Barbour: príbeh značky a jej miesto vo svete módy
2.1. 2024, Jana Máchalová
Írsky dramatik a módny švihák, božský Oscar Wilde, na prelome 19. storočia vyhlásil: „Žijeme v dobe, ktorej spoločnosť vie všetko o peniazoch a nič o hodnote“. Časy sa v tomto ohľade príliš nezmenili, ale my do takej spoločnosti nechceme zapadnúť. Poďme pátrať po hodnotách.
Móda na začiatku nášho tisícročia, v takmer globalizovanom svete, určite dosť pokročila.
Hospodárska kríza v roku 2008 mnohé zmenila. Ukázalo sa, že v oblasti módy obstáli v kríze práve len tie značky, ktoré mali tradíciu a úctu k remeslu. Vonkajší estetizmus bez hlbšieho základu musel ustúpiť. Vtedy znovu začalo platiť, že dušou šiat a ich vnútorným poriadkom je funkčnosť, zatiaľ čo estetika je iba obalom. Aj súčasné trendy sa na nás obracajú s otázkou, či vieme, čo nosíme a prečo to nosíme.
Barbour patrí medzi značky, ktoré na túto otázku odpovedajú.
Táto už legendárna firma bola založená na prelome 19. storočia v mestečku South Shields ležiacom na rieke Tyne, ktorá tvorí hranicu medzi Škótskom a Anglickom. Prvý katalóg firmy Babour vyšiel v roku 1908 s reklamou, na ktorom bol obrázok muža v dlhom nepremokavom plášti s klobúkom proti dažďu. Text pod obrázkom hlásal: „Je to plášť ľahký, vhodný pre yaching, rybárčenie, prechádzky na lodi, pre lov aj prechádzky. Kabát s unikátnou voskovo-olejovou úpravou dokonale chránil pred poveternostnými vplyvmi. Takto upravený materiál bol dôstojným nástupcom tradičnej hodvábnej látky zvanej dykyta, ktorá svoju nepremokavosť získavala spracovaním vo vriacej vode a chránila v minulosti morských vlkov.
Do obchodu s praktickým oblečením pána Johna Barboura, Škóta pochádzajúceho z kraja farmárov Galloway, prichádzali teda rybári, námorníci, farmári, ale aj tí, ktorí pracovali v lodeniciach a v ťažkom priemysle v neďalekom New Castle. Vďaka katalógom spoločnosť prosperovala, pretože ju spoznali aj v ďalekej cudzine, v Čile, Južnej Afrike alebo v Singapure a Hong Kongu. Samozrejme aj tam, kde žil rad Škótov, ktorí túžili mať pri sebe kúsok starého domova, najmä keď išlo o funkčnú záležitosť.
Jeden z najstarších plášťov pomenovaný familiárne Uncle Harry bol dvojradový, s malým golierom odlišnej farby a s vreckami. Nastaviteľné manžety, vodotesné vrecká, vetracie otvory, to všetko charakterizovalo sortiment búnd, ktoré ponúkala už druhá generácia firmy na čele s Malcomom Barbourom, synom zakladateľa Johna.
Malcomov syn Duncan sa do dejín zapísal v tridsiatych rokoch svojou motorkárskou kombinézou. V čase druhej svetovej vojny sa táto kombinéza, rozdelená na bundu a nohavice, stala výzbrojou britských vojakov slúžiacich na ponorke Ursula. O tom, ako funkčné oblečenie zo sféry odevnej prechádza do sféry vojenskej, svedčí aj ďalšia vodovzdorná bunda firmy Barbour nazvaná Gamefair, ktorá bola upravená na vojenské účely a slúžila vojakom v roku 1982 v krátkej vojne o Falklandské ostrovy.
Na prvý pohľad zvádzajú ikonické odevy Babour k predstave, že firmu viedli silní muži. Zdanie klame. Za značkou sa skrývajú aj tri veľmi schopné ženy. V čase druhej svetovej vojny, kedy bol Duncan Barbour vo vojne, pomáhala s riadením spoločnosti jeho žena Nancy. Potom, čo Duncan v roku 1957 zomrel, viedla spoločnosť so svojim svokrom Malcomen a so synom Johnom.
V roku 1968 tragicky umiera aj John a zanecháva po sebe dvojročnú dcéru Helen a manželku Margaretu. Tá so svojim tímom zaviedla nové výrobné a prevádzkové systémy a v 70. rokoch, ktoré sa vyznačovali hospodárskou krízou, štrajkami, nezamestnanosťou a bombovými atentátmi, prekvapivo dokázala zvýšiť predaj. V roku 1974 získala spoločnosť prvý kráľovský dekrét zaručujúci kvalitu, a to od princa Philipa.
