Ako si vypestovať vkus. 1. diel seriálu od Dereka Guya: História odevov
19.5. 2023, Petra Martínková & Filip ProučilVkus. Štyri písmená, jedno slovo, ktoré zásadne ovplyvňuje, ako vyzeráme a ako pôsobíme na ostatných. Silná zbraň v rebríčku úspešnosti. Každý by ho rád mal, ale zďaleka nie všetci poznajú jeho pravidlá. Keď chýba, vyvoláva to nečakane silné reakcie...
Ako sa pozná, že máte vkus? Aké sú jeho pravidlá a kto ich definoval? Dá sa vkus naučiť? A ako?
Článok, ktorý pre vás dnes máme, nie je instantným návodom, ale vybrúseným diamantom. Jeho autorom je slávny módny novinár a autor blogu Die Workwear! Derek Guy. Nie je to rýchle čítanie, ale odmení vás tým, že pochopíte princíp vkusu aj jeho zásady. A keď sa nimi budete riadiť, budete aj vy patriť medzi tých, o ktorých ich okolie s údivom hovorí, že majú vkus.
Začítajte sa s nami do prvého z troch dielov!
Ako si vytvoriť dobrý vkus - prvý diel
V postindustriálnej spoločnosti, v ktorej sú možnosti voľby takmer neobmedzené, vkus riadi takmer všetko!
Vkus ovplyvňuje, ako nakupujeme, aké sledujeme umenie, ako sa obliekame, alebo ako zariaďujeme svoje domovy. V 19. storočí boli pravidlá vkusu súčasťou vzdelávania, mať vkus bolo známkou vzdelanosti a kultivovanosti. Tieto pravidlá už dávno nie sú relevantné, takže otázka vkusu sa rozoberá ďalej. Debaty o vkuse prebiehajú všade - na sociálnych sieťach, v MHD, v kaviarňach aj v butikoch. Všade tam, kde ľudia ticho hodnotia ostatných. Lenže napriek veľkému záujmu o vkus sa málokto pýta na základné dve otázky: Čo je to dobrý vkus? A ako sa ho naučiť?
Rozhodol som sa preto vytvoriť niekoľkodielnu sériu článkov o tom, ako si dobrý vkus vytvoriť.
Prvá časť bude teoretická, druhá praktická. Táto séria rozhodne neprinesie odpovede na všetky otázky, ale snáď poskytne lepšie základy pre nájdenie pravého zmyslu pánskej módy: náš vkus v odievaní.
STRUČNÁ HISTÓRIA TEÓRIE ODEVOV
V prvom rade treba vedieť, že vkus nie je neutrálny ani objektívny, ale je naopak ovplyvnený sociálnou identitou a kontextom. Aby sme tento význam pochopili, musíme sa vrátiť na prelom 19. a 20. storočia, kedy boli Spojené štáty poháňané pozitívnou energiou priemyselného kapitalizmu a rútili sa do novej modernej éry.
Tesne pred týmto obdobím bol barchetový lounge oblek, ktorý by sme dnes nazvali biznis oblekom, uniformou maklérov, obchodníkov a úradníkov. Avšak, na prelome storočia sa tieto jednofarebné tmavé obleky z česanej priadze nosené s bielou ľanovou košeľou a čiernou hodvábnou kravatou stali jadrom kapitalistickej estetiky. Nosili ich biznismeni, politici a stali sa symbolom pokroku. Rovnako tak sa ženy strednej triedy, zaplavené novým kapitálom, chceli obliekať podobne sofistikovane ako ženy v Európe. A ženy z vidieka zase chceli okúsiť módu mesta.
V tomto pochode k modernosti sa množstvo Američanov, predovšetkým žien, rozhodlo pomáhať bežným ľuďom s obliekaním. Často to boli autori, učitelia a maloobchodníci, ktorí napísali tisíce kníh, brožúr a článkov o umení ako vyzerať dobre. Viedli prednášky na vysokých školách, moderovali rozhlasové programy, alebo zdieľali svoje rady pri stretnutí odevných klubov.
