Adam Gebrian: Mám 30 párov topánok a 20 oblekov. V obchodoch sa mi páči zlomok vecí
19.4. 2024, Petra Martínková & Filip ProučilAdam Gebrian, architekt, teoretik a propagátor architektúry. Jeho cesta k obliekaniu začala už v detstve, keď si odmietal nechať diktovať, čo má nosiť. Ako (snáď) všetci architekti si aj Adam prešiel all black obdobím, kedy počas svojho pobytu v Los Angeles chodil dva roky v jednej mikine a kraťasoch a po návrate do Česka zase výhradne v oblekoch. Ako sám hovorí, má okolo dvadsať oblekov mnohých farieb. Okrem toho má Adam Gebrian slabosť aj pre topánky. Vo svojom botníku má asi tridsať párov topánok, z ktorých každý slúži výhradne na jeden účel. K móde pristupuje podobne ako k architektúre - oboje skúma, prezerá, sleduje a hodnotí. „V oboch ma ale zaujme tak jedno percento vecí,“ hovorí.
(Textový rozhovor je skrátený, celú verziu nájdete na videu vyššie alebo na našom YouTube kanáli.)
Aj na vás máme na začiatok niekoľko rýchlych otázok, ktoré sa budú týkať módy. Aký je váš najdrahší kúsok v šatníku?
To ale nebudú rýchle otázky, keď ma nútite premýšľať. Musím to rozdeliť na nejaké bežné veci a na veci, ktoré mám na šport. Mám pocit, že tie veci na šport sú väčšinou drahšie, ale tie vynecháme. Takže to bude asi nejaká bunda alebo kabát. Chcete počuť čiastku?
Keby vám to nevadilo.
Niečo okolo 400 eur.
Prezradíte nám značku? Aby sme sa mohli inšpirovať...
Tú ja si bohužiaľ nepamätám, ale bez problémov by som vám mohol povedať, z akého je materiálu.
Takže materiály si pamätáte lepšie ako značky? A strih?
Ten asi popísať neviem…
To nevadí. A je tá bunda zároveň vaším najobľúbenejším kúskom šatníka, alebo máte nejaký iný, obľúbenejší?
Ja nemám žiadny najobľúbenejší kúsok. Ale niektoré veci mi vydržia dlhšie, to je pravda. Ja mám akúsi sériu vecí, ktorých bude možno dokopy tak 100, tie pravidelne obmieňam, ale žiadna z nich nie je najobľúbenejšia. Jediná výnimka možno je kožená bunda, ktorá so mnou jazdí na cesty. Má množstvo vreciek rôznych veľkostí, do ktorých sa dá niečo uzamykať a vydrží prakticky všetko. Teoreticky ju môžete nosiť od 0 do 30 stupňov a kedykoľvek sa dá zrolovať pod hlavu. Pri cestovaní absolútne nie je dôležitý vonkajší dojem, ale praktickosť.
Ideálna je taká vec, o ktorú sa nemusíte starať a neustálym starnutím vám pripadá lepšia. To je pre mňa dôležité. Mám rád veci, ktoré keď sú staršie, tak sú lepšie. To je ako napríklad pri stoličke. Keď si kúpite drevenú stoličku, naozaj dobrú drevenú stoličku, tak čím bude staršia, tým bude lepšia. Keď si kúpite plastovú stoličku, tak od prvého dňa už bude iba horšia. Prvý deň vyzerá skvele, ale potom každý ďalší šrám na nej znamená, že sa vám bude páčiť menej.
Takže máte radi nadčasové kúsky?
Dôležitá je pre mňa trvanlivosť. Tá je pre mňa za hranou vizuálnej podoby. Keď tá vec takzvane funguje, tak ju rád používam a používam ju do úplného zničenia.
Koľko mesačne miniete za módu?
Vôbec neviem. A to myslím vážne. Ja v množstve vecí neviem, koľko míňam. A myslím, že to tak nemám iba ja. Kedysi som sa o tom bavil s jedným kamarátom, ktorý postavil dom a ja som hovoril, „Koľko to stálo, ten dom?” a on hovoril, „Nemám najmenšie tušenie.” Keby som si každý nákup naozaj systematicky zapisoval, tak by som vám to možno mohol povedať, ale jednak by som tým strávil neskutočné množstvo času a za druhé by mi tá informácia k ničomu nebola, pretože už to aj tak neviem vrátiť späť. Takže odpoveď by bola každý mesiac inak. Mám ale rád krédo rodiny Gucci: kvalitu si pamätáte dlhšie ako cenu. To je pre mňa úplne presné, takže ja si celkom dobre pamätám, koľko stáli veci, ktoré mi k ničomu neboli, ktoré som si kúpil, ale potom sa ukázalo, že to bol fakt blbý nákup. Ale koľko stálo to, čo naozaj používam a mám rád, to som pustil z hlavy.