V osemdesiatych rokoch bola uvedená na trh krátka odľahčená jazdecká bunda Bedale. Bola to bunda pre švihákov, ale aj pre mladé, športovo založené ženy. Ďalšia v rade bola bunda Beaufort (pripomeňme si slávny škótsky rod, z ktorého pochádzala škótska kráľovná Joan Beaufortová, manželka Stuarta Jakuba II., kráľa Škótska) bola obľúbená medzi študentmi i dámami z vyššej spoločnosti. Práca s detailmi, tartanová podšívka, funkčné vrecká a perfektné vypracovanie charakterizovalo aj bundu Border.
Olivová bunda Moorland bola určená na prechádzky (evokuje pustú krajinu plnú vresovísk). Lovecká bunda, McKinnon mala v podšívke prehistorický tartan Northumbria, ktorý bol objavený pri vykopávkach rímskeho osídlenia na hraniciach Anglicka a Škótska.
Osemdesiate roky priniesli firme Barbour ďalšie dekréty tentoraz priamo od kráľovnej, a to v roku 1982 a o päť rokov neskôr od princa Charlesa.
Ale vráťme sa k súčasným kolekciám. V súvislosti s nimi treba povedať niečo o zásluhe tretej ženy zo spoločnosti Barbour, a tou je Helen. V deväťdesiatych rokoch sa táto pravnučka zakladateľa firmy rozhodla patentovať niektoré tartany, aby ich iné firmy nemohli používať a aby tak zaistila ich jedinečnosť a symboliku. Kontaktovala renomovanú spoločnosť Kinloch Anderson, ktorá sa zaoberá výskumom historických tartanov. Ako základ pre barbourský tartan bol použitý vzor z kraja Ayrshire na západnom pobeží Škótska, pretože pri pátraní vyšlo najavo, že meno Barbour má korene práve tu. Helen zaregistrovala 7 tartanových vzorov.
Fenomén tartan
Vydajme sa po stopách tartanu. Tartanové vzory, ktoré sa v minulosti ukrývali v podšívkach, dnes hrdo vystupujú na povrch a tvoria kľúčovú estetiku.
Z minulosti je známe, že britský štýl Američania obdivujú, Francúzi o ňom vtipkujú a Taliani sa ním inšpirujú. Briti zamilovaní do svojich vidieckych sídiel, ktorí mali iné požiadavky na obliekanie, než Francúzi, ktorí dávali prednosť životu v meste. Britské poňatie módy, ktoré vyplýva z tamojšej mentality, inklinuje k praktickosti a tvorilo protipól k francúzskej rafinovanosti a kreatívnosti. Taliani, ktorí o móde vedeli mnoho, napriek tomu dokázali oceniť vkus tých, ktorí do ich krajiny prichádzali. Florencia, renesančné mesto nad Arnom, centrum módy, zažilo už od 18. storočia inváziu britských nepraktických básnikov, bláznivých podnikateľov, nedotknutých politikov, talentovaných maliarov a znudených dám hľadajúcich veselého talianskeho šviháka, aby ho vymenili, za britského suchého gentlemana.
Florencia sa predovšetkým v 19. storočí zdala byť doslova britská. Tartany a tvídy, nepremokavé plášte bolo možné zaobstarať v anglických obchodoch, na pultoch kníhkupectva sa objavili britské romány. Anízové koláčiky sa servírovali v čajovniach. Práve tu v 70. rokoch 18. storočia pobýval nejaký čas muž, ktorý je tak úzko spätý so škótskym tartanom. Bol to Karol Eduard Stuart, syn samozvaného britského kráľa Jakuba III.
Výpovedná hodnota odevu
Odev je kultúrna metafora tela. Vypovedá o tom, kto sme alebo kým by sme chceli byť. Je prostriedkom neverbálnej komunikácie a ako ukázala história, môže byť aj nebezpečnou politickou zbraňou. Škótska vlnená textília s károvaným vzorom zvaným tartan je toho dôkazom. Je symbolom národnej hrdosti, dlhoročnej tradície a vzorom, ktorý sa stal trvalou inšpiráciou návrhárov.
Najstarší objavený tartan bol nájdený hlboko v zemi, tvoril zátku hlinenej nádoby. Dnes je tartan však aj na nebi. Na mesiac ho dopravil kozmonaut škótskeho pôvodu Alan Bean.
Nie je celkom isté, či názov pre tkaninu s týmto vzorom je odvodený z írskeho slova tarsna, čo znamená krížiť alebo z galského tarsuinn. Odborníci sa prikláňajú skôr k názoru, že pomenovanie vzniklo z francúzskeho slova tiretaine, ktorým bola označovaná farebná vlnená tkanina. Písomná správa o existencii tartanov pochádza zo začiatku nášho letopočtu, zmieňujú sa o nich v súvislosti s oblečením Keltov Rimania, ktorí stavali val proti severným Piktom za čias cisára Hadriána.
S pomenovaním tartan sa však stretávame až v zázname o výdavkoch škótskeho kráľa z rodu Stuartovcov, Jakuba V., a to v roku 1538. Jeho mladučká druhá žena Marie de Guise zo slávneho francúzskeho rodu, matka Marie Stuartovny nebola príliš nadšená, že musí opustiť renesančný parížsky dvor kráľa Františka I., ktorý bol plný umelcov, slnka a vína a vydať sa do drsnej krajiny Škótska. Jakub jej však chcel ukázať, že aj jeho krajina má svoje hodnoty a zakúpil pre ňu niekoľko úžasných tartanových plédov, ktoré v sychravom škótskom počasí náležite ocenila, rovnako ako hráčov na gajdy, ktorí ju v novom prostredí privítali.
