Ako si vypestovať vkus. 3. diel seriálu od Dereka Guya: Rady od najslávnejších módnych guru
3.8. 2023, Petra Martínková & Filip Proučil
Keď o vás niekto povie, že máte vkus, je to vždy pocta. Znamená to nielen to, že vyzeráte dobre, ale že sa vyznáte, že viete, čo je správne a čo je zle, pôsobíte mocne a autoritatívne, ostatní vás obdivujú. Ako vkus získať? A dá sa vkus naučiť?
Predposledný diel seriálu slávneho novinára, hviezdy twittera a autora mnohých vynikajúcich esejí o pánskej móde Dereka Guya je tu. Rovnako ako v treťom diele sa Derek pýta slávnych módnych guru, ako získať vkus. Tentoraz sa slova ujal Bruce Boyer, novinár, odborník na pánsku módu a dlhoročný redaktor časopisu Esquire. Jeho odpoveď je síce pomerne podrobná, ale za prečítanie stojí každé písmenko.
Dnes sa o móde hovorí ľahko cynicky, ako keď sa bavilo skôr o kapitalizme alebo médiách. Je pravda, že tradičné odevy za sebou majú ťažké desaťročia.
Na začiatku pandémie COVID-19 boli obchody s oblekmi medzi prvými, ktoré vyhlasovali bankrot, medzi nimi napríklad Brooks Brothers. Navyše tí samí ľudia, ktorí pred rokmi investovali do voľnočasových sák s ramennými vypchávkami, neskôr menili svoje Alden poltopánky za Nike, pretože došli k názoru, že ich pôvodný štýl je pre ich prostredie príliš formálny.
Keď sa obzrieme do minulosti, zistíme, že veľa vecí, ktoré sa pred desiatimi rokmi považovali za nadčasové, klasické a odolné voči trendom, tak slim obleky, otvorený golier alebo topánky s dvoma prackami (double monks) vydržali sotva pár sezón. Medzitým dizajnérske značky ako Margiela, Rick Owens a Engineered Garments predávajú stále rovnaké strihy od začiatku 21. storočia. Ich oblečenie je príliš špecifické, koncepčné alebo drahé, takže sa nepredáva masovo a len tak neomrzí.
S nadčasovosťou sa to často preháňalo, ale v poslednom čase tu máme zase druhý extrém a je chyba myslieť si, že pojmy ako „klasický“ už nemajú význam.
Klasické krajčírstvo zastáva významné miesto v našej kultúre, okrem iného aj ako lingua franca pánskeho oblečenia, jazyk, ktorému rozumejú všetci, bez ohľadu na pôvod. Veľa strihov síce vyžaduje určitú špecializovanú znalosť, aby ste ich docenili, ale v podstate každý dokáže oceniť muža v dobre ušitom obleku klasického strihu, práve vďaka tomu, čo reprezentuje v našej kolektívnej mysli.
Pokiaľ ide o vkus, je len málo ľudí s lepšími výsledkami, ako napísal novinár Bruce Boyer. Prvýkrát som Bruca videl, keď okolo roku 2007 zverejnil Scott Schuman jeho fotku na svojej stránke The Sartorialist. Prekvapila ma kultivovanosť jeho oblečenia, hnedý kockovaný tvíd, šedo-béžové (taupe) nohavice, zelená pruhovaná kravata, svetlo modrá košeľa a hnedý kabát po kolená. Vec sa má tak, že Bruce je oblečený rovnako na každej fotke, na ktorej som ho videl. Na vnútornej strane obalu jeho kníh Elegance (1985) a Eminently Suitable (1990) sú jeho čiernobiele fotografie z mladosti, kde má nielen rovnaké oblečenie, rozopnutá košeľa do polovice s červenou pruhovanou kravatou a námornícky dvojradový blejzer či houndstooth tvíd, ale dokonca aj v rovnakých proporciách. V jednom čísle Permanent Style ukázal Bruce nášivku vnútorného vrecka jedného zo svojich sák od Anderson & Sheppard, na ktorom bolo jeho meno a dátum 9. 5. 1983. Predstavte si nemeniť strih po štyridsať rokov (alebo nikdy). Takže som sa spýtal Bruca: ako si niekto vypestuje dobrý vkus v obliekaní? Tu je jeho odpoveď.
“Status a štýl” od G. Bruce Boyera
Na začiatku by som sa mal priznať, že v poslednej dobe už toľko nesledujem vedeckú debatu dedičnosť vs. prostredie, ale vždy som v týchto veciach zastával tak nejako demokratický postoj. Veľmi skoro som prijal americký názor, že naše osudy nám nie sú predurčené pri narodení a že naše talenty aj vkus sú formované a ovplyvňované iba našimi skúsenosťami. Preto sa prikláňam skôr na stranu prostredia. Je to skrátka demokratickejšie.
