Petr Fejk: Chcem, aby moje deti vedeli, že aj keby bol proti nim celý svet, otec sa k nim nikdy neotočí chrbtom
12.6. 2024, Petra Martínková & Filip ProučilPeter Fejk je dlhoročný emeritný riaditeľ pražskej zoo a bývalý vrcholový manažér. Okrem toho je aj štvornásobným otcom. Má dve dospelé a dve úplne malé deti a obrovské množstvo skúseností. Práve preto sme ho požiadali o rozhovor, ktorý sme sa ku Dňu otcov rozhodli venovať všetkým otcom a synom, všetkým, ktorým otec chýbal alebo chýba, v neposlednom rade aj projektu Patron v Českej republike, ktorý pomáha dospievajúcim v detských domovoch a ktorý už niekoľko rokov podporujeme.
Výnimočne sme sa tak v podcaste GS Talks nebavili o ceste k obliekaniu a vlastnému štýlu, ale hovorili sme o Petrovej otcovskej ceste, ktorá nebola vždy ľahká. Rozprávali sme sa o tom, aké to je byť otcom štyroch detí, ako sa líši výchova v mladosti a staršom veku a aký je rozdiel medzi výchovou chalanov a dievčat. A reč bola aj o tom, aká by mala byť úloha otca, ako zvládnuť pri otcovstve vlastné emócie a ego. Peter sa s nami zároveň podelil o vysvedčenie jeho otcovských schopností, ktoré mu vystavili dnes už dospelé deti, alebo o to, čím zaručene zaujme svojich dvoch malých synov.
Peter, vy sám ste štvornásobným otcom, ako si ale spomínate na svojho otca?
Môj otec ešte žije, už mu ťahá na 90 rokov, samozrejme naňho myslím v dobrom. Ja som prežil detstvo v obyčajnej rodine v meste Most, v paneláku, vlastne v takom neinšpiratívnom prostredí a neinšpiratívnej dobe. Most bolo mesto, kam sa sťahovalo za prácou, a moji rodičia chodili poctivo do práce. Robili úplne normálne zamestnanie a sústredili všetky sily na rodinu. A tá rodina vydržala, takže ja som vyrástol v úplne harmonickom zázemí, ktoré ma ale k ničomu systematicky neviedlo.
Ak sa odvtedy v niečom vyznám, tak v televíznej tvorbe sedemdesiatych rokov. Pretože okrem futbalu s chlapcami za panelákom som väčšinu svojho detstva vlastne pozeral televíziu. Mali sme sa v rodine, s otcom a mamou, vždy veľmi radi, ale že by ma tam niekto niekam smeroval a rozvíjal nejaký talent, to sa u nás doma neodohrávalo. Základ mojej výchovy tak bola tá rodičovská láska samotná, ktorá pokračuje ďalej ako v mojom vzťahu k rodičom, tak k vlastným deťom.
Takže vaše prostredie bolo harmonické…
Úplne harmonické, ale ako som povedal, tak trochu bez podnetov. Nemyslím to ako výhradu, jednoducho to tak bolo, ale ja sám by som to dnes vo svojej rodine už nechcel. V deťoch treba aktívne hľadať a prebúdzať záujem, pomôcť im nájsť niečo, čo by ich bavilo a čomu by sa mohli venovať. Aby ich život neskĺzaval k nude a prázdnote. Čo je niekedy v detstve a dospievaní pre obe strany pekne náročné.
Ja si dodnes z rodného mesta nesiem taký zvláštny pocit medzi aktívnym životom a prázdnotou, medzi činorodosťou a rezignáciou. Celoživotne mám pocit, že sa mi strašne ľahko môže stať, že sa mi život vyprázdni, že stratím motiváciu a rezignujem. Možno aj preto som sa vždy obklopoval výzvami vrátane rodiny a vrátane detí, pretože sú síce starosť, ale zároveň mi pomáhajú viesť aktívny život. Tú blízkosť k prázdnote mám podľa mňa hlboko pod kožou. Súvisí to s presťahovaním toho mesta kvôli uhliu. Komunisti starý Most úplne zbúrali a na lúke postavili sterilné panelákové sídlisko, ktoré nemá žiadnu históriu ani dušu. Ľudia sa sem sťahovali iba za prácou a prácou tu tiež strávili celý svoj život. To sa podľa mňa vtlačilo do duší celej generácie detí, ktoré sa tu v šesťdesiatych, sedemdesiatych rokoch rodili. Ja k nim patrím a musím s tým stále bojovať. Nesiem si to so sebou ako nejakú záťaž a zároveň životnú výzvu.