Vlnené tartany spolu s tvídmi boli základnými odevnými materiálmi obyvateľov Škótska i priľahlých ostrovov. Tkáči, ktorí materiál zhotovovali na ručných strojoch, používali prírodné farbivá dostupné v miestnej krajine. Pri mori vládli riasy, vo vnútrozemí vres. Čučoriedky, borievka, stromová kôra, lekná z malých jazierok, to všetko prispelo k farebným tónom tartanov a prezrádzalo, z akej oblasti pochádza ich nositeľ. Bohatí šľachtici si mohli dovoliť dovážať výrazný karmín a indigo z cudziny, a tým sa ich oblečenie líšilo od bežných horalov a ľudí zo škótskej nížiny.
Do histórie tartanov sa významne zapísala bitka pri Culloden Moore v roku 1746. Princ Karol Eduard Stuart, vnuk kráľa Jakuba II., ktorého zo zeme vyhnala revolúcia, sa pokúsil vo svojich 26 rokoch o znovuzískanie britského trónu a zorganizoval posledné povstanie ako vládnucemu rodu hannoverských Welfov. Vojsko Karola Eduarda bojovalo samozrejme v tradičnom tartanovom odeve. Bolo porazené. Karol Eduard sa so svojimi druhmi musel dlho skrývať na Hebridských ostrovoch, až mu k úteku z Británie pomohla mladučká hrdinka Flora McDonald, ktorá tak hrdo nosila tartan. Karol Eduard sa stal pre mnohých Škótov národným hrdinom, hovoria mu "Bonnie princ Charles" a dodnes ho oslavujú.
Po prehranej bitke pri Cullodene sa situácia vyostrila. Mnoho Škótov, ktorí princa Charlesa podporovali, boli stíhaní. Pod hrozbou väzenia bolo zakázané nosiť tartan až do roku 1782. Škóti emigrovali z krajiny, kde bola neúrodná pôda, hlad, ale aj náboženské spory v 17. storočí medzi katolíkmi a protestantmi. Ich odchod sa znásobil po prehranej bitke, kedy došlo takmer ku genocíde obyvateľstva. V súčasnosti žije mimo územia Škótska viac ako 31 miliónov obyvateľov, a to predovšetkým v USA, Kanade a Austrálii. Tým sa vysvetľuje aj to, prečo katalóg Barbour zasielaný od roku 1908 aj do sveta, mal takú odozvu. Každý Škót chcel mať v ďalekej cudzine aj kúsok domova, napríklad v podobe plášťa s tartanovou podšívkou.
K veľkému oživeniu záujmu o tartan došlo počas 19. storočia. Zaslúžil sa o to predovšetkým sir William Wilson, ktorý v roku 1819 zdokumentoval vyše 200 tartanových vzorov. Kráľovná Viktória, ktorá nastúpila na trón v roku 1837, milovala svoje škótske sídlo Balmoral, kde si nechala tartanom nielen vyčalúniť nábytok, ale aj vytapetovať steny. Jej manžel, princ Albert, navrhol tartan zvaný Balmoral, ktorý sa stal kráľovským odznakom. Jeho základom je šedá pôda prepletená červenými a čiernymi niťami. Šaty s týmto vzorom sa mohli nosiť len so súhlasom kráľovnej Alžbety II. Iba jej hráč na gajdy o povolenie žiadať nemusel.
Ak sa pozrieme do neďalekej histórie, uvidíme, že žiadny významný britský návrhár si nedovolil tartan vynechať. Tartan sa stal výzvou aj pre subkultúrny štýl punkerov. Johnny Rotten nosil tartan na znamenie protestu, Vivienne Westwood ho zaradila do radu kolekcií, pripomeňme len tzv. Anglomanii, nezaobišiel sa bez neho ani Malcom McLaren, chlapík s bystrým okom pre módu. Neminul Alexandra McQueena (viď. film Znásilnenie na vysočine) a ani dnes neslávne presláveného Johna Galliana.
Tartanom sa inšpirovali aj mnohí svetoví návrhári. Japonec Rei Kawakuba, Američania Ralf Laurent aj Talian Gianni Versace či Moschino. Tento tkaný vzor, ktorý je pôvodne spojený s vlneným materiálom, sa teraz objavuje v tlačenej podobe aj na syntetických, či netkaných textíliách. Našiel široké uplatnenie, ale aj rozpolčenie v kozmopolitnom svete. Ak chceme poznať jeho hodnotu, treba sa viac ponoriť do histórie.
Len tak objavíme jeho skutočnú silu.
Páčil sa vám článok? Zdieľajte!
Jana Máchalová
Autor článku