Publikovali sa aj návody pre pánov, ako lepšie nakupovať obleky, košele a ako sa o ne starať, aby vydržali celý život. Odborníci mali jasno: kľúčom k elegancii sú znalosti, nie peniaze.
Prvá dáma Eleanor Rooseveltová tento postoj zhrnula vo svojej knihe It's Up to the Women (Je to na ženách), vydanej na vrchole hospodárskej krízy:
Avšak nemyslite si, že cena určuje, či sa žena oblieka alebo neoblieka dobre. Vkusné šaty za desať dolárov môžu byť rovnako krásne, ako tie, ktoré stáli desaťnásobok. Poznám ženy, ktoré pri nákupe starostlivo vyberajú lacné oblečenie a vyzerajú potom často lepšie oblečené ako tie, ktoré zbytočne míňajú za nevkusné šaty.
Mary Brooks Pickenová bola jedným z prvých a bezpochyby najuznávanejších odborníkov vo svojom odbore. Ako zakladajúca riaditeľka oddelenia oblečenia a módy Metropolitného múzea umenia, kde sa dnes každoročne organizuje akcia Met Gala, napísala takmer stovku kníh o vedeckom náhľade na štýl. Vo svojej knihe The Secrets of Distinctive Dress (Tajomstvo osobitých šiat) z roku 1918 radí ženám, ako sa obliekať podľa typu postavy, ako rozpoznať krásne línie a ako vyberať vhodné látky na rôzne príležitosti a aktivity. „Aby bol umelec úspešný alebo mohol umenie obdivovať, musí poznať pravidlá umenia,” píše v úvode knihy, „a rovnako tak, ak sa chce žena správne obliekať a mať z toho radosť, musí poznať princípy módy.”
V tom istom čase sa Harriet a Vetta Goldsteinovci snažili urobiť krásu dostupnú pre všetkých. Zastávali názor, že krása je pre každého - a každý môže byť dobre oblečený, ak pozná pár základných pravidiel.
Podľa sestier Goldsteinovcov sú tieto princípy prítomné vo všetkých formách krásy. Môžete ich nájsť v kvetinových aranžmánoch, bytovom zariadení, textilnom dizajne, majstrovských umeleckých dielach a architektúre.
Využívanie týchto princípov sestry Goldsteinovej odporúčali pri výbere klobúkov. Pokiaľ sa žena tvárila zamračene a kútiky úst sa jej stáčali dole, odporučili jej taký klobúk, ktorý tento výraz neutralizoval, alebo vyvážil. Rovnaký princíp možno podľa Goldsteinovcov použiť aj na oblečenie: „Vzor golierovej podsádky by mal navádzať k tvári, aby tak vynikol nositeľ šiat.”
Takmer o sto rokov neskôr na túto myšlienku nadviazal Alan Flusser v knihe Dressing the Man (Obliekanie muža). Podľa neho by pánske outfity mali vždy naviesť oko pozorovateľa k nositeľovej tvári, jeho najvýraznejšej časti tela tak, aby bola vnímaná predovšetkým osoba, nie jej oblek. To je čiastočne dôvod prečo nie sú zelené oxfordky divnej farby, dvojfarebné topánky alebo fialové mokasíny z aligátorej kože vhodné ku klasickému pánskemu obleku, hoci sú populárne na blogoch o obuvi a Instagrame. Také topánky odvádzajú pozornosť oka k nohám.
Historička Linda Przybyszewská písala o tomto racionálnom prístupe k štýlu vo svojom New York Times bestselleru The Lost Art of Dress (Stratené umenie obliekania) v roku 2014. Na základe historky Mary Brooks Pickenová poradila jednej lekárke, ako sa lepšie obliekať, a tým jej pomohla ku kariérnemu rastu. Przybyszewská nazvala autority na obliekanie zo začiatku 20. storočia "módnymi doktormi". Úryvok z jej knihy:
Tvrdili, že rovnaké princípy [umenia] by mali byť používané v odevníctve. Ich cieľom bolo vytvorenie, ako hovorili, "umeleckého odpočinku". Momentu, kedy náročné oko pozorovateľa pojme dizajn ako celok a spozoruje ho uspokojujúcim vo svojej farbe, líniách aj forme. [...] Namiesto toho, aby odporúčali trendy, ktoré sa rýchlo menia, učili módny doktori pravidlá dobrého dizajnu.