Pokiaľ ide o vkus a štýl, tak tieto atribúty čerpáme z našich skúseností a znalostí, ktoré sme za život nazbierali. Otázka ale znie, môžu byť naučené? Verím, že môžu a sú, vedome aj podvedome. V mladosti napodobňujeme tých, ktorých obdivujeme, či už ide o obľúbeného učiteľa, vždy upraveného strýka, staršieho chlapca zo susedstva alebo kamaráta z vysokej školy, z ktorého vyžarovala akási aura elegancie. V mojom prípade došlo k pochopeniu významu štýlu vďaka pár starším chalanom zo susedstva, ktorí sa obliekali s istou dávkou sebadôvery a povýšenosti. Musí to byť niekto, kto nás, ako hovorí môj priateľ Constantine Valhouli, "donúti premýšľať o štýle, prečo sa nám niečo páči, a ako máme tieto znalosti aplikovať v našom živote?" To znamená, že pre mnohých z nás začalo samovzdelávanie a štýle napodobňovaním. U mňa to bolo vedomé rozhodnutie, pretože som toho chcel v živote dosiahnuť veľa. A oblečenie a starostlivosť o vzhľad sa stali mojimi nástrojmi. Možno som mal pocit, že to bola moja jediná možnosť.
O vkuse a štýle sa učíme každý deň, či už v nejakej skupine (susedstve, obchode, sociálnych skupinách, ktoré chceme dosiahnuť) alebo na večnom vrchole módneho biznisu. Dôležitejšie však je, kto učí a ako. V zlatej ére, kedy logo slúžilo ako pomôcka pre tých, ktorí sa v móde nevyznali, sa vízie a preferencie návrhárov točili okolo sezónnej produkcie a toho, ako ostatní nakupovali. Avšak nedávny článok v The New York Times od Rossa Douthata opisuje, že dnes sú v tomto procese návrhári nahradzovaní algoritmom. Táto nová metóda je riadená “kombináciou lacnejšej produkcie a systémov, ktoré môžu predpovedať budúce trendy. Produkcia vytvorí štýl a algoritmus sa zameria na ten, ktorý sa predáva najlepšie.” Sám som si všimol, že algoritmy nám ponúkajú skôr to, čo sa nám už raz páčilo alebo na základe existujúcich záujmov. Móda odráža spoločnosť, niekedy sú jej zmeny pozvoľné (napríklad postupné skracovanie/predlžovanie dĺžky šiat) a inokedy náhle a dramatické (ako keď film spopularizuje módny výstrelok).
Algoritmy môžu hocičo zefektívniť a minimalizovať riziko pre výrobcov pri produkcii (nehovoriac o tom, že čokoľvek, čo sa predáva, sa bude riešiť v časopisoch aj online), ale nie sú práve ideálnym výukovým nástrojom. Chápme, že toto je niečo, o čo sa v podstate každý v módnej brandži snaží, presvedčiť nás, že keď budeme nosiť, čo nám povedia, budeme mať dokonalý vkus, štýl a budeme naveky šťastní. Ale samozrejme každých pár mesiacov svoje názory menia, čo núti k zamysleniu, či nejde o najmenej demokratický prístup vôbec. Ak ľudia v módnom priemysle veria v individualitu, tak na čo sú potom trendy?
Móda je určite komerčnou záležitosťou. Trh bol vždy konkurenčné prostredie, ale dnes je konkurencia oveľa väčšia, a to tak, že produkty sú takmer nerozoznateľné a súťažia predovšetkým cenou, najviac viditeľným aspektom produktu. Myslím, že sa tomu hovorí komodifikácia. A tak strážcovia módy, či sú to časopisy alebo blog na webe, návrhárska značka alebo celebrita musia horúčkovito zapájať algoritmus a snažiť sa zarobiť na marketingovom postupe lovcov talentu. Na začiatku 70. rokov a ešte dlho potom presviedčal dizajnový génius Giorgio Armani veľa ľudí o svojom ľahko vulgárnom talianskom šarme. Ralph Lauren nás donútil uveriť, že naši dedovia vlastnili mahagónové motorové člny, žili na škótskych panských sídlach a riadili veterána Bugatti, aj keď v skutočnosti pracovali v oceliarňach na východe, skladoch na stredozápade alebo v lodeniciach na západnom pobreží. Ak dnes boli návrhári nahradení algoritmami, je to iba potvrdenie toho, že dnešná móda je VVB (Veľmi Veľký Biznis) a módni editori sú iba členmi predajného tímu v milostnom pomere s reklamami. V tomto kontexte sa dá len hlúpo veriť, že oblečenie reprezentuje jedinca, keď samotný návrhársky stroj zaujímajú iba trendy. Rôzni návrhári pochopiteľne rezonujú s rôznymi skupinami (my američania neradi používame slovo triedy) v závislosti od toho, čo chcú oznámiť za posolstvo. Tieto rozdiely sú založené na vyladenej predispozícii ľudskej mysle hľadať istotu v skupine a neveriť cudzím. Inak povedané, je to mechanizmus prežitia, ktorý kombinuje ako dedičnosť, tak aj prostredie.