Myslíte si, že v súčasnej móde je kvalita?
Krásna téma! Ja mám rád Malcolma Gladwella, to je známy americký novinár, provokatívny mysliteľ a autor mnohých skvelých knižiek. A raz som ho počul hovoriť o tom, ako si kupuje nohavice. A on hovoril, že pred nejakými 40, 50 rokmi by šiel do obchodu a tam by boli dvoje nohavice, tak si jedny vybral. Ale dnes tam príde a je ich tam 1000. A to znamená, že každý strávime veľké množstvo času hľadaním tých vhodných a pravdepodobne nájdeme niektoré, ktoré sú oveľa lepšie, než boli tie jedny z tých dvoch pred päťdesiatimi rokmi. Ale človek je nespokojný, pretože vie, že tam určite bolo ešte množstvo iných možností, ktoré neobjavil a ktoré boli možno ešte oveľa lepšie.
Takže pre mňa je zaujímavá téma, ako sa neuveriteľným spôsobom rozšírila škála možností, ktoré má ktokoľvek k dispozícii. A zorientovať sa v nej je veľmi ťažké. Keď budem hovoriť za seba, tak ja keď vstúpim do akéhokoľvek obchodu s oblečením, tak veci, ktoré sa mi páčia a ktorým venujem pozornosť, predstavujú určite menej ako 1% toho, čo sa v tom obchode nachádza. A niekedy mám takú zvláštnu úchylku, že ma baví v tom množstve vecí, ktoré považujem za úplne príšerné, nájsť niečo, čo nepovažujem za príšerné. Nie som ten typ, ktorý by hovoril, že do obchodu nechodím, chcem odtiaľto okamžite odísť, a tak. Naopak, vlastne také to vizuálne sa zoznámenie s tým, čo je možné si kúpiť, je pre mňa dosť zaujímavé a to sa netýka len oblečenia, ale všetkého tovaru, ktorý je k dispozícii. Nechcem vytvárať dojem, že mám nejaký skvelý vkus, alebo že sa v tom obore výborne orientujem, to vôbec nie. Ale mám nejakú svoju predstavu. A tých vecí, o ktorých viem, že ma stopercentne vôbec nezaujímajú a stačí mi na to veľmi krátky pohľad, tak tých je fakt veľa.
Akým spôsobom nakupujete? Nakupujete impulzívne, alebo o nákupe dlhšie premýšľate a idete pre konkrétnu vec?
Nikdy nejdem do obchodu s tým, že niečo potrebujem. To sa mi v živote veľmi osvedčilo, že tento prístup nie je pre mňa. Ja si jednoducho v nejakom rytme kupujem veci, ktoré vôbec nepotrebujem, ale o ktorých mám pocit, že sa mi niekedy môžu hodiť. A väčšinou sa ukáže, že to tak naozaj je.
Takže si tak trošku robíte zásoby?
Asi sa to tak dá povedať. Je to pre mňa oveľa jednoduchšie, nie je na vás žiadny tlak, akože niečo strašne potrebujete. Pretože všeobecne platí, že akonáhle na niečo máte málo času, väčšinou to dopadne zle. V momente, keď sa neponáhľate, tak to väčšinou dopadne dobre. Napríklad za mnou keď niekto príde a chce poradiť s výstavbou nejakého domu, tak moja prvá otázka je, ako veľmi sa na to ponáhľajú? A keď tá odpoveď je, že sa ponáhľajú veľmi, tak väčšinou hovorím, nehnevajte sa, to nepôjde. Kedysi jeden môj kamarát navrhoval dom pre rodinu a pýtal sa ich, kedy by sa chceli nasťahovať? A oni hovorili, že na Vianoce. A on na to, že je to v poriadku, ale na ktoré?
Poďme sa presunúť k takým praktickejším otázkam: periete a žehlíte?
Periem občas, žehlím výnimočne. Jediné, čomu venujem pozornosť, je stav topánok. Ja som zo Zlína (mesto preslávené výrobou topánok), a to človeka tak nejako celoživotne ovplyvní bez toho, aby o tom musel premýšľať. Topánky sú pre mňa asi oveľa dôležitejšie ako všetko ostatné. Kedysi som videl nádherný rozhovor s Alanom Aldom, predstaviteľom doktora Pierce v seriáli M*A*S*H. Toho sa natočilo 11 sérií a má asi 250 dielov a ja som videl taký hodinový dokument, ktorý vznikol po dokončení toho seriálu. Alan Alda v ňom hovoril, že kedysi dostal radu od vynikajúceho britského herca Laurence Oliviera, ktorá znela: postava sa rodí od topánok. A on teda odohral celých 11 rokov v tých istých topánkach. Ku koncu už boli oblepené izolačkou, ale on hovoril, že nepripadalo do úvahy ich vymeniť, pretože vždy, keď si ich obul, bol tou svojou postavou.