Hoci po sociálnych revolúciách v 60. rokoch tento prístup upadal, zostal v špecializovaných kruhoch až do konca 20. storočia. John Molloy vo svojom bestselleri Dress for Success (Obliekanie k úspechu) z roku 1975 spopularizoval štýl "power dressing". Ako „outfitový technik“, ako sa sám nazýval, robil konzultanta pre mnoho firiem: General Motors, United States Steel alebo Merrill Lynch - svoje teórie zakladal na pseudovede, sociálnych experimentoch a prieskumoch.
Jeho kniha Dress for Success je mechanickým sprievodcom štýlu. Podľa Molloyových slov, by sa muži mali naučiť oblečenie používať ako "nástroj a zbraň", aby niečo dosiahli. „Keď hovoríme, že muž vyzerá v oblečení dobre, v skutočnosti hovoríme, že vyzerá autoritatívne, mocne, bohato, zodpovedne, spoľahlivo, priateľsky, mužne alebo akákoľvek iná všeobecne uznávaná vlastnosť vás napadne.” Kniha popisuje ako to dosiahnuť a vzbudzovať rešpekt a budovať vzťahy pomocou detailov ako sú monogramy, topánky, plniace perá, viazanky, ponožky, dáždniky a šály.
Zarytí fanúšikovia klasického pánskeho štýlu budú určite oboznámení s autorom Alanom Flusserom, ktorého kniha Dressing the Man (Obliekanie muža) z roku 2002 vyšla tesne pred renesanciou klasického pánskeho štýlu v strednej triede. Flusser mal v tom čase za sebou pestrú kariéru. Obliekal mnoho Hollywoodskych hviezd: Gordona Gekka vo Wall Street, Patricka Batemana v Americkom Psychu alebo podplukovníka Franka Slada vo Vôni ženy. Jeho knihy Making the Man (Tvorenie muža, 1981) a Clothes and the Man (Oblečenie a muž, 1985) sa držia tejto "analytickej" tradície. Flusser povzbudzoval mužov, aby sa držali "Mášenkovských" proporcií a nikdy nešli do extrému! Klopy majú končiť v polovici medzi golierom a ramenným švom, saká v polovici medzi golierom a podlahou. Takto bude strih obleku nezávislý od trendov a udrží si svoju nadčasovosť.
ZÁSADY VKUSU
Analytický prístup je v štýle tak bežný, že pôsobí takmer prirodzene. Na stránkach o pánskej móde, napríklad na StyleForum, vyzerá takmer každá diskusia ako dialektika, kde sa používatelia dohadujú ako aténski filozofi alebo tibetskí mnísi o tom, či modrá ladí k čiernej, alebo či ramenný šev je na "správnom mieste". Pokiaľ však nahliadnete pod povrch, zistíte, že korene tohto prístupu siahajú až do osvietenstva.
Immanuel Kant znie v spojení s pánskym oblečením ako neobvyklá postava. O oblečenie sa veľmi nezaujímal a na módu mal skôr negatívny názor. Z jeho troch kritických diel je najznámejšia prvá z nich, Kritika čistého rozumu. V Kritike súdnosti, niekedy nazývanej "tretou kritikou", pretože vyšla ako posledná, sa zaoberá estetikou. Znie to ako zvláštna téma pre nemeckého idealistu, ktorý písal primárne o epistemológii a etike. Kantovi súčasníci Schelling a Hegel ju však považovali za jedno z jeho najdôležitejších diel (Schelling raz poradil študentom, aby tri kritiky čítali v opačnom poradí). Všeobecne prijímané ako kľúčové dielo v rámci modernej estetiky, Kritika súdnosti ovplyvnila ako nahliadame na všetko - od obrazov po vzor ihlových prúžkov.