Takže keď sa bavíme o vkuse a štýle, nehovoríme o móde, ale hovoríme o jedincovi a jeho životnom štýle v rámci skupiny, či už je taký štýl daný, vybraný alebo zvolený za účelom zlepšenia prestíže.
Čo sa týka obliekania a nášho obrazu na verejnosti, základná otázka znie, s akou skupinou sa chceme asociovať a identifikovať? To sa v rýchlo pohybujúcom svete stáva zásadným. V minulosti nám dali návrhári ako Armani alebo Ralph Lauren dve rôzne prestížne vízie. Semiotický význam oblečenia, tak ako význam slov, závisí od ich používania. Vzhľad môže byť povrchnou záležitosťou a nemusí byť tým najlepším, podľa čoho súdiť ostatných, ale v rýchlo sa pohybujúcom svete je to často to jediné, na čo sa musíme spoľahnúť. Spomeňte si znova na tie prestížne snímky, ktoré Ralph Lauren premieta vo svojich reklamách. Vizuálne obrazy sú okamžitým nástrojom.
Pridám krátky príbeh. Keď som na prelome 60. a 70. rokov učil, rád som sa zúčastňoval študentských stretnutí Novej ľavice. Moje srdcia a myseľ boli so študentmi, ale pretože som na sebe mal oblek a kravatu, ostatní nosili staršie zdobené džínsové zvonáče, korálky, sandále a tradičné indické košele, bol som spočiatku považovaný za špióna establišmentu. Nič nemohlo byť ďalej od pravdy. Akonáhle sme si to vyjasnili, podpichovali ma za moju „uniformu“ a ja som poukázal na to, že oni predsa tiež nosia niečo ako uniformy.
Vkus v zmysle vzhľadu je obliekanie sa pre tých, ktorých považujeme za spoločensky rovných, nech už tým myslíme čokoľvek. Moja uniforma kabátu a kravaty mala jeden význam pre členov fakulty a úplne iný význam pre študentov. Ten istý outfit bol prednosťou v jednej skupine a nevýhodou v druhej. Iný kraj, iný mrav, ako sa hovorí. Vnímame, že štýl je obraz charakteru, ktorý odráža danú osobu, zatiaľ čo móda nám predkladá myšlienky, ktoré chcel návrhár odovzdať. A teraz nechcem, aby to znelo veľmi filozoficky, ale ak by sme si odmysleli oblečenie, aby sme nahliadli, čo je pod ním za človeka, bolo by to rovnaké, ako lúpať artičok, aby sme sa pozreli, čo je vo vnútri za zeleninu.
Môj osobný štýl, ak to môžem tak nazvať, súvisí s vlastnosťami, ktoré som si začal vážiť vo svojich formujúcich sa rokoch, medzi piatimi až pätnástimi rokmi, keď som v polovici 20. rokov vyrastal na typickom americkom malomeste v susedstve obývanom predovšetkým ľuďmi z robotníckej triedy, oceliari a železničiari. A pretože nešlo práve o bohatú štvrť, o to viac sa cenil zmysel pre rešpekt, dôstojnosť a rešpekt majú vždy najväčšiu váhu, pokiaľ toho ľudia veľmi nemajú, a oblečenie sa stalo jeho známkou. Aj ten najchudobnejší mladík mal oblek (a doplnky) pre zvláštne príležitosti, na večierky, zábavy alebo do reštaurácie (nehovoriac o formálnych udalostiach ako svadby, pohreby, promócie a podobne), pretože krajčírstvo bolo symbolom úspechu, teda rešpektu. A ja som videl, že niektorí mladí muži majú niečo extra, spôsob obliekania, chôdzu, možno špecifickú gestikuláciu alebo držanie cigarety, ktoré ukazovalo, že majú štýl, to nepolapiteľné slovo, ktoré prehovorilo k človeku a k mysli jedinca. Zaujímal som sa o oblečenie a starostlivosť o vzhľad od svojich asi piatich rokov a veľmi skoro som pochopil, že existujú rôzne sociálne skupiny a každá má svoj vlastný vkus a štýl.
