov. Išiel som na ten kurz s tým, že sa naučím niečo o podnikaní, pretože vlastne celý čas neviem, čo robím. Nemal som žiadne školenia, žiadne vzdelanie.
Tak som šiel na ten kurz a prvý deň tam boli ďalší ľudia s poznámkovými blokmi a aplikáciami, čo vedeli hovoriť business jazykom, a ja som si pripadal ako úplný podvodník, pretože som si hovoril, ako sa sakra Captain Fawcett dostal tam, kde je dnes, keď ani neviem, ako sa dáva dohromady firma? Potom som si ale uvedomil, že je to ako keď prídete do Ameriky a idete do kníhkupectva, sú tam samé knihy ako napríklad: Ako sa stať podnikateľom, Bohatý otec, chudobný otec, Čo vás nenaučí na Harvard Business School... to sú všetko úplné hlúposti . Ak máte nápad, tak sa to jednoducho stane. Nemusíte mať titul z podnikania ani študovať ekonómiu, aby ste mohli podnikať, stačí byť autentický a trochu obozretný. Nepreháňajte to, ale verte si. A keď budete arogantní, môže prísť neúspech. Aj ja som urobil chyby a určite ich ešte urobím, ale nemyslím si, že na podnikanie potrebujete študovať obchod, pretože vám s touto stránkou veci môže pomôcť niekto iný. Musíte byť veľmi opatrní, pretože je tu množstvo žralokov, veľa idiotov, ale naozaj nepotrebujete žiadne školenia.
AM: Bol kapitán Fawcett sám obchodník?
Kapitán Fawcett? O kapitánovi Fawcettovi vám veľmi nepoviem. Ako som povedal, je to veľmi zložitý človek. Momentálne je pravdepodobne so svojou matkou v Blackpoole.
DD: A bol kapitán aj Angličan? Smiete nám to povedať?
Myslím, že kapitán Fawcett je archetypom viktoriánskeho gentlemana. A povedal by som, že sa nebráni troche nezbedníctva. (smeje sa)
DD: To sa mi páči. Ako premyslený je jeho príbeh? Chystáte sa o ňom niekedy napísať napríklad knihu?
Myslím, že príbeh je pri značke nesmierne dôležitý, rovnako ako herec musí vedieť všetko o histórii osoby, ktorú stvárňuje. Poznáte jej život, čo znamená, že ten malý mikrokozmos ich života, ktorý je zaznamenaný v rámci tej hry alebo filmu, je autentický, pretože herci majú z čoho čerpať. Takže takmer každý produkt, ktorý robíme, má autentické pozadie. A potom o tom nemusíte ani premýšľať, nepotrebujete žiadny afekt, pretože to tam všetko je. Chcem povedať, že ja kapitánovi Fawcettovi verím, ale niektorí ľudia nemusia.
DD: Ja v neho verím.
Áno? Ďakujem! Veľmi vám ďakujem a ďakujem aj vám, kapitán. Teraz snáď dostanem príplatok.
AM: Čo budúcnosť pánskej kozmetiky? Existuje nejaký produkt, na ktorý široká verejnosť ešte neprišla?
Myslím, že slovo pánska môžeme rovno vypustiť, pretože dnes už je možné robiť v podstate čokoľvek. Sú spoločnosti ako War Paint, ktoré sa presunuli do pánskeho make-upu. Môžete mať dnes modré alebo zelené vlasy. Pokiaľ chcete ísť po ulici v šatách, nebudete s tým mať v dnešnej dobe problémy. Keď som vyrastal v 60. a 70. rokoch, bol som punk-rocker, mal som modré vlasy, ružové. Na ulici ma zastavovali, v niektorých mestách ma zmlátili, pretože som dosť často nosil riasenku alebo lak na nechty. To sú veci, ktoré sú dnes úplne bežné, ale vlastne na nich nie je nič nové. Nové je to, že sa teraz ľudia cítia uvoľnenejšie. Predtým museli patriť k určitej skupine. Napríklad do určitého klubu alebo kmeňa, chodiť na určité miesta, kde mohli vyjadriť svoju identitu a sexualitu. A mohli by ste si aj pamätať, že byť gay bolo ešte pred nie tak mnohými rokmi nelegálne. Jeden môj veľmi blízky priateľ, ktorý je trochu archetypom gaya, je veľmi anti-pride, pretože vždy hovorí: kde boli tie veľké spoločnosti, ktoré teraz skáču na tento trend a robia M&M's so všetkými tými rôznymi farbami alebo bez farieb alebo čo kde boli tieto spoločnosti, keď moji priateia umierali na AIDS?
No, to som odbočil, hovorím široko. Ale myslím, že keď položíte otázku, neexistuje jednoduchá odpoveď. Nie je to jednoduché áno alebo nie. Veci majú svoj dôvod, a aby ľudia mali celý kontext, musia si hovoriť. A potom už to nie je len názor, ale kvalifikované tvrdenie, aj keď s ním každý nemusí súhlasiť. Takže si myslím, že budúcnosť pánskej starostlivosti a kozmetiky je obmedzená, ale je obmedzená len predstavivosťou ľudí.