„V konzervatívnom európskom humanitarizme bola móda považovaná za protiklad dobrého vkusu,” píše Jukka Gronow v The Sociology of Taste (Sociológia vkusu). „Človek, ktorý slepo nasledoval módne výstrelky bol človek bez štýlu, a naopak muž štýlu, alebo gentleman, používal svoju vlastnú súdnosť. Immanuel Kant túto predstavu zdieľal s mnohými svojimi súčasníkmi.”
Podľa Kanta sa predmet musí páčiť bez akéhokoľvek záujmu. Krása by nemala byť ovplyvnená informáciami, alebo postrannými úmyslami. Divák by tiež nemal po objekte krásy nič chcieť, alebo si naň klásť podmienky. Napríklad nemusíte vedieť nič o ružiach, aby ste ocenili ich krásu (a naopak by ste nemali považovať niečo za krásne, iba pretože to je intelektuálne zaujímavé). Rovnako by nemalo záležať na tom, či sú ruže trendy alebo či ich vlastníctvo pozdvihuje sociálny status. Krásu ruže by ste mali oceniť čisto jej zahliadnutím pri letnej vychádzke. A toto ocenenie je vnútorné a emocionálne - čisté nezaujaté potešenie. A aj keď ono ocenenie vychádza z vás (čo znamená, že je subjektívne), predpokladáte, že aj ostatní budú súhlasiť, že tá ruža je krásna, čo subjektívnemu pocitu dáva všeobecnú platnosť...
Móda, alebo ak chcete štýl, je fundamentálne o príbehoch. Samo slovo "text" pochádza z latinského slova textus ("viazanie") a slovesa texere ("viazať"). Príbehy a obliekanie sú teda prepojené aj etymologicky.
Mená všetkých dobrých autorov, ktorí sa venujú sociologickým tradíciám, sa do tohto textu nezmestia. Georg Simmel, Terry Eagleton, Thorstein Veblen, Norbert Elias a ďalší písali o komunitách vkusu, asociatívnej povahe obliekania a ako sa tovar aj spoločenské praktiky využívajú ako symbol spoločenského postavenia. David Marx, autor brilantne napísanej knihy Ametora: How Japan Saved American Style (Ametora: Ako Japonsko zachránilo americký štýl) vydal v septembri 2022 knihu o tom, ako honba za lepším sociálnym postavením formuje naše najhlbšie túžby a tým poháňa kultúrne zmeny.
Pre naše účely sa zameriam iba na jedného autora: francúzskeho sociológa Pierra Bourdiera.
Bourdieu, tak ako mnoho akademikov svojej generácie, sa obliekal s jemnou sofistikovanosťou. Bol známy svojimi košeľami s otvoreným golierom a rozopnutým gombíkom, klasickým sakom z česanej priadze a rustikálnymi sakami s tvídovými vzormi a vzormi rybej kosti. Používal nie príliš tvrdé ramenné vypchávky, kabáty nemali prehnané zdobenie, ako sú schodovité klopy (cran necker), typické pre francúzske krajčírstvo. Avšak jeho akademická práca, nie jeho oblečenie, mu umožnila sa viac zaoberať nedostatkami v pánskej móde.
Bourdieuho zaujímalo predovšetkým šírenie moci naprieč spoločnosťou, často nenápadnými spôsobmi medzi generáciami. Písal o tom, ako skupiny so stúpajúcou životnou dráhou a vládnuca trieda slúžia ako kultúrny predvoj a vytvárajú jemné rozdiely v životnom štýle a etikete. Aj zdanlivo obyčajné aktivity, ako je stolovanie, sú považované za arénu konkurenčných bojov v sociálnej štruktúre. "Zložité drahé jedlá v malých porciách, komplikovaná hierarchia chutí, dokonca aj schopnosť argumentovať o chutiach, kuchyniach a metódach varenia," umožňujú zväčšovanie rozdielov.
Takto prepracovane diferencovaný systém sa pre účastníkov stane sociálnym rebríčkom. Mať slabosť pre francúzsku kuchyňu a dobré víno značí, že ste súčasťou kultúrnej elity. Naopak, rovnaká slabosť pre vietnamskú kuchyňu vám tento status neposkytne.