Vy hovoríte, že vás ovplyvnila výchova aj prostredie aj aktuálna doba. Ako vás ovplyvnil váš vlastný otec?
Ja som sa voči rodičom neskôr dosť vyhranil, pretože som nechcel žiť ako oni. Oni boli trochu oportunisti, radšej istota, radšej nerobme nič, čo by nás ohrozilo. Nikdy nešli do žiadneho risku. Samozrejme tým chránili predovšetkým rodinu, ale keď potom prišla revolúcia a ja som sa začal stavať na vlastné nohy, tak sa každého môjho odvážneho kroku báli a vyhovárali mi ho. A ja si myslím, že bez odvahy nemožno žiť. Kto sa bojí prehry, nikdy nevyhrá. Tak som sa voči tomu prístupu vyhranil a veľa vecí, ktoré stáli za to, som robil rodičom napriek. V tomto zmysle pre mňa rodičia neboli životnými vzormi. Som im vďačný za harmonické detstvo, ale skôr ma inšpirovali v tom, že ma vyprovokovali žiť inak. Aj keď chceli, aby som prežil rovnaký život ako oni.
Kedy ste si uvedomili, že nechcete prežiť život tak, ako vám rodičia ukázali?
Myslím si, že vzdor nastal na gymnáziu. Niekedy okolo tretieho ročníka. Ja som bol do tej doby strašne poslušný, disciplinovaný, bol som usporiadané dieťa, vôbec som nerobil zle, ani v puberte, žiadna revolúcia. Ani ten môj vzdor vlastne nebolo pravé rebelstvo, nejaký generačný konflikt, ale skrátka som si šiel vlastnou, inou cestou. Na gymnáziu bol jeden učiteľ, pán profesor, ktorý mi zmenil život. Podľa neho som sa rozhodol študovať češtinu, literatúru a históriu, aj keď pôvodne som nastúpil na Stavebnú fakultu, tak nejako zo zotrvačnosti k tomu rodinnému zázemiu. Ako som tam tak ale pozeral na tie výpočty, vôbec nič mi to nehovorilo a bolo mi nad slnko jasné, že musím robiť niečo iné.
Išiel som teda v stopách práve toho spomínaného učiteľa češtiny. Videl som v ňom zapáleného chlapa, ktorý mi strhujúcim spôsobom otvoril nejakú cestu, nejaký odbor. A ja som sa na tú cestu vydal. Bola to teda do istej miery aj náhoda. Keby som stretol niekoho iného, kto by mi v tom čase otvoril napríklad herectvo alebo prírodné vedy, tak by to bolo možno inak. Bol tam ale práve on a tá zmena bola pre mojich rodičov úplne nezrozumiteľná. Zo Stavebnej fakulty na Filozofickú fakultu? Študovať literatúru a históriu? To bola pre nich španielska dedina. Vtedy tam navyše brali 30 ľudí a hlásilo sa 600, čo bol pre rodičov ešte väčší úlet. Prečo sa hlásiť niekam, kam je také ťažké sa dostať?
Lenže ja som sa tam dostal práve vďaka môjmu učiteľovi, pretože tie jeho hodiny boli také výborné, že som všetkých tých konkurentov pri skúškach strčil do vrecka. Nie preto, že by som bol génius, ale pretože on ma všetko naučil. A potom už to šlo vlastne všetko samo, pretože som sa v živote nikdy nebál riskovať a robiť kroky, ktoré boli odvážne.
Keď ste začali učiť vy, nedošlo u vás k nejakej dezilúzii? Neboli žiaci iní, ako ste si predstavovali?
Bolo to ešte lepšie! Fakt, bolo to výborné! Ja som učil strašne rád a fungovalo to bezchybne, pretože som vlastne tú metódu svojho učiteľa ešte umocnil o seba samého. Robil som to rád a bol som výborný.