Topánky mám rád aj preto, že je to miesto, kde sa vaše telo dotýka s planétou Zem. Je to vlastne jediné miesto, kde k tomu kontaktu dochádza, a úplne pravidelne, takže z toho hľadiska je najviac zaťažené a do istej miery najdôležitejšie. Tiež mám rád švy. To je zase miesto, kde sa stretávajú rôzne druhy materiálov a vrstiev. Logicky je to tiež najviac namáhané miesto, takže keď je ten šev urobený zle, tak tam je najväčšia pravdepodobnosť, že sa vám tam urobí diera.
Keď sme sa s vami dohovárali na rozhovore a fotení, tak ste hovorili, že vás bude ťažké obliecť do viac ako jednej farby.
To bolo myslené tak, že vždy každý ten jeden kus má iba jednu farbu. Aj keď to tak práve teraz nevyzerá, tak skutočne nemusím chodiť celý v čiernom, ale každá jednotlivá vec, ktorú mám, v sebe musí mať iba jednu farbu, alebo maximálne dve. Môj prístup k farbám je trochu formulovaný názorom výborného architekta Adolfa Loosa, ktorý sa dokonale orientoval vo vtedajšej móde. On hovoril: dobre oblečený je ten, kto je v dobrej spoločnosti najviac nenápadný. Táto myšlienková úvaha je mi celkom sympatická.
Kedysi som moderoval jednu dôležitú diskusiu a mal som taký svetlo béžový oblek, bielu košeľu, biele topánky a všetko prebehlo dobre. A po tej diskusii za mnou prišiel jeden belgický filozof a hovoril: všetko to bolo perfektné, dobre ste tú prácu zvládli, dávali ste tým ľuďom ten správny priestor, zbytočne ste sa nepresadzovali, ale moderátor jednoducho nemôže byť oblečený výraznejšie ako jeho hostia. A to mi utkvelo v pamäti a odvtedy si na to dávam pozor, už som tú chybu, z môjho pohľadu, nikdy nezopakoval.
Na druhú stranu neviete, v čom prídu hostia na prednášku…
Môžete to odhadnúť. A hlavne sa na to môžete nachystať bez ohľadu na to, ako nakoniec tí hostia vlastne prídu oblečení. Kedysi som prezentoval projekt v Los Angeles a jeden z kritikov, mimochodom úplne fantastický človek, sa zdvihol a povedal: nezaujíma ma to. Ja som naňho pozeral a on hovorí, viete, prečo ma to nezaujíma? Nezaujíma ma to preto, že vy sa na mňa snažíte urobiť dojem a nesnažíte sa to odprezentovať tak, aby som tomu čo najlepšie porozumel. A to, že sa na mňa snažíte urobiť dojem, to ma vôbec nezaujíma.
To sa stalo pred 16 rokmi. Ja si to stále pamätám a odvtedy som sa už nikdy na nikoho dojem urobiť nesnažil a naozaj som sa absolútne sústredil na to, aby som odviedol svoju prácu. A to je rovnaké s tým moderátorom. Môžete byť moderátor, ktorý sa snaží zapôsobiť na publikum a iných ľudí, pretože si myslíte, že to je dôležitá súčasť vašej práce a že kvôli tomuto publikum prišlo alebo si uvedomíte, že máte inú rolu a potom sa do nej dokážete dostať ako pomocou svojho vizuálu, tak svojho správania.
Hovorí sa, že architekti chodia veľa v čiernej farbe. Vy ste dnes dorazil celý v čiernom. Čo je to za stereotyp?