Pre Bourdieua je vkus o triede. Prejavením dobrého vkusu znamená priblížiť sa k elite, alebo sa jej dokonca stať. „Ktokoľvek sa prezentoval dobrým vkusom, bol gentleman (alebo gentlemanka). Dobrý vkus bol tak indikátorom lepšej spoločnosti a hlavným kritériom, ako sa do nej dostať.” vysvetľuje Gronow.
Túto dynamiku stále vidíme na blogoch a fórach venovaných pánskemu obliekaniu. Keď sa pozriete na rysy pánskeho oblečenia - ktoré je tvorené balkanizovanými komunitami orientovanými na estetické mikrosegmenty, ako sú pracovné odevy, streetwear a avantgarda - pánske obleky sú jediné, ku ktorým sa viaže rešpekt.
Samozrejme by sme sa všetci mali snažiť byť tak cnostní, ako opisoval kardinál John Henry Newman vo svojej eseji čo to znamená byť gentlemanom, ale debaty o rešpekte sú málokedy také hlbokomyseľné. Namiesto toho sa hovorí o tom, ako sa muž v obleku snaží ostatným ukázať, že je lepší ako oni. V takýchto prípadoch sa oblečenie a etiketa nestanú ničím lepším, než napodobňovaním estetiky a správania vládnucej triedy.
AKO SI VYTVORIŤ DOBRÝ VKUS
Silnejúca demokratizácia a priemyselná masová výroba, rovnako ako evolúcia konzumnej spoločnosti, to všetko zničilo staré pravidlá a rytmy módy. Kultúrne vplyvy sa šíria všetkými smermi, miesto od zhora nadol. Všeobecne si myslím, že je to také správne, že to náš svet esteticky obohatilo.
Paradoxom modernej spoločnosti je, že aj keď majú ľudia voľnosť sa prezentovať podľa seba, sú takmer nútení budovať svoju kultúrnu identitu radom spotrebiteľských rozhodnutí. Či chceme alebo nie, dávame najavo svoju identitu našimi vecami a praktikami. Množstvo spôsobuje mnohým ľuďom úzkosti. „Mám správne oblečenie do kancelárie?”, „Ako sa v lete vhodne oblečiem na svadbu na farme?”, „Reflektuje moje oblečenie, kto skutočne som?” Toto je z veľkej časti dôvod, prečo sa vkus stal jednou z najdôležitejších tém modernej spoločnosti.
Ako si teda môže niekto vytvoriť dobrý vkus? Dovoľte mi predstaviť vám niekoľko možností:
Začnite s estetikou
S estetikou súvisí všetko. Pred sto rokmi bol dobrý vkus - ktorý by Bourdieu nazval legitímnym vkusom - zviazaný s vládnucou triedou. To dnes už neplatí. To znamená, že pravidlá týkajúce sa farieb, siluet, proporcií a podobne sa viažu k estetike, ktorú sa snažíte vytvoriť.
Napísal som niekoľko článkov o tom, ako premýšľať o siluetách a farbe. Ale kedykoľvek mi čitateľ napíše, či čierna ladí s modrou, alebo či nejaký konkrétny odev správne sedí, hovorím, že záleží v prvom rade na estetike, a nie na nejakých univerzálnych pravdách. To je dôvod, prečo muži preferujúci tradične šité oblečenie majú občas problémy s voľnočasovým oblečením – snažia sa aplikovať kultúrne predstavy o oblekoch a športových sakách na úplne odlišnú estetiku, ako je pracovné alebo športové oblečenie. Hľadajte pravidlá v estetike a svoju estetiku v kultúre.
Premýšľajte o móde ako o jazyku
Na otázky ohľadom vkusu sa odpovedá oveľa lepšie, ak budete o móde premýšľať viac ako o jazyku, než čisto len o vzhľade. Lingvista z MIT Noam Chomsky sa preslávil frázou „bezfarebné zelené myšlienky spia zbesilo (colorless green ideas sleep furiously)”. Gramaticky je táto veta správne, ale inak nedáva zmysel. "Dobrá" veta je viac ako dodržiavanie gramatických pravidiel; treba brať do úvahy aj celkový význam po spojení jednotlivých častí.
