Na návšteve u Jaroslava Kláta - maliara, ktorý stáva na hlave
19.10. 2022, Filip Proučil
Jeseň sa nám už pekne vyfarbila a na nás dýchla jej kreatívna atmosféra.
Tentokrát sme chceli urobiť niečo, čo sme ešte nerobili a tým aj vám priniesť čerstvý závan inšpirácie. Našťastie máme priateľov, prípadne zákazníkov, medzi ktorými sa skrývajú osobnosti, ktoré inšpiráciou doslova prekypujú. A preto sme si hovorili, že by mohlo byť zaujímavé ich tváre poodhaliť a vydať sa preskúmať, ako sa im v dnešnej dobe žije a darí.
S Jardom sa poznám už dlhé roky. Je to jeden z posledných umeleckých titánov, ktorí pamätajú doby, kedy maľba obrazov bola jednoznačne populárna a slovo Mánes malo elektrizujúci náboj. Dobu, kedy sa významní českí maliari ešte schádzali v jeho rodinnom ateliéri. A že ich ním od roku 1936 prešlo...
Okrem vlastnej tvorby je zároveň aj pedagógom umenia a počas svojej kariéry učil osobnosti, ktoré sa dnes tešia veľkým úspechom, a to dokonca aj v zahraničí.
A čo nás s Jardom vlastne spája? Jednoducho náklonnosť k nielen britskej móde.
Stretávame sa na pražskej Letnej v Tvojom ateliéri. Prečo práve Letná?
Letná preto, že môj otec Jaroslav Klát (dnes uvádzaný ako starší) bol tiež maliarom a od roku 1936 obýval práve tento ateliér. Ateliér tu bol od počiatku domu postaveného v roku 1913, vraj si ho nechala vybudovať žena majiteľa domu, ktorá vo voľných chvíľach maľovala. Od roku 1932 ho obýval maliar Miloš Malina, výborný, ale dnes nespravodlivo prehliadaný maliar, ktorý po štyroch rokoch prenechal ateliér môjmu otcovi. Už za Malinom sem dochádzali niektorí členovia S.V.U. Mánes, ako legendárny E. Filla či V. Špála. V otcovej ére to bol ďalší generačný sled s maliarmi ako O. Janeček či A. Fišárek a konečne v mojej dobe je to dnešný Mánes, ktorý tu, občasne organizuje svoje výbory ktorého som členom.
Tri generácie spolku Mánes prechádzali a prechádzajú týmto priestorom, ktorý má, nielen vďaka tomuto faktu, skutočne svoj genius loci. K tomu pochopiteľne prispieva aj celá štvrť so svojou neopakovateľnou umeleckou, možno až bohémskou klímou.
Už od konca devätnásteho storočia sa tu začali usadzovať umelci s A. Slávičkom včele, čo sa prehlbovalo neskôr výstavbou budovy AVU, práve v tejto časti Prahy.
Teraz, keď nad tým premýšľam, tak Ty naozaj celý život maľuješ. Kde po tých rokoch čerpáš inšpiráciu?
To je veľmi zložitá otázka, na ktorú by sme mohli hľadať odpovede celé hodiny. Je to často vlastný zmysel každej umeleckej práce. Inšpirácia, ktorá potrebuje nájsť adekvátny výtvarný tvar. Inšpirácia sama vedie, ale tiež vedie mnoho ciest k nej.
Za inšpiráciu môžem spätne považovať už rodinné prostredie, otec maliar, všade boli obrazy a stále sa o nich diskutovalo. Ako v rodine, tak aj s otcovými priateľmi, ktorí k nám prichádzali. Inšpiráciou sú tiež aj učitelia, ako spomínaný Miloš Malina, ako aj Ján Smetana - skvelý maliar a pedagóg a v neposlednom rade príklad môjho učiteľa z čias parížskych štúdií, veľkého európskeho maliara P. Alechinského.
Potom je to samozrejme inšpirácia, ktorá sa rodí, okrem iného, práve súbehom vyššie menovaných okolností. Je to predovšetkým príroda, obzvlášť v mojich začiatkoch skôr tá iluzívne uchopená, v tradičnej krajinárskej podobe, často vychádzajúca zo skúseností ďalších ciest, napríklad do Karibiku, USA či Južného Francúzska.
Neskôr to boli skôr detaily tejto prírody, potom nastúpili obyvatelia prírody a ako posledný pristúpil pán tvorstva: človek. Avšak ten bol značne frakturovaný, aby sa svojimi fragmentmi spojil a stále spájal s predchodcami na mojich obrazoch. Veľkolepá nekonečná syntéza, veľká a nikdy nekončiaca inšpirácia!
Aký bol doposiaľ Tvoj najväčší úspech?