DD: O tejto téme sme hovorili už skôr, ale vrátim sa o pár krokov späť. V minulom desaťročí nastal celkom veľký boom fúzov. Chlapi si začali pestovať veľké, husté fúzy a bradu. Zdalo by sa, že vaša firma to takmer predpovedala.
No, nemôžem si za to pripísať žiadnu zásluhu, pretože keby mi predvídanie šlo, najskôr by som si v trafike na rohu kupoval zajtrajší žreb. (smeje sa) Myslím, že za každým úspešným podnikaním je extrémne množstvo tvrdej práce. Nepodceňujte to. Ľudia môžu začať niečo robiť s neuveriteľným nadšením a po roku býva vášeň preč. Vždy je za tým neuveriteľné množstvo tvrdej práce, ale aj určitá dávka šťastia. A rozhodujúce je tiež načasovanie. Ja si myslím, že sme mali šťastie, ale žiadna veľká predpoveď sa nekonala. Všetci hovorili, aha, tá vec s fúzmi skončila, je to preč. Dosiahli sme vrchol, čo je fráza, ktorú niektorí ľudia používali. Myslím, že sme videli, že po tom boome, ktorý tu bol asi pred deviatimi alebo desiatimi rokmi, sme videli, ako sa fúzy trochu skrátili a mužské vlasy naopak trochu predĺžili… Chcem povedať, že pri tomto stole sme štyria a všetci máme fúzy alebo bradu, vidíte? Myslím, že sa to vždy môže zmeniť, ale ak máte tie správne produkty a ľudia, ktorí vašej firme dôverujú, potom im môžete dodať všetko, čo potrebujú, nech už majú fúzy akékoľvek, nech si ich chcú alebo nechcú holiť. Takže som nikdy nič nepredpokladal, ale mali sme šťastie, zviezli sme sa s tým, boli sme jedni z prvých na trhu.
AM: Ako veľmi je táto kultúra zavedená vo Veľkej Británii, odkiaľ pochádzate?
Myslím, že kultúra fúzov je naozaj zaujímavá. Za starých čias, v čase pred sociálnymi médiami, vďaka ktorým je všetko okamžité, sa správy pohybovali oveľa pomalšie. Takže napríklad móda vždy začínala vo Veľkej Británii, Taliansku, niekedy v Štátoch, a potom sa presúvala na východ. Takže skvelým príkladom je, keď Peter Veľký navštívil kráľovské dvory európskych kráľov a kráľovien a všetci jeho muži mali obrovské fúzy. Keď prišiel k dvorom, fúzy už neboli v móde, a tak sa vrátil k svojmu dvoru a povedal: "Chlapi, chcem, aby ste si oholili fúzy". Samozrejme sa im do toho nijako zvlášť nechcelo, takže fúzy vlastne zdanil. Neviem, či ste to vedeli, ale mali žetón na fúzy. Museli si kúpiť ten žetón, pokiaľ chceli mať fúzy. Takže móda má tendenciu sa presúvať zo západu na východ.
AM: Boli niekedy doby, keď bola plešatá tvár módnou záležitosťou?
Rozhodne. V Británii a to je veľká vec, bolo povinné mať v armáde fúzy a bradu. Museli ste mať fúzy. A to skončilo v roku 1917. Tušíte, prečo skončila povinnosť mať fúzy?
DD: Nechajte ma hádať: potreba nových vojakov?
Ste na správnej stope. Všetci starší chlapi totiž zomreli a prichádzali deti, mladí chlapci, ktorým ešte nerástli fúzy, takže museli od tejto povinnosti upustiť. A potom samozrejme prišli sedemdesiate roky. Bolo to ako v 20. rokoch, všetci veľmi hladko oholení, snáď okrem fúzov alebo nejakých tenkých prúžkov.
DD: V štýle Clarka Gablea?
Áno, to boli skôr 30. roky, ale presne tak. Fúzy neboli normou, a tak sa časom stali znakom niekoho, kto bol trochu mimo. Alebo motorkári. Alebo hipsteri. Takže v 60. a 70. rokoch, keď ste mali fúzy, znamenalo to, že ste nejakým spôsobom boli na okraji spoločnosti. Občas by sa dalo povedať aj neuznaní.
AM: Symbol rebelstva.
Áno, symbol rebélie. Chalani, čo si nechávajú narásť dlhé vlasy, to určite poznáte, sú zo Štátov. Ľuďom boli násilím holené vlasy vo väzení alebo v armáde. Tým si prešiel aj Elvis Presley. Nikto nechce ľudí, ktorí sa líšia, chcú, aby boli úplne jednotní. Pripomína mi to skvelú hlášku Jacka Nicholsona vo filme Bezstarostní jazdci, keď sedia pri krbe. Hovorí: „Budú s vami hovoriť o slobode jednotlivca, ale keď sa niekedy stretnú s jednotlivcom, tak ich to vydesí. Vydesí ich to na smrť.”