Prezrite si instagramové účty firiem Aime Leon Dore (inšpirované New Yorkom 90. rokov), Savas (sofistikovaný rock 'n' roll), Canoe Club for Story Mfg (komunitné záhrady) a J. Press (americká Ivy League). Všetky tieto účty sa spoliehajú iba na fotografie a videá - žiadne slová. A napriek tomu dokážu zdieľať komplexné príbehy o identite a kultúre. Premýšľajte o svojich outfitoch ako o forme vizuálnej komunikácie.
Rozvíjajte svoju slovnú zásobu
Venujte pozornosť filmom, televíznym programom, knihám, hudbe a subkultúram v rôznych dobách (ako súčasných, tak historických). Nie pretože princípy dobrého umenia môžu tvoriť aj dobré outfity, ako tvrdili sestry Goldsteinove, ale pretože móda je odrazom kultúry.
Oblečením vyjadrujeme našu identitu, či už reálnu alebo tú, ktorú sa snažíme dosiahnuť. Sledovaním kultúry rozšírite a zdokonalíte svoju slovnú zásobu. Pokiaľ ako ja milujete tradičné pánske odevy, lepšie pochopíte ich estetiku študovaním oblečenia hollywoodskych hviezd, európskych priemyselníkov, amerických intelektuálov a zámožných rodín medzi 30. a 80. rokmi 20. storočia, pretože práve oni tento štýl vymedzili (pochopiteľne to neznamená, že musíte súhlasiť s triednou diskrimináciou). Nemusíte sa obliekať presne ako Cary Grant vo filme Na sever Severozápadnou linkou, ale keď budete zhruba vedieť základy jeho štýlu, pomôže vám to s jeho adaptáciou bez toho, aby sa stratilo to, čo ho robí tak očarujúcim.
Premýšľajte o celku
Toto je zložitá téma. V základe ide o to, aby ste zostali verní tomu, ako vaše odevy fungujú s vašim fyzickým vzhľadom a životným štýlom. Na jednej strane je jednoduché obliekať sa podľa stereotypu – urastený muž môže vyzerať v pracovnom oblečení lepšie, ako niekto vychudnutý. Na druhú stranu sa ľudia radi obliekajú proti očakávaniu: šprt v koženej motorkárskej bunde, rebel v konzervatívnom tvíde, mladý je oblečený ako starší, starší je oblečený podľa módy mladých, maskulínny človek vo femininnom oblečení, femininný človek v maskulínnom atď...
Keď dôjde na štýl, uznajte sami, že nemožno presvedčivo skopírovať niečí šatník, tak ako sa nedá skopírovať, ako hovorí (a sme zase pri tom jazyku). Všímajte si to, ako ostatní používajú jazyk, aby ste rozšírili svoje horizonty, ale dovoľte si používať svoj vlastný jazyk tak, ako je to prirodzené vám. Dobrý vkus by nakoniec mal vypovedať niečo o vás!
Verte ľuďom a obchodom
Za tie roky som spoznal ľudí, ktorí si vytvorili pozoruhodne vkusný šatník počas krátkej doby. Bezpochyby je to vďaka tomu, že sa spoľahli na iné osoby s dobrým vkusom. Niektorí sa spoliehali na krajčírov alebo predajcov. Iný mali radi dôverných priateľov. Kedykoľvek sa potrebujem opýtať na niečo, čo sa týka hodiniek, obrátim sa na Grega Lelloucha, Marka Cho alebo Davida Lanea. Keď potrebujem poznať názor na látku kvôli zákazke, spýtam sa George Wanga. Nedávno som premýšľal, či si mám zaobstarať kabát s ručne alebo strojovo vyrobenými chlopňami. Keďže ide o silne tradičný štýl, obrátil som sa na Bruce Boyera.