V skratke sa tomu hovorí najlacnejšia elegancia, ale to asi poznáte, to vám nemusím rozprávať. Asi nie je náhoda, že väčšina módnych návrhárov po skončení prehliadky vyjde v čiernom tričku s krátkym rukávom. Ale u architektov to už nie je taká jednoznačná pravda. To znamená, že nájdete množstvo skvelých architektov, ktorí sa voči tomuto stereotypu nejakým spôsobom vymedzia. Napríklad Richarda Rogersa, výborného architekta (Rogers stojí napríklad za múzeom Pompidou v Paríži či arénou O2 v Londýne), by ste stretli pravdepodobne v ružovom obleku so svietivou zelenou košeľou. Avšak čierne oblečenie asi určite platí pre študentov architektúry. Keď začínate štúdium architektúry, tak veľká väčšina ľudí vstúpi do tej uniformy, do tej čiernej farby. Potom to skôr či neskôr začnú opúšťať a začnú sa vymedzovať, aby sa k nej neskôr zase vrátili. Je to totiž stávka na istotu, ktorá je niečím preverená a niečím vyskúšaná. Keby som to mal popísať ešte presnejšie, tak je to čierna a biela. Obvykle architektov uvidíte v tmavom obleku s bielou košeľou a keď budem hovoriť o skvelých zahraničných architektoch, tak ich uvidíte vysoko pravdepodobne bez kravaty. Naozaj ale s bielou košeľou.
To je taký symbol, že sa o seba staráte. Myslím, že podobným symbolom sú dnes biele topánky. Jeden môj kamarát architekt kedysi navrhoval skvelý hotel na Národnej triede v Prahe, Metropol. Zámerne tam urobil celý rad lesklých a svetlých povrchov. A potom sme tam chodili so súčasným majiteľom a on mu hovoril: som na teba naštvaný, navrhol si to naozaj zle, poď ja ti ukážem, ako strašne zle sa to udržuje, všetko je hneď špinavé kedykoľvek sa toho dotkneš. A on hovorí: ja viem, ale raz chcete byť luxusný hotel, tak som to urobil z takých materiálov, aby ste sa o ne museli starať a čistiť ich. Ja ako hosť chcem mať istotu, že to je upratané. A ako architekt tu nechcem navrhnúť materiál, ktorý vie absorbovať všetku špinu, a tak ho nemusíte pol roka upratovať. Ja ten jeho pohľad úplne chápem.
Veríte na prvý dojem, alebo si myslíte, že neexistuje?
Mám rád tvrdenie, že prvý dojem sa dá urobiť iba raz. To platí typicky aj pre mestá. Nedávno sme natáčali seriál o pražskej vlakovej stanici a tam si to zakaždým uvedomujem. Hovorím si, tak vy prídete vlakom do Prahy. Máte predstavu tej pohľadnice, toho Pražského hradu s tým Karlovým mostom, jednoducho taká ako tá rozprávková záležitosť. A teraz vystúpite na tej hlavnej vlakovej stanici a toto je Praha. Baví ma občas sa pozerať na výrazy tých ľudí, u ktorých tuším, že tu vystupujú prvýkrát. Ten šok býva skutočne dramatický.
Ale späť k prvému dojmu u ľudí. Kedysi v Los Angeles som mal kamarátku z Chorvátska, ktorá tam dlho žila. A ona hovorila, Američania sú ako marhuľa, no takí mäkkí, šťavnatí, lenže potom zahryznete a zlomíte si zub o tú kôstku vo vnútri, pretože ste nevedeli, že tam je.
Európania sú zase taký kokos, zvonku tvrdý, neusmejú sa, nevyzerajú, že by pre vás čokoľvek urobili, ale keď sa vám podarí prevŕtať tú hranicu, tak nájdete to mäkké jadro a vydrží vám to hrozne dlho. Keby som vám mal odpovedať jednou vetou, tak pre mňa nie je prvý dojem dôležitý.
Aký teda robí Adam Gebrian prvý dojem?
Nezaujíma ma to.
Ako vôbec? Nie je pre vás reakcia ľudí dôležitá?
Nie. Každý má nejaký set vlastností. Niektoré môže trochu ovplyvňovať, niektoré nemôže. A ja mám ich jednu špeciálnu vlastnosť, ktorú prakticky nazývam chybou nervovej sústavy, a to je, že ja nepoznám trému. Nikdy som to nezažil, ani ako malé dieťa. Keď v prvej triede v škole prišiel pán riaditeľ a povedal, tak deti, ako ste sa tešili do školy, tak ja som sa prihlásil a povedal, netešil. Zostal na mňa pozerať a pýtal sa prečo. Tak som mu povedal, že som musel skoro vstávať a nechcel som tu byť. A nepripadalo mi na tom nič divné. Mne je naozaj srdečne jedno, čo si o mne myslí niekto iný. Čo má niekedy výhody, niekedy to má ale zase množstvo nevýhod. Napríklad málokedy dokážem zareagovať na kritiku zvonku alebo na nejaké názory vonkajších ľudí, pretože ma naozaj veľmi nezaujímajú.
Ako to máte s empatiou?
