Janek Ledecký: Ester chcela byť od malička najlepším športovcom na svete
15.6. 2023, Petra Martínková & Filip Proučil
Na Slovensku je len málo ľudí, ktorí ho nepoznajú. Ako sám hovorí, niektoré jeho pesničky sú niečo ako majetok všetkých ľudí a deväťdesiatky si bez nich snáď ani nejde predstaviť. Janek Ledecký je nielen slávny spevák, ale aj Ester's a Jonas's daddy. Otec dvoch slávnych detí, „zázrakov“, ako tvrdí. Práve o jeho deťoch Ester a Jonášovi, o výchove, otcovstve a manželstve, ale aj o tom, aké to je sedieť pri stole s dvoma majstrami sveta, sme sa s Jankom rozprávali.
Vy ste o svojich deťoch pred časom niekde povedali, že sú zázrak. Ako sa vychovávajú zázraky?
Ja som sa teraz úplne bál, že poviete – a myslíte si to naozaj, že sú zázrak? No, sú. Viete, ja skôr netuším, ako sa vychovávajú normálne deti. Ale pravdou je, že my sme sa so ženou našim deťom maximálne venovali. Od chvíle, keď sa narodili, sme im prispôsobili všetok režim a denný aj nočný beh našej rodiny. Na pár rokov sme vynechali večierky a boli sme doma. Tie vám totiž neutečú, ale detstvo vašich detí môže utiecť veľmi ľahko a rýchlo. Takže na jednu stranu sme sa vážne snažili a na tú druhú sme mali šťastie.
Šťastie na deti?
Ja myslím, že vo výchove dieťaťa sú určité momenty, ktoré môžu prísť a napriek všetkej rodičovskej starostlivosti a snahe sa stane niečo, s čím si vôbec neviete rady. Keď sa nám narodil Jonáš, bol úplne ako reklama na bábätko, strašne roztomilý a hrozne fajn. Rovnako aj Ester. A všetci hovorili - počkaj, keď príde prvé obdobie vzdoru, ktoré sa má dostaviť niekedy okolo dvoch rokov, keď si dieťa uvedomí svoje ego. U nás nič. Potom mi hovorili - tak počkaj, až bude druhé obdobie vzdoru v štyroch rokoch. Tiež sa nič nestalo. Potom hovorili - no, tak až prídu do školy, lenže tá bola tiež v pohode a všetci sa teda zhodovali na tom, že nám to dajú bohato zožrať v puberte. Avšak my sme si ani u Jonáša ani u Ester vôbec nevšimli, že by nejaká puberta prebehla. Jednoducho sme mali šťastie a podobné problémy poznáme len z filmov alebo rozprávania ostatných. Navyše sme mali šťastie aj v tom, že Jonáš aj Ester mali zhruba okolo tretej triedy úplne jasno v tom, čo chcú v živote robiť. Jonáš chcel byť komiksový výtvarník a Ester chcela byť najlepším športovcom na svete. A my ako rodičia sme mali tým pádom uľahčenú úlohu v tom, že sme ich nikdy nemuseli do ničoho nútiť, len sme im odpratávali prekážky z cesty. Ester sa dostala tak ďaleko nie preto, že sme ju strážili a nútili, aby viac trénovala, ale preto, že ona sa tam jednoducho dostať chcela.
Nebýva to vo svete vrcholového športu skôr naopak?
To neviem, ja zázemie iných nepoznám, ale príde mi, že v prípade tých absolútnych športových špičiek to býva takto - oni jednoducho chcú trénovať a trénujú dvakrát toľko ako tí ostatní.
Ešte k tej výchove, boli ste skôr benevolentný alebo prísny rodič?
Zrejme liberálny. Na druhej strane naše deti vyrastali v období, keď našťastie neexistovali žiadne sociálne siete. V tom súčasným rodičom naozaj nezávidím, pretože to s nimi vôbec nie je ľahké. Keď boli moje deti na základke, veľmi frčali počítačové hry. A Jonáš za mnou raz prišiel a hovoril, že si požičal od spolužiakov Nintendo a či si to môže zahrať. My sme naše deti z väčšej časti roka celú základnú školu vzdelávali doma a mali sme občas trochu obavu, aby neboli vyčlenené z kolektívu, takže som mu povedal - to je samozrejme, Jonáš. Tak sa tomu jeden večer venoval a potom to vrátil a hovoril, že je to dobré, ale že dve hodiny mu teda stačili. Ja si myslím, že to bolo aj vďaka tomu, že sme sa im vždy snažili vymyslieť lepší program, než je hranie hier na počítači. A tak si to myslím aj so sociálnymi sieťami - jediný recept, ako zabrániť závislosti na sociálnych sieťach u detí je dať im lepšiu alternatívu. Síce to dá prácu a zaberie to čas, ale tým rodičom sa to môže mnohonásobne vrátiť.
To ale pri vašom pracovnom vyťažení muselo byť celkom zložité dať deťom toľko času, koľko potrebovali. Ako ste to robili?