Odpoveď závisí od toho, ktorú z oblastí máme takto hodnotiť. Samozrejme na prvom mieste je to rodina. Moja žena Lucia a deti Honzík s Aničkou, ktorí pre mňa vytvárajú šťastné zázemie láskyplných väzieb. Oblasť maliarsko-umeleckú by som zastúpil, popri vlastnom uspokojení z tvorby, ktorá ale môže byť relatívna, radom úspešných autorských výstav doma aj v cudzine. Napríklad niekoľkokrát v Bruseli, či Luxembursku, v Litve, vo Francúzsku a Nemecku. Tiež sa mi pred rokmi podarila veľká a monumentálna realizácia pre jednu súkromnú kliniku - veľkoplošný obraz: Tajomstvo zrodenia. Tá zostáva doposiaľ mojou najväčšou a svojím spôsobom najdôležitejšou realizáciou. A konečne v oblasti pedagogicko-organizátorskej to bola funkcia riaditeľa školy, v ktorej som predtým dlho pôsobil a s ktorou som bol tak prirodzene spájaný. Pripomenul by som tiež dôležitú, prestížnu funkciu viceprezidenta Asociácie starožitníkov, oblasť v ktorej sa pohybujem už skoro tridsať rokov.
Ako si prežíval posledné tri roky svojho života? A aký vplyv mala pandémia na Tvoje umenie?
Jedným slovom: paradoxne. Zvieralo ma vedomie ťažkej doby, na druhej strane som mal viac času na vlastnú tvorbu. Neprejavilo sa to však na očakávanom množstve diel, ale skôr na akomsi myšlienkovom zhustení vtelenom do niekoľkých plátien, ktoré pre ďalší vývoj svojej tvorby považujem za medzníkové.
Sú inšpirované kresťanskou ikonografiou, ktorú, či skôr jej aspekty, chcem teraz využiť v mojej vlastnej doterajšej symbolike. Zvlášť v obraze Pieta akoby sa sústredila ťarcha celej doby. Dnes je vystavený v kaplnke benediktínskeho kláštora v Rajnhrade pri Brne a naozaj sa tam vyníma.
Inak aj ja som bol nútený využívať všetky klady i zápory online výučby. Školy boli zatvorené, ale na rozdiel od hereckej či hudobnej oblasti tá naša maliarska nebola prakticky ani zďaleka tak zasiahnutá pandémiou.
V úvode som spomenul, že si pedagóg. Máš predstavu, koľko študentov si učil? Bol medzi nimi niekto skutočne významný?
Áno, som tým, čomu sa hovorí výtvarný pedagóg. Je to zvláštna kategória umelcov, ktorí popri svojej vlastnej tvorbe venujú diel svojej činnosti výtvarnej pedagogike. Tá sa v istých aspektoch odlišuje od normálnej kantoriny. Mal by tu vzniknúť obojstranný vzťah založený na dôvere a vzájomnom rešpekte. Je to akési jemné pradivo, ktoré sa môže ľahko, niekedy aj nenávratne narušiť. Snáď aj vďaka taktu, rovnako ako dlhoročné skúsenosti, som mal a stále mám so svojimi študentmi kolegiálne vzťahy, a preto sa mnohí z nich ku mne stále hlásia.
Výtvarnej pedagogike sa venujem už od r. 1985, začal som ešte ako študent AVU, najskôr som učil na ZUŠ, potom na Súkromnej strednej umeleckej škole designu, kde som pôsobil bezmála tridsať rokov. Súbežne aj ako lektor dejín umenia v Rudolfínskej akadémii, Asociácii Starožitníkov - jedinej škole svojho druhu na svete. Keby som mal všetkých študentov spočítať, tak sú to stovky, možno až k dvom tisícom.
Významní študenti? To je pojem relatívny... Kto určuje ich notorietu? Niektorí sa po absolutóriu prestali umeniu venovať, ale štúdium v nich určite zanechalo užitočnú stopu. Potom sú tu tí, ktorí stále tvoria a ich známosť presiahla aj tú našu. Napríklad Jiří Franta (člen skupiny RAFANI), Martin Vavrys, František Záruba (špecialista na český stredovek), školou prešla aj svetoznáma modelka Hana Jiřičková či mediálne preslávená Léna Brauner. A ďalší tvorcovia ako Dominik Lang či Ján Pfeiffer.
Teraz trochu zase z nášho súdka, aký máš vzťah k móde a ako by si definoval svoj štýl?
Môj vzťah k móde je predovšetkým obdivný, a až potom praktický. Prirodzene sa mi páči kreácia „haute couture“, ale v bežnom živote využívam taký ten stredný prúd. Kvalitné, nie príliš drahé kúsky, schopné rôznych kombinácií. Svoj štýl by som definoval ako formálne nekonvenčný alebo konvenčne neformálny.