Vy zniete pozitívne, ale dlhodobo a často sa hovorí o tom, že žiaci a študenti sú nedisciplinovaní a bez záujmu…
Nie, tomu ja neverím. Keď niekto nadáva na súčasnú generáciu, musí si uvedomiť, že súčasná generácia je iba odrazom tej staršej generácie. Je to zrkadlo. Nemôžu byť horšie, pretože v tom prípade sú horšie aj naše generácie, je to naše zlyhanie. Ja dodnes prednášam na školách a tie deti sú výborné, len ich musíte vedieť zaujať.
Ako sa snažíte ich zaujať?
Po prvé, musíte vedieť niečo o tom, čo prednášate, nemôžete variť z vody. Po druhé ich musíte presvedčiť, že to, čo hovoríte, myslíte smrteľne vážne. Musíte byť nadšení. Kto nehorí, nezapáli. Musíte horieť. Oni to spoznajú. A po tretie, musíte nájsť cestu, ako to, čo hovoríte, hovoriť zaujímavo. Musí to byť divadlo. Jednoducho ten učiteľ musí mať učiteľský talent, nedá sa to robiť tak, že tam niekto príde a začne hovoriť. Musí to byť pripravené a musí to byť show. Čo je na druhej strane extrémne náročné a vysiľujúce. Ja som učil tri roky a naozaj to bolo to najťažšie, čo som v živote robil. Riaditeľ zoo, to je proti tomu nič, pretože ja som bol po troch hodinách v škole úplne vyšťavený. Chápem preto, že keď učíte 30 rokov, tak môžete cítiť únavu a vyhorenie.
Samozrejme stále sledujem, čo sa v školstve deje, a myslím si, že na tých učiteľov dolieha náročnosť ich povolania a čím sú starší, tým častejšie sa stáva, že rezignujú. Lenže akonáhle sa to stane a škola deti prestane baviť, je to obrovské zlyhanie všetkého a všetkých. Pretože deti tam sedia šesť hodín denne, vo veku, keď sú najviac otvorené tomu sa pre niečo nadchnúť, a ony sa tou školou prenudia. Je to prehra a strata času.
Peter, vy hovoríte, že súčasná generácia je zrkadlom tej staršej. Ako by ste teda zhodnotili súčasnú generáciu? Aká je?
Sú strašne vopred. Majú oveľa väčší potenciál robiť užitočné veci a zároveň si zarobiť, je jednoduchšie uplatniť sa. Naozaj majú v ruke tento svet oveľa pevnejšie ako my. Samozrejme je na to svet aj technologicky a informačne oveľa vybavenejší. Moju generáciu dávno strčí do vrecka, svet je rýchly, oni udávajú jeho tempo a ja už mu vlastne nestíham. Ja neviem myslieť globálne, oni áno. Ale tiež to majú oveľa ťažšie po tej ľudskej stránke. Je pre nich oveľa zložitejšie hľadať pravdu a sebaúctu. Valí sa na nich také kvantum informácií, že nájsť pravdu je strašne ťažké. A preto je tiež ťažké sa za niečo postaviť, za niečo bojovať. Keď prišla napríklad vojna, tak sa do nej ľudia hlásili dobrovoľne z presvedčenia. Keby dnes túto krajinu niečo ohrozilo, tak si myslím, že väčšina utečie a nebudú ochotní bojovať. A keď nie sú schopní sa zhodnúť rodičia, ako sa v tom majú vyznať ich deti?
A potom ten všadeprítomný tlak marketingu a médií a sociálnych sietí. Na to, ako vyzerať, ako žiť, ako byť dokonalý. Viete, aké ťažké to musí byť pre šestnásťročné dievča, ktoré samozrejme dokonalé nie je? Od rána do večera pozerá na tie siete, prezerá sa v zrkadle a radšej by sa nevidela. Kde má potom nájsť sebaúctu a radosť zo života a zo seba samej?
Čo môže vaša generácia odovzdať súčasnej? Ako môže mladým ľuďom pomôcť?