Nedávno som bol na jednej strednej škole na prednáške. Oni sa ma pýtali na otázku, keby ste vedel to, čo viete teraz, ale boli by ste v našom veku, čo by ste urobil inak? Chceli počuť niečo, z čoho by sa mohli poučiť. Tak som im povedal, že by som sa rozhodne viac zaujímal o iných ľudí. To vnímam ako totálny handicap svojho detstva a dospievania, že som strávil 8 rokov na osemročnom gymnáziu a o svojich spolužiakoch toho viem veľmi málo. Nevedel som, či majú súrodencov, kde bývajú, ako to tam vyzerá a čo robia ich rodičia. Nikdy som im takú otázku nepoložil. Zmenilo sa to až počas môjho dvojročného pobytu v Amerike. Študoval som tam vtedy študijný odbor, kde nás bolo 10, boli sme z 9 rôznych krajín a boli sme z rôznych profesií. A v tejto skupine sme cestovali po celom svete.
Takže cestujete do prostredia, ktoré je pre vás úplne neznáme a ešte tam cestujete so skupinou ľudí, s ktorou v podstate nemáte vôbec nič spoločné, takže je to také ako dvojité zrýchlenie toho neznámeho. A raz stála spolužiačka z Číny pri takomto dome a hovorila, z čoho to je ten dom? A ja som jej povedal - veď to snáď vidíš, nie? A prišiel ku mne kolega z Ameriky a hovoril, čo si to dovoľuješ? Ona ti položila úplne normálnu otázku, pretože nepozná odpoveď, ty tú odpoveď poznáš, tak jej máš odpovedať, že je z betónu a je to. Čo tu namiesto toho predvádzaš za scény? A ja som si uvedomil, že má pravdu a odvtedy sa na to snažím dávať pozor. Keď dostanem otázku, na ktorú poznám odpoveď, tak sa snažím odpovedať a nesnažím sa tých ľudí vyškoliť v tom, že to nevie.
Potom som bol na takej celkom dôležitej prednáške. Prednášal som tam, prišiel človek z úplne iného odboru a začal mi klásť otázky. Bolo jasné, že on sa o to, čo hovorím zaujíma a mňa to prekvapilo. Prekvapilo ma, že sa niekto zaujíma o moju prácu. A tak som sa pýtal jeho, čo robí, a teraz on začal rozprávať o tom svojom a mne to začalo pripadať tiež zaujímavé, tak som sa ho tiež začal pýtať. A pre mňa to bol začiatok životnej situácie, keď som sa začal ľudí pýtať a odvtedy sa pýtam a pýtam sa dosť. Pýtam sa rôznych ľudí v rôznych situáciách a je to skoro najzásadnejšia časť mojej práce. Robím to odvtedy úplne systematicky a naozaj mi to zmenilo život. Keď hovoríte s človekom, ktorý je schopný pol hodiny rozprávať o sebe a vám žiadnu otázku nepoloží, neprejaví najmenší záujem, tak ja viem, že s takými ľuďmi už dnes nechcem tráviť čas.
Keď sa vrátime ešte k tomu obliekaniu, vy ste nám hovorili, že na začiatku vášho vzťahu k obliekaniu bolo veľa prešľapov, že ste dlho hľadali svoj štýl a že ste veľa vecí vyhodili bez toho, aby ste si ich vôbec obliekli. Aká tá cesta hľadania bola a ako to máte teraz?
Ja som z nejakého dôvodu už veľmi mal chuť hovoriť, čo chcem nosiť a čo nechcem nosiť. Mal som to tak asi od štyroch rokov. Lenže v takej dobe máte úplne limitované finančné zdroje, respektíve nulové. Existuje pomerne dlhé obdobie, kde to oblečenie vám kupujú rodičia, ale mňa už to štvalo vtedy. Keď som potom študoval na severe Českej republiky v Liberci, tak som si všimol, že je to veľmi zvláštne mesto, kde sa v podstate pohybuje veľa ľudí v športovom oblečení, pretože sú tam blízko hôr, čo znamená, že pol sezóny lyžujete. A športové oblečenie je logicky celkom drahé, pretože musí odolávať náročným poveternostným vplyvom, je vystavené nejakým extrémnym podmienkam, a preto zaň bez ohľadu na to, ako vyzerá, miniete veľa peňazí. Aj preto ho potom nosia tí ľudia aj inam než len na hory. Už za neho tie peniaze utratili, trávia v ňom veľa času na horách, a tak pre nich nie je žiadny problém v tom chodiť aj po meste. Čoskoro som pochopil ešte jeden dôvod: v Liberci naozaj veľmi snežilo, chodníky potom boli rôzne posolené a plné špiny a ďalších nepríjemných vecí.