Za posledných štyridsať či päťdesiat rokov si móda prešla tým, čo som nazval veľkým delením. Namiesto toho, aby ľudia šli do J. Press alebo Brooks Brothers a tam nakúpili celé outfity, si kupujú ponožky od predajcov ponožiek, džínsy od predajcov džínsov a voľnočasové košele od predajcov voľnočasových košieľ.
Myslím, že je to veľká zmena. Ísť do obchodu s nejakou myšlienkou a rozvinúť ju s obchodníkom (alebo krajčírom), ktorý vás môže nasmerovať k lepším voľbám, má svoj význam. Buďte opatrní, pokiaľ si nechcete nechať radiť. Dávajte pozor na „on demand“ výrobcov topánok, ktorí vám draho predajú akékoľvek šialenosti, ktoré by ste si vymysleli na „pod parou“, alebo skupinové projekty dizajnérov bez spoločnej vízie. Nájdite si ľudí, ktorí vás nasmerujú ku vkusnému konzistentnému šatníku, obzvlášť pokiaľ sa ešte len učíte využívať oblečenie, ako spôsob komunikácie.
Nakupujte a experimentujte
Nakoniec vám nezostane nič iné, než veci kupovať a skúšať, aby ste zistili, či vám naozaj sadnú. Našťastie nikdy nebolo jednoduchšie veci poslať späť do obehu, buď predajom na platformách ako sú eBay alebo Grailed (u nás napr. Vinted) alebo cez prostredníkov typu LuxeSwap a Marrkt (u nás funguje napr. Remixshop). Nechajte sa viesť vašimi skúsenosťami. Keď si na seba vezmete novú vec, premýšľajte, čo sa vám na danom štýle páči a čo nie, aby ste nabudúce mohli vybrať lepšie. Pre Put This On som napísal článok, ako si vytvoriť šatník, ktorý vám dovolí experimentovať. Prijmite to ako zábavný, celoživotný projekt.
Zakončil by som tento diel výňatkom z vynikajúcej knihy o parfumoch od Luca Turina a Taniy Sanchezovej jednoducho nazvanej Perfumes (Parfémy). V jednej z kapitol Sanchezová píše, že sa v priebehu rokov stretla s množstvom parfumových fanatikov. Mnoho z nich spoznala viac a zistila, že môže načrtnúť približnú trajektóriu cesty rozvíjania vkusu vo vôňach. Keď som ich knihu pred rokmi čítal, bol som šokovaný, ako presne to zodpovedalo mojim skúsenostiam s obliekaním. Možno sa tu tiež nájdete:
Prvý stupeň: Matkina kúpeľňa
Ranné dobrodružné plytvanie matkinho Shalimaru/No.5/Miss Dior/Tabu v tajnosti v kúpeľni... Viera v to, že Old Spice/Brut/English Leather sú prirodzené vône čerstvo oholených otcov.
Stupeň druhý: Ambície a naivita
Parfum ako dar od dospelého: sofitstikovaná vec, ktorá predstavuje neznámy svet dospeláckych potešení...
Stupeň tretí: Kvety a pečivo
Fáza, v ktorej veríme, že dámsky parfum by mal voňať ako kvety alebo cukríky a všetko ostatné je nepochopiteľná zvrátenosť.
Stupeň štvrtý: Prvá láska
Prvé stretnutie s dokonalosťou. Údiv a úžas. Monogamia.
Stupeň piaty: Dekadencia
Ideológia vkusu, buď ťažkopádneho, alebo sotva poznateľného. Vek kože, pačuli, tabaku, jantáru, alebo alternatívne, vek mdlej vône so záhradnými tónmi. Obsesia nedostupnými vôňami.
Stupeň šiesty: Osvietenie
Absencia ideológie. Nedôvera v prehnané, predražené a tajomné vône. Spokojnosť s vecami samotnými.
(fotografie: Tony Sylvester, Apparel Arts, University of Minnesota, Color for Men, Dressing the Man, Men's Club, David Marx, Chaos, Aime Leon Dore, Savas, Canoe Club, J. Press, Prada, a Yasuto Kamoshita)
Páčil sa vám článok? Zdieľajte!
Petra Martínková & Filip Proučil
Autor článku