Veľmi za tým stála Zuzka, moja žena. Odvtedy, čo sa narodil Jonáš, tak sa venuje na plný úväzok deťom a robí to úžasne. A u mňa to vyzerá, že síce nie som stále doma, ale tiež to nie je pravda. Bol som a som doma celkom dosť. A mám veľké šťastie, že môžem robiť to, čo ma baví, a že tie projekty, ktoré vymyslím, tak bavia aj dostatočný počet ľudí, takže sa tým uživím. Takto sa to dá zhrnúť.
Na čo ste u svojich detí najviac pyšný? Keby ste mali vybrať len jednu vec…
Esterkin dedo, môj svokor, je bývalý slávny hokejový reprezentant. A majster sveta. Takže také to, ako sa sadne k stolu a hovorí sa, že sa tváriš ako majster sveta, tak to zrazu, verte mi, dostane úplne iný rozmer, keď tam sedíte s ním. No a netrvalo dlho a Ester v 18 nabrala jeden majstrovský titul a v 20 druhý. Takže sedíte pri stole, kde máte dvoch majstrov sveta. A do toho je Ester navyše trojnásobná olympijská víťazka v dvoch rôznych športoch, to je svetový unikát. No a Jonáš - tomu vyšla prvá knižka, keď mal 15! Úplne senzačne kreslí a hrá a skladá pesničky. To sú medializované veci. Ale viete, na čo som najviac pyšný? Napriek všetkej tej obrovskej sláve, kedy je Ester v zahraničí ešte oveľa slávnejšia ako doma, ostala strašne milá a pozorná. A empatická.
Čo samozrejme platí aj o Jonášovi. Najviac pyšný som na to, aké sú moje deti senzační ľudia, s ktorými je jednoducho príjemné byť.
A je to tak, že sa obaja so slávou stretávali už odmala, keď mali slávneho otca?
No, ja som si dával veľký pozor na to, aby som svoje deti nikdy mediálne nezneužíval, čo naozaj veľa mojich kolegov a kolegýň robí - začnú už plodom, už od takého druhého, tretieho mesiaca ukazujú celému národu, ako rastie bruško. A potom pozvú novinárov na pôrodnú sálu. A takto to pokračuje a je to voči tým deťom hrozne nefér, pretože ony sa nevedia rozhodnúť, či to tak chcú, alebo nie. A aj keby napríklad povedali áno, jasne, budú v televízii, tak nie sú schopné odhadnúť, aké to bude mať dôsledky pre ich ďalší život.
Byť celý život niečia dcéra alebo niečí syn nie je vôbec jednoduché. A s týmto vedomím sme naše deti bránili a nepovolili sme. Ani keď mi pred 25 rokmi ponúkali 3-tisíc za to, že s Ester budem na titulnej strane Vlasty. A to boli vtedy nejaké peniaze. Ale odolal som a som za to veľmi rád. Ostatne Ester aj Jonáš si doteraz svoje súkromie veľmi strážia. Berú to tak, že PR je súčasť ich povolania a že je potrebné niektoré nevyhnutné veci urobiť, ale nemajú pocit, že treba robiť škandály alebo estrády.
Povedali by ste sám o sebe, že ste boli ambiciózny otec?
Nie. To by som nepovedal. Ale povedal by som, že na mojom otcovstve, na 90% z kvalít môjho otcovstva, má podiel Zuzka, moja žena. Ja som sa napríklad trochu obával, ako to budú mať deti s muzikou. Otec muzikant, tak som si hovoril, ako to bude, že s pubertou príde nejaký hip hop a ja budem trpieť. No a zrazu, Jonáš bol v siedmej triede, ja som prišiel domov a z detskej izbičky naplno pustený Led Zeppelin. Tak tam idem a Jonáš mi hovorí - oci, to sú Zeppelíni. No to ja poznám, že sú to Zeppelíni, hovorím, ale kde si k tomu prišiel? A on hovorí - to s chlapcami v škole počúvame. To som bol rád. No a Esterkin najobľúbenejší spevák je Bryan Adams, čo je chlap, ktorý je ešte o päť rokov starší ako ja. K tomu sa mimochodom viaže jedna neuveriteľná príhoda…
Aká?
Keď hral Bryan Adams v Brne, tak sa Ester podarilo sa tam prebojovať a má od neho podpísanú elektrickú gitaru. Na tú mimochodom od tej doby nesmie nikto siahnuť. No a za nejaký čas prišiel český Vogue a hovorí - Ester, my by sme s tebou chceli urobiť rozhovor, môžeš si vybrať, kto ten rozhovor povedie, kto ťa nafotí ... Ester na to po pravde veľmi nie je a nechcelo sa jej do toho, takže sa snažila im dať podmienky, ktoré sa takzvane nedajú splniť. Nakoniec skôr zo srandy povedala, tak áno, ja by som chcela, aby ten rozhovor so mnou urobil Jarda Jágr a aby to fotil Bryan Adams. On je totiž známy tým, že skvelo fotí, to je jeho najväčší koníček. No a myslela, že je to tým vyriešené, rozhovor nebude. Za 14 dní prišiel z Vogue nielen termín, kedy dorazí Jarda na rozhovor, ale aj letenky do Londýna. Takže Ester má vo Vogue fotky od Bryana Adamsa. My sme tam boli s Jonášom s ňou a Bryan nás vzal na obed...bolo vegetariánske sushi, to môžem prezradiť.