Dodnes si pamätám, ako som si sadol na jednu prednášku a videl som svojho prednášajúceho, ako si dal nohu cez nohu a videl som tie topánky do hôr s hrubou podrážkou. Upútalo to moju pozornosť a za ďalšie 2 týždne, keď nasnežilo, som pochopil, prečo ich nosia. Tiež som strávil nejaký čas v Los Angeles, kde ľudia chodia obliekaní naozaj neuveriteľne príšerným spôsobom, pretože oblečenie na nič nepotrebujú. Sedia v aute, potom s tým autom zídu do podzemnej garáže, kde sa pravdepodobne prezlečú do nejakého oblečenia do kancelárie, po práci urobia to isté a odídu. A tak sa obliekajú ako by šli na pláž alebo plávať, alebo sú v nejakej teplákovej súprave. Ja som si na to tiež zvykol, takže som tam skoro 2 roky odchodil v jednej mikine s kapucňou, v šortkách a žabkách. Potom si presne pamätám ten moment, keď som sa vrátil späť do Česka, mal som 28, 29 a hovoril som si tak takto už nie. Takto už v Česku chodiť nebudem. A nastalo asi desaťročné obdobie môjho života, kde by ste ma nevideli v ničom inom ako v obleku. Dodnes ich mám asi dvadsať vo všetkých rôznych farebných škálach, už v nich ale nechodím.
Prečo?
Možno z potreby sa vymedziť. Ja som už mnoho rokov samostatne zárobkovo činná osoba a absolútne mi to vyhovuje. Niekedy vstupujem do korporátneho prostredia, ktoré je charakterizované rôznymi spôsobmi a ja si podvedome hovorím, že tam nepatrím a ani nechcem predstierať. Teraz už veľa odbočujem, ale ja mám alergiu na slovo dovolenka. Dlho mi trvalo, kým som si to uvedomil, a keď som si to uvedomil, tak už sa toho neviem zbaviť. Premýšľal som, čo to slovo znamená, a zistil som, že znamená, že sa niekoho chcete na niečo dovoliť. A ja sa nikoho nedovoľujem a nechcem dovoľovať. To znamená, že keď kamkoľvek idem, tak sa na to nikoho pýtať nemusím a vyhovuje mi to. Tá miera slobody a rozhodovania je pre mňa strašne dôležitá.
Z vášho rozprávania chápem, že sloboda je pre vás jednou z najdôležitejších hodnôt…
Je najdôležitejšia. (...) Keď som bol malé dieťa, tak môj otec urobil pár dôležitých rozhodnutí, o ktorých som vtedy nevedel. Jedno bolo, že ma poslal hrať futbal a tenis, dva športy, a potom po x rokoch mi to vysvetľoval a hovoril mi futbal, to je vás tam 11 a proti je ďalších 11. A ty sa musíš naučiť správať tak, aby si mohol fungovať so svojim tímom, ale zároveň bojuješ proti iným ľuďom, čo sa ťa snažia poraziť a majú všetku kreativitu a všetky schopnosti na to, aby ti to otrávili a ty si prehral. Musíš sa naučiť teda jednoducho prehrávať. Musíš sa naučiť vyhrávať. Mimochodom, naučiť sa vyhrávať je ťažšie, než sa naučiť prehrávať. Málokto to vie, že ako tzv. prijať víťazstvo je väčšie umenie ako prijať porážku. Pretože to kladie dosť veľký nárok, skúsim vysvetliť. Jeden z najslávnejších futbalových zápasov, AC Miláno verzus Liverpool, Liga majstrov, rok 2005. Prvý polčas AC Miláno vedie 3:0. Vyzerá to úplne jednoznačne, ale Liverpoolu sa to podarí otočiť. Vyrovnáva na 3:3 a nakoniec vyhrá na penalty, čo je úplný zázrak a všetci tí hráči Liverpoolu sa rozbehnú po celom ihrisku, sú plní emócií, nadšenia. Jediný hráč Liverpoolu to neurobí. Je to kapitán Steven Gerrard a to prvé, čo urobí je, že ide k protiľahlému tímu, podáva im ruky, poklepáva ich po chrbte a hovorí im, tak dneska sme vyhrali my, ale nabudúce možno vyhráte vy. Ja sa na to pozerám v televízii a je to pre mňa extrémne silné. Vidím totiž človeka, ktorý síce dosiahol najväčšie víťazstvo vo svojom živote, mohol by tam skákať úplne rovnako ako ostatní, ale má pocit, že má urobiť ešte niečo iné a myslím si, že mu to nemusí nikto hovoriť. Dochádza mu to. Až potom sa ide radovať s tými svojimi spoluhráčmi. Druhý šport, na ktorý ma otec poslal, bol tenis, dvojhra. Pretože tam ste sám, nemôžete sa na niekoho sťažovať a všetky chyby, ktoré urobíte, ste urobili vy. Nemôžete povedať, že ja som zahral skvele, len to pokazili moji spoluhráči.