Keď sa pýtame na otázku, ako si môže niekto vypestovať dobrý vkus, musíme si uvedomiť, ako subjektívna je táto otázka a že moja predstava dobrého vkusu nemusí súhlasiť s tou vašou alebo niekoho iného. Na jednej strane si každý predstavujeme, že sme súčasťou nejakej skupiny, aj keď napríklad iba v našej hlave, a na druhej strane sa snažíme v tejto skupine ukázať nejakú individualitu. Ľudia so „štýlom“ alebo „vkusom“ majú obvykle zmysel pre sebauvedomenie, či už im sedí alebo nie, a chcú ostatným niečo o sebe povedať. Ľudia sú známi a chcú byť spoznávaní podľa svojho vzhľadu. A to je celý zmysel oblečenia. Aby sme boli na prvý pohľad identifikovateľní pre tých, ktorí nás nepoznajú, a aby si nás zaradili v tomto sociálnom divadle do role, ktorú hráme. Keď vyjdeme na javisko, chceme, aby bolo jasné, ktorú rolu hráme.
Čo chcete, aby vaša prítomnosť vypovedala o vašej úlohe? Tu môžete začať. Zvážte svoje ciele, sny a ašpirácie a podľa toho sa následne obliekajte. Možno je trúfalé hovoriť to takto, ale občas je výhodnejšie obliekať sa presne naopak, než sa od nás očakáva. To mi pripomína, že P.J. O’Rourke niekde písal, že ak sa rozhodnete byť, a myslím, že použil slovo „divní“, mali by ste sa obliekať čo najnormálnejšie a naopak. Ako hovorí: "Keď vidím mladíka s tromi alebo štyrmi krúžkami v nose, viem, že na ňom nie je nič zaujímavé." V roku 2012 sa pri vysielaní NASA pristávanie Mars Roveru preslávil Bobak Ferdowsi, keď sa pred kamerou objavil s čírom na hlave. Okamžite sa stal hrdinom ajťákov, pretože medzi nudne vyzerajúcimi vedcami vyzeral neskutočne cool.
Bez nejakých kurzov psychológie, sociológie a herectva vám pravdepodobne v tejto chvíli pomôže niekto, kto sa vie o oblečení vyjadrovať a premýšľať o ňom. Čítajte stránky ako je táto, skúšajte, choďte do obchodov s oblečením a pýtajte sa na množstvo otázok. Za mňa je cieľom byť spokojný s naším vybraným ja a jasne vysielať signál, kým sme sa rozhodli byť. Aby sme vyžarovali autentickosť, musíme sa cítiť dobre s osobou, ktorú sme vytvorili, a nenechajte sa pomýliť, u všetkých je vnímanie seba samého konštrukt. Cary Grant kedysi povedal: „Každý muž chce byť Cary Grant. Vrátane mňa.” Som si vedomý toho, že tento prístup môže byť v rozpore s presvedčením mnohých ľudí, ktorí veria, že každý máme vrodený osud, charakter, talenty a osobnosť. Tomu ja jednoducho neverím. Verím tomu, že väčšina ľudí vytvára seba samého zo svojich skúseností, ktoré môžu byť zlé aj dobré. Niekedy medzi tieto skúsenosti patria veci, ktoré sme videli (napríklad obdiv profesora v tvíde a túžba si tento štýl osvojiť), alebo poučenie z chýb (napríklad uvedomenie si, že tá kožená bunda vyzerá oveľa lepšie na niekom inom). Pamätám si, kedy som sa rozhodol byť profesorom, v tvídovom saku a ťažkých poltopánkach, začal som fajčiť fajku, pretože som si myslel, že mi to v image pomôže a dáva to dobrú pózu rukám. Bohužiaľ mi nerobila príliš dobre, takže som s tým prestal. Neskôr som sa vzdal myšlienky stať sa profesorom, ale ten obraz vo mne zostal.