Zaujímalo by ma, či je niečo, čo by ste urobil so svojimi deťmi inak?
Chcel by som s nimi stráviť ešte viac času, než som strávil, pretože mi pripadá, že ten čas strašne utiekol.
Vychádzali ste pri výchove svojich detí z výchovy vašich rodičov?
No... Ja som z rozvedenej rodiny, ale aj po rozvode boli vzťahy pomerne dobré. Ako ma mama a otec ovplyvnili...? Ja som s nimi mal vždy skvelý vzťah a dosť možno je to dedičné. A možno sa dedí aj tá bezproblémovosť ... Keď sa chystala puberta u Jonáša a Ester, pýtal som sa mamy, čo moja puberta, či u mňa niečo zaregistrovala. A ona hovorila - ja si pamätám, ako si raz ráno prišiel do kúpeľne si čistiť zuby a ja som volala Honzo, kde si? A ty si zrazu odpovedal hlbokým hlasom. A to bolo asi tak všetko z tvojej puberty.
Spoločne preberáme tému otcovstva, zaujímalo by ma, ako vás ovplyvnil váš otec?
Napríklad ma postavil na moje prvé lyže. To bolo asi v troch rokoch v Špindle na zjazdovke Krakonoš. Tiež ma prvýkrát postavil na windsurf. Takže ma otec veľmi ovplyvnil napríklad v športe a športových aktivitách.
Vlastne vaše deti už sú dospelé, čo bolo na tom vašom vlastnom otcovstve najťažšie? Bola to napríklad sláva Ester?
Nie. Tá je senzačná. V Česku a ešte aj na Slovensku som stále známy ako ten Janek Ledecký, ale keď prejdem hranice ktorýmkoľvek iným smerom, tak sa stávam Ester's daddy.
Ako sa vlastne vyrovnávate so slávou svojich detí?
Viete, čo je úžasné? Že oni na tej sláve nijako nefrčia. Ako som už spomenul, Ester je ďaleko slávnejšia ako ja a ja mám z toho radosť a príde mi to absolútne zaslúžené, pretože Ester preto, aby bola na tom mieste urobila to, čo ja som nikdy pre svoju kariéru neurobil. Nikdy som neobetoval toľko, čo obetovala ona. Takže som šťastný, že sa jej podarilo to, čo sa jej podarilo.
A ako sa vyrovnávate so svojou vlastnou slávou? A vyrovnávate sa s ňou ešte vôbec po tých rokoch?
Pekne to opísal pán Kopecký, ktorý hovoril, keď prídete niekam na úrad, vtedy ešte na národný výbor, a oni sa vás spýtajú, ako sa voláte, tak v tom momente musíte pochopiť, že ste ako herec prehral. Ale vážne, mňa sa často pýtajú, či mi nevadí, že ma ľudia zastavujú na ulici a chcú sa so mnou odfotiť. A mne to vôbec nevadí, naopak. Beriem to tak, že to k mojej práci patrí.
Predsa len, Ester má nebezpečné povolanie, báli ste sa o ňu niekedy? Alebo sa stále bojíte?
Bojím sa zakaždým, zakaždým! Lyžovanie patrí medzi tie najnebezpečnejšie športy. Ale pravdou je, že ona je famózna lyžiarka a snowboardistka. A paradoxne tie závody, kde ide 130 z kopca, tak to nie je to zďaleka to najnebezpečnejšie. Riziká číhajú aj všade inde, nie len na zjazdovke, ktorá je skvelo pripravená, vypreparovaná, osieťovaná. Navyše tie dievčatá a chlapci, to jednoducho naozaj vedia.
Zaujímavé ale je, že oveľa väčší strach mám, keď sa na to pozerám v televízii, keď tam pri tom nemôžem byť. A to nie je tým, že keď som fyzicky prítomný, tak že by som jej mohol nejako pomôcť, na to sú tam iní, doktori, ktorí to samozrejme na rozdiel odo mňa vedia, ale jednoducho keď som na tom mieste, nebojím sa tak, ako keď tam byť nemôžem.
Vy pôsobíte veľmi vyrovnane, aj vo chvíľach, keď napríklad hovoríte o rodičovskom strachu ... ako to robíte, aký máte recept na tú vyrovnanosť?
To ja sa len tak predvádzam, ja som v skutočnosti hrozný. Nie vážne, niekedy, keď sa mi niečo nedarí, tak som protivný, nahnevaný. Niekedy so mnou nie je jednoduché vydržať, ale ako to vyzerá, tak so mnou zatiaľ všetci vydržali. Inak myslím, že vo vzťahoch je veľmi dôležitá tolerancia. A tiež energia, čas a chuť do tých vzťahov investovať. A tým nemyslím peniaze, ale svoju energiu a nápady.
Páčil sa vám článok? Zdieľajte!
Petra Martínková & Filip Proučil
Autor článku