DD: To je veľmi dobre povedané. Existuje aj niekoľko kultúr, ktoré si na fúzoch vyložene zakladajú, napríklad India alebo arabský svet. Je to možný trh pre európske značky, ako je tá vaša?
Keď sa vrátim k tej predchádzajúcej otázke, kultúra fúzov v Británii je stále veľká. Bol som skoro všade, bol som v Rusku aj v Štátoch. Stále na mnohých miestach existuje kultúra fúzov a brady. Ale tí ľudia to väčšinou vnímajú ako umeleckú formu, robia napríklad architektúru pre fúzačov, čo môže, ale nemusí byť životaschopný trh. Máme aj svojho veľvyslanca. Mám jedného ambasádora, Fabia, ktorý je „majstrom sveta vo fúzoch” (Beard World Championship, pozn. red.) a ktorý dokonca používa naše produkty. A mám jednu pani z Vancouveru, Christine Hackmanovú, ktorá robí vlasy. Robí parochne pre filmy a je tiež ambasádorkou Captain Fawcett. Takže tá kultúra brady a fúzov je tu aj teraz veľmi silná. A tá druhá otázka znela...?
DD: Či je to v Indii životaschopné a…
... áno, je toľko rôznych kultúr a vyznaní, kde sa fúzy považujú za samozrejmosť. Je to veľmi zaujímavé, pretože napríklad keď boli britskí vojaci v Afganistane, Afganci ich nebrali vážne, pretože nemali fúzy. Briti si museli nechať narásť fúzy, aby sa s nimi Afganci vôbec bavili. Existujú určité kultúry, nie sú to hinduisti, sú to skôr sikhovia, ale aj niektoré ďalšie oblasti Indie, ako je Pundžáb alebo Rádžastán, kde sú fúzy dôležité. V Indii som bol často. Raz som vystúpil z lietadla a tam bol nejaký chlapík v obleku, vystúpil z prvej triedy aj so svojim malým kufríkom na notebook a z nejakého dôvodu stál za mnou. Prechádzali sme tými colníkmi a ochrankou, všetci mali skvelé fúzy, a oni sa na mňa pozreli a povedali: „Pane, máte skvelé fúzy, prosím, poďte tadiaľ.“ A začali dlho hovoriť o fúzoch a ten chlap vzadu bol naštvaný, pretože sa snažil rýchlo dostať do zeme. Práve nedávno sme začali dovážať do Indie, pretože Indiu skutočne vidíme ako veľký rastúci trh. Behom pár mesiacov predbehla Čínu. Videl som tam ľudí v Lamborghini. Potrpia si na nápadné bohatstvo. Existuje tam síce niekoľko indických značiek s podobným zameraním, ale tie sa nevyrovnajú výrobkom Captain Fawcett. A samozrejme ďalšia vec je, že sme veľmi populárni v Spojených arabských emirátoch a Saudskej Arábii, najviac s olejom na fúzy Jimmy Niggles, pretože sú v ňom zlaté vločky. Nechcem veľmi generalizovať, ale bohatí Arabi sa zlatu nebránia.
DD: Je to veľmi populárne. Jeden z mojich zákazníkov má holičstvo a hostí veľa ľudí z Bulharska a tí milujú olej Jimmy Niggles.
V Bulharsku žije veľa Rusov. V mojom hoteli boli tiež Rusi. Nie je nič horšieho ako narvané hotelové raňajky formou bufetu. Ľudia sa tam hrozne hemžia, motajú, je to ako nejaký bizarný tanec, chodia od stola k stolu. Ale je to tiež zaujímavý mix kultúr a ľudí doslova z celého sveta. A to je možno to, čo teraz potrebujeme. Nie politiku, to jednoducho musíme zastaviť, pretože ak sa skutočne tak trochu nezjednotíme a nedokážeme potlačiť niektoré z tých smiešnych... Teda, ja som Brit, ale nie som nacionalista. Som trochu sveták. Som motorkár a ako motorkár stretnete dobrých aj zlých ľudí všetkých farieb a vyznaní zo všetkých krajín. A keď ste otvorený, tak sú otvorení aj oni. Pokiaľ je človek úzkoprsý, potom sa vám neotvoria. Frank Zappa mal fantastický citát: "Vaša myseľ je ako padák, nefunguje, pokiaľ nie je otvorený."
AM: To je skvelá poznámka na záver.
Vďaka. Dúfam, že som nebol príliš nudný.
AM: Vďaka za rozhovor. A veľa šťastia v podnikaní a so zvyškom výpravy.
Páčil sa vám článok? Zdieľajte!
Aidan Macready
Autor článku