Snažil som sa spísať svoj pohľad a ukázať, ako premýšľam o svojom oblečení ja. Učiť sa o oblečení nie je iba rozhodovanie, čo nosiť, ale aj ako to nosiť, čo je oveľa komplikovanejšie. A ja môžem dať iba všeobecnú, ale snáď nápomocnú, radu. Kľúč k štýlu nenájdete v technických aspektoch obliekania, ktoré opisuje väčšina kníh. Je v individuálnych manieroch, ktoré niečo vypovedajú o osobnosti nositeľa. Preto sa tak často hovorí "štýl je človek", inak povedané, štýl je vonkajší znak, ktorý odhaľuje dušu. Ja sám pri nákupe nového oblečenia a pri obliekaní dodržiavam pár základných pravidiel. Myslím, že sa tieto pravidlá dajú aplikovať na rôzne vkusy a štýly, od oblekov Savile Row až po streetwear.
-
V jednoduchosti je poväčšine krása a menej je viac. Netreba ukazovať všetok tovar naraz.
-
Kupovanie trendy kúskov je najdrahší spôsob odievania a nedokazuje ani vkus ani zmysel pre štýl. Vyhýbajte sa módnym výstrelkom a vtipným kúskom, čoskoro budú preč a vám zostane množstvo nepoužiteľných drahých vecí. Najťažšie na tom je prezrieť si triky článkov a reklám, ktoré vám budú tvrdiť, že tento konkrétny predmet je sexy a cool a budete s tým za hviezdu.
-
Kupujte to najlepšie, čo si môžete finančne dovoliť, dlhodobo vás to vyjde lacnejšie. Investujte do kvality, teda pokiaľ nie ste tak bohatí, že vám je to jedno.
-
Trvajte na tom, aby ste sa v oblečení cítili dobre. Pokiaľ sa dobre necítite, bude to vidieť a ostatní si to všimnú.
-
Existuje taká vec, ktorej sa hovorí vhodnosť. Je to súčasť spoločenskej zmluvy, ktorú dodržiavame, aby sme dali najavo náš rešpekt k príležitosti, účelu, miestu alebo spoločnosti, v ktorej sa nachádzame. Pokiaľ ste oblečení ako klaun, bude okolo vás cirkus.
-
Spoznajte sami seba a dávajte to dostatočne najavo. Oblečenie reflektuje, kto ste, ako sa vidíte a ako chcete byť videní.
-
Zvýraznite svoje prednosti a nedávajte na obdiv svoje nedostatky. Ale nikdy ich nemaskujte. Buďte hrdí na to, kto ste, a zistite, ako vám oblečenie môže pomôcť s tým, čo vám príroda nadelila.
Tiež som zistil, že väčšina mužov pri chybovaní spadá do niekoľkých kategórií:
-
Príliš študujú. Poznáte to, všetko k sebe ladí, farby sú zladené. Takí muži vyzerajú prehnane vyberaví, narcistickí, bojazliví alebo sú nevýrazne korektní a predvídateľne nudní.
-
Vyhnite sa príliš mnohým "zaujímavým detailom", doplnkom, šperkom alebo extrémnym siluetám. Také veci priťahujú pozornosť k sebe, ale nie k vám.
-
Paradoxne rovnako je to naopak. Decentné neznamená nudné, odlíšte sa jemným poukázaním na svoju jedinečnosť. Ľudia majú tendenciu kričať, keď nemôžu upútať pozornosť iným spôsobom.
-
Príliš veľa vzorov a farieb preťažuje mozog a páli sietnicu. Držte sa radšej niekoľkých lichotivých farieb a tie výrazné používajte v menších doplnkoch.
Aby som to zhrnul, tak oblečenie sa používa, aby sme si zaistili miesto v skupine, v sociálnych vrstvách a trochu prezradili niečo o sebe. Osobne keď som zistil, že oblečenie môže byť použité ako zbraň proti kameňom a šípom bohatých, stalo sa jedným z mojich obranných prvkov. Vychoval som si tento nástroj, experimentoval s ním a zistil, ako s ním pracovať efektívne. Pomohol mi pri mnohých nahnutých situáciách a zaviedol k mnohým príjemným. Nepochybujem, že nemôže to isté urobiť aj pre vás.
Viac od Bruce si môžete prečítať nákupom niektorej z jeho kníh, ktoré patria medzi najlepšie knihy o pánskej móde, čo existujú. A to predovšetkým preto, ako balansujú praktické rady v obliekaní s postrehmi o kultúre. Navyše väčšina kníh o pánskej móde z 80. a 90. rokov zostarla, Brucove rady sú však stále relevantné. Jeho najstaršia kniha, Elegancia, by mohla byť dnes vydaná bez jedinej zmeny. Pokiaľ si chcete prečítať ďalšie diely z tejto série, pozrite sa na prvý a druhý diel. Posledný, štvrtý diel, vydáme v priebehu niekoľkých týždňov.
Páčil sa vám článok? Zdieľajte!
Petra Martínková & Filip Proučil
Autor článku