V niekoľkých rozhovoroch ste o sebe prezradili, že nerád hromadíte veci. Ste minimalista?
Nie som v tom pravom význame, že by to pre mňa bolo dôležité. Na obdiv dávaný minimalizmus ma naozaj neláka. Ale minimalizmus v zmysle redukcie, keď sa niečo dá urobiť pomocou jednej veci namiesto troch, tak ten ma zaujíma. Ale neviem, je minimalizmus, že máte napríklad dvoje topánky? Tak ja mám 40 párov, možno aj viac, ale slúžia na rôzne účely. A na tie účely to zas nie je toľko.
Takže ste skôr praktik?
Myslím, že nie som. Veľakrát urobím v živote rozhodnutie, ktoré cítim, že pre mňa fakt nie je výhodné, ale pripadá mi správne, a tak ho rád urobím. Skúsim to vztiahnuť napríklad k architektúre, moje obľúbené tvrdenie je "samá chyba, ale krásna". A rovnako tak sa dá povedať "bez chyby a úplne k ničomu" a ja som si vedomý toho, že existujú kvality a vlastnosti, ktoré sa nedajú ľahko popísať ani kvantifikovať, a pritom sú oveľa dôležitejšie ako tie, ktoré by asi bežný človek označil za praktické. Inými slovami, bývame v byte, ktorý má výšku 3,6 metra, čo znamená, že keď ho chcete vykúriť, tak to stojí viac peňazí, než keď vykúrite byt, ktorý má na výšku o meter menej, ale ani na sekundu by som nepremýšľal o tom, že pôjdem do bytu, ktorý má nižší strop, aby som utratil menej za kúrenie.
Myslíte si, že architektúra a móda spolu nejakým spôsobom súvisia?
Mal som kedysi kamaráta architekta, ktorého som si veľmi vážil. Bohužiaľ už je po smrti, David Kopecký. A David Kopecký mi hovoril, že každý z nás má nejaké ľudské telo a na tom ľudskom tele je jedna vrstva. Tá sa volá oblečenie. A potom je na ňom druhá vrstva, a tá sa volá architektúra. Medzi nimi je úzky vzťah. Sú to dve vrstvy, v ktorých sa každý deň pohybujete.
U nás občas zaznie názor, že súčasné stavby sú bezduché, že im chýba duša...
Kamarát architekt Petr Hájek hovorí, že sú dva typy stavaní. Jeden sa volá architektúra, čo je zhmotnenie nejakej myšlienky a druhý sa volá nakúpenie stavebných hmôt. A u nás je to podobné, ako keď som opisoval, že vstúpim do obchodu s oblečením, kde ma zaujme menej ako 1% vecí. V architektúre to mám úplne rovnako. Ja som presvedčený, že sú stovky, až tisíce, šikovných, múdrych, kreatívnych a schopných ľudí. V mestách vidím tisíc vecí, kde sa niekto snaží urobiť dobrú prácu a snaží sa ju urobiť, aj keď vonkajšie podmienky nie sú veľmi vhodné. Problém je, že historicky sa stavalo väčšinou tak, že to ten človek staval pre seba, v tom dome mal dole obchod, nad tým býval a hore bývali jeho rodičia. Trávil tam všetok svoj čas a život. Dnes sa prevažná väčšina vecí stavia pre niekoho iného. A vy ani neviete pre koho. Keby ste sa niekedy ocitli pri developerskej debate, a počuli, ako sa vyjadrujú o ľuďoch, pre ktorých je to bývanie určené, tak by ste to počuť nechcel. Keď robíte dom, v ktorom je 100 bytov, tak len málokto si povie, že chce urobiť 100 bytov pre 100 šikovných ľudí, ktorí si to kúpia. Tá debata je o tom, že my potrebujeme 100 ľudí, z každého dostať 10 miliónov a už je nám trochu jedno, čo to je za ľudí. Nič o nich neviete a keď o nich nič neviete, ako to tak asi môže vyzerať? Už spomínaný Petr Hájek mi kedysi hovoril, že niektorí architekti mu pripadajú ako zákazkový krajčír, ktorý vám ale nevzal miery a nedal si na začiatku tú prácu, aby zistil, čo ste zač.