Rád kombinujem sako s nohavicami iného druhu, napríklad aj jeansy, tmavšiu košeľu so zapínacím golierom a k tomu farebnú kravatu. Zvlášť rád mám vestičky všetkých druhov, všetkých farieb i rôznych materiálov. A čo priam neznášam sú mikiny, krátke nohavice a tričká, ak majú byť chápané ako spoločenský odev. Tiež uprednostňujem kabáty pred bundami, sako pred svetrami.
Máš v šatníku nejaký kúsok, ktorý máš skutočne rád?
Skôr teda kúsky a sú to práve vestičky. Mám ich pomerne dosť, často sa nimi realizujú vianočné, či narodeninové darčeky zo strany mojej ženy, ktorá má naozaj dobrý, možno niekedy aj prísny vkus. Rád ich kombinujem s podivnými kravatami, ktorých mám tiež veľké množstvo a k nim niekedy nepasujúce saká či nohavice.
Čo nosievaš, keď ideš maľovať? Máš nejaký špeciálny odev?
Samozrejme, že maľujem v inom odeve, než v ktorom bežne chodím. Maľujem takmer výhradne vo svojom ateliéri, občas aj doma večer pri televízii nejaký ten menší formát, či drobnú zákazku. Doma v byte som v tom domácom: nohavice, košeľa. V ateliéri to záleží na ročnom období. Mimo leto, obzvlášť v zime, aj keď je dobre vykurovaný, tak v rámci energetickej ekonómie nejaký ten teplý sveter, či staršie sako a už spoločensky vyradené jeansy. Naopak v lete, je to podkrovný priestor, naozaj len to najnutnejšie: tričko, alebo krátke nohavice. Plášť na utieranie farieb nepoužívam a aj keby som bol napríklad v obleku, tak si ho od farieb nezašpiním. Po rokoch skúseností viem, ako sa tomu vyhnúť. Viem sa krotiť.
A čo hudba? Máš nejakú obľúbenú, ktorá Ťa vyložene inšpiruje?
Hudbu priam bytostne potrebujem. Inšpiruje ma, skôr podvedome, ale niekedy aj cítim, akoby viedla môj ťah štetca. V ateliéri pri maľovaní si hudbu púšťam prakticky stále. Takmer výhradne si pri práci púšťam to, čomu sa hovorí moderná klasika - dvadsiate storočie. Hudbu, ktorá ma až denervuje, irituje, podnecuje k práci, preto hudba z oblasti expresionizmu s presahom do oblasti experimentálnej, atonálnej. Medzi moje obľúbené patria Stravinskij, Hindemith, Honegger, Janáček, Šostakovič, Penderekci alebo neskorší Beethoven či Schönbe.
V posledných rokoch sa svet veľmi technologicky posunul, čo ty a moderné technológie?
Úprimne povedané, prejavy vyššie uvedené ma skôr desia, aj keď chápem ich nevyhnutnosť. Sám ich nevyužívam, a hoci to znie až neuveriteľne, nejako ma minuli. Ako ja často o sebe hovorím, neprehupol som sa cez tisícročie. Našťastie mám svojich blízkych, ktorí sú ochotní mi s tým pomôcť, a tak so ženou Luciou si niekoľkokrát týždenne večer otvoríme fľašu dobrého vína a preberáme poštu, e-maily, na ktoré potom reagujem. V mobile využívam len tie najnutnejšie funkcie, na fotenie potom digitálny fotoaparát. Ale predsa len: kopírku využívam veľmi často. A to nielen na kopírovanie materiálov potrebných k mojej teoretickej, prednáškovej činnosti, ale predovšetkým k rôznorodým možnostiam. Tie potom využívam pri utváraní kompozície mojich obrazov. Detaily v tejto oblasti už ďalej neoznámim, je to predsa len moje know-how.
Na ľavej fotografii sú Jardove ručne písané odpovede k tomuto rozhovoru
Na záver mám trochu filozofickú otázku. Aký by si po sebe chcel zanechať odkaz?
Odkaz v podobe akýchsi poslov. Odkaz, a to predovšetkým, v životnej púti mojich detí, odkaz v podobe práce mojich žiakov z rôznych škôl, kde som pôsobil, najmä tých, ktorí cítia istú spriaznenosť s mojou výtvarnou i názorovou koncepciou. A potom tu sú obrazy či iné maliarske realizácie. Za moju tvorivú dráhu sa mnoho mojich obrazov dostalo do rôznych prostredí u nás aj v cudzine, niekedy aj ďalekej. Tam si žijú svojim vlastným životom. Pôsobia na ľudí, ktorí tam žijú a budú žiť ďalej. Robia im radosť, alebo ich možno iritujú. Sú tam ale s nimi a tým pádom aj niečo zo mňa. Myslím, že to je práve ten odkaz.
Páčil sa vám článok? Zdieľajte!
Filip Proučil
Autor článku