A nie je na druhej strane aj neochotou ľudí prijať zástavbu?
Jasne. V angličtine sa tomu hovorí NIMBY - not in my backyard. Teda nestavajte nič v mojom okolí. U nás to nie je NIMBY, ale BANANA - build absolutely nothing near anybody, čo znamená, že aj keď sa vás to vôbec netýka, tak vám to aj tak vadí. NIMBY je úplne pochopiteľné: bývam tu, nechcem, aby mi dole otvorili krčmu, ale BANANA? Ľudia tu majú tendenciu hovoriť do vecí, do ktorých im vôbec nič nie je a nemajú schopnosť prijať, že im do toho nič nie je.
Kde sa u nás berie to, že chceme do všetkého hovoriť?
Frederico Díaz, skvelý umelec argentínskeho pôvodu, mi kedysi hovoril, že krajinám chýbal internet stredoveku. Internet stredoveku sa volá oceán. My sme nikdy historicky neboli konfrontovaní s veľkou rôznosťou. Naše hraničné pásmo predstavuje hory, sme európske rozvodie a všetka energia odtiaľto odteká preč, namiesto toho, aby tiekla dovnútra.
A keď by sme to otočili, akú dobrú vlastnosť podľa vás majú ľudia u nás?
Ja si myslím, že sme oveľa lepší, než si o sebe myslíme. Také to, prílišná kritičnosť, apel ako na morálku... je veľa miest na svete, kde to nemajú a zbytočne o tom nepremýšľajú. Ale ďalšie dobré vlastnosti: Po prvé mi pripadá, že peniaze tu možno paradoxne nehrajú takú obrovskú úlohu, ako si veľa ľudí myslí. Uvedomil som si to, keď som sa prechádzal národným parkom v Amerike a šiel som napríklad 5 hodín a 5 hodín okolo mňa prechádzali ľudia a jedinou témou rozhovoru boli peniaze. Nepadlo slovo o tom, že tam svieti slnko, že tu je pekný výhľad a podobne.
Mnoho ľudí tu ešte stále robí veľa rozhodnutí, ktoré nie sú motivované tým, zarobiť čo najviac peňazí. Toto som zažíval v škole v Amerike, kedy som mal s tými vyučujúcimi bezchybné vzťahy, ktoré ale v momente, keď ich platená časová dotácia skončila, okamžite zmizli a oni už vám nevenovali ani sekundu pozornosti naviac, pretože už jednoducho nemali zaplatené. Tak to sa tu u nás nedeje, veľa ľudí je ochotných pre vás niečo urobiť len tak, jednoducho s vami takzvane strácať svoj drahocenný čas, aj keď nemusia.
Ďalšou našou dobrou vlastnosťou je podľa mňa odolnosť. My sa z mnohých vecí jednoducho nerozsypeme. To som zažil napríklad pri cestovaní, že nás niektoré veci neznervózňujú. Na Malorke som hovoril s jedným hotelierom a on mi hovoril, že ľudia z Čiech a Slovenska sú najlepšími zákazníkmi! Oni majú plnú penziu, objednajú si obed, potom naň neprídu, pretože sú napríklad niekde na výlete a tak sa im tam zapáčilo, že sa vrátia až na večeru. A oni ten obed nevyžadujú späť. Oni za mnou neprídu a nepovedia nahraďte nám ten obed, ako by to povedali ľudia z Nemecka alebo z Holandska.
Často v rozhovoroch hovoríte, že keď idete mestom, tak sa hlavne pozeráte okolo seba. Čo vidíte?
Je to hlavne niečo, čo si podľa mňa veľa ľudí neuvedomuje, a teraz budem hovoriť špeciálne o Prahe. Žijeme v prostredí, ktoré sme zdedili a ktoré v určitých ohľadoch vykazuje úplne neuveriteľné kvalitatívne parametre. Takých miest na planéte neustále ubúda. A ja si myslím, že tí, ktorí do Prahy vstupujú, by si mali uvedomiť, že vstupujú do niečoho fakt skvelého a cenného a nádherného. To by vás malo zaväzovať k obrovskej miere zodpovednosti. To je úplne niečo iné, než keď si poviete no a čo ako, obyčajné mesto, tak jednoducho polepím celú svoju fasádu fialovou fóliou, aspoň príde viac ľudí do obchodu ... takže ja vidím neskutočné kvality, ale tiež vidím obrovskú mieru bezohľadnosti, s ktorou k tomu mestu pristupujeme.
Páčil sa vám článok? Zdieľajte!
Petra Martínková & Filip Proučil
Autor článku