Rozprávať sa s nimi, hovoriť s nimi. Ja sa svojim deťom snažím odovzdať... ani neviem, čo to vlastne je. Či skúsenosti, alebo normálny pohľad na svet. Čo vôbec neznamená konzervatívny. „Normálny” znamená byť veľmi tolerantný, ale dať tomu všetkému nejakú rozumnú mieru. Aby sa veci nepreháňali a nedochádzalo k extrémom. O tom sa s deťmi rozprávam. Ale že by som mal nejaký patent na rozum a na výchovu? To nemám. Ja som o výchove vedel najviac, keď som ešte žiadne deti nemal (smeje sa). Popravde si myslím, že moje deti vychovávali viac mňa, než som ja vychovával ich. Vôbec si nie som svojim štýlom výchovy istý. Moje dospelé deti spomínajú na moju výchovu úplne inak ako ja. Ja som si myslel, aký som bol správny a spravodlivý, kým moje deti to vidia úplne inak.
Čo vám vaše deti ukázali?
To je ťažké povedať. To bol celý sled vecí, na ktoré mali iný pohľad. Ale možno som bol vraj veľmi prísny. Keď som založil rodinu, bol som ťažký vorkoholik. Pracoval som v zoo a stále som chodil iba do práce. Doma som veci často riešil skratkovito a s veľkým sebavedomím. A tie deti mi na to jednoducho kašľali. Mali úplne iný pohľad. A najčastejšie mi vytýkali, že som bol rázny a že som ich málo počúval.
Obrovský rozdiel bol navyše medzi synom a dcérou. Pretože všeobecne platí, že pre otca je výchova dcéry náročná, pre matky je to úplne naopak. Ja mám jedného nevlastného syna a vlastnú dcéru a teraz mám ešte dvoch malých chlapcov. A iba tá dcéra, ako jediná, mi dala pocítiť, aké to je, keď ste pre niekoho boh.
Pre synov boh nie ste?
Mám pocit, že pre svojich chlapcov mám nejakú hodnotu jedine, keď si na seba vezmem kostým dinosaura. (smeje sa)
Takže hovoríte, že výchova chalanov a dievčat pre vás bola iná?
Keď hovorím, že som bol prísny, tak jediné to dievča ma dokázalo skrotiť. Ale chlapci nie. Vzdor som chcel vždy bohvieprečo nejako premôcť a zlomiť. Obe moje ženy mi to vytýkali, že by som mal mať väčší nadhľad. Ale mne sa do toho vždy zamiešal nejaký kohúti inštinkt a šiel som do konfliktu a súperenia s nimi. Najviac to schytal môj najstarší nevlastný syn. Na toho som bol asi naozaj príliš prísny. O mnoho rokov neskôr som za to od neho dostal takú sódu, že ja teraz jednoducho nemôžem rozprávať, aký som skvelý otec. Pretože som absolvoval fakt zložitú otcovskú cestu plnú chýb a sebareflexie.
Vnímate to tak, že to vaše súperenie bola vaša chyba vo výchove?
Jednoznačne. Vy ako rodič máte mať nadhľad. Ste v rodine od toho, aby ste udávali pravidlá hry a boli v kľude. Okrem iného preto, že máte 20, 30 alebo bohvie koľko rokov života náskok. A ja som taký nebol. Často som sa hneval, zvyšoval hlas. Pritom v práci, v tej vrcholovej manažérskej pozícii, som bol výkvet všetkých cností. Keď som sa napríklad cez víkend prechádzal po areáli zoo a stretával sa s ľuďmi, tak som bol úplne iný človek. Dokonalý muž, ktorý sa zastavil a trpezlivo sa rozprával a všetky problémy vyriešil ľavou zadnou. A potom som prišiel večer domov a na deti som kričal, pretože pri večeri vyliali džús na stôl. To skryté napätie som si prinášal domov a odnášali to deti. Samozrejme to tak nebolo vždy, ale aj malé excesy stačia, aby si to deti na dlho zapamätali.
Kedy u vás došlo k tejto sebareflexii, ktorú máte? A dávate pri výchove svojich súčasných malých detí pozor, aby ste tie chyby neopakovali?
Ja sa o tú sebareflexiu snažím stále, ale vlastne ani teraz nedokážem povedať, že by som deti vychovával lepšie, pretože s vekom prišli zase iné handicapy. Už nie som tak aktívny ako predtým. Niekedy úmyselne zaliezam do svojej ulity, niekedy pred deťmi vyložene utekám. Ale celkovo sa asi viac snažím. Z podnetu svojej súčasnej ženy dokonca počúvam rôznych odborníkov, napríklad psychológov a ich teórie o rešpektujúcej výchove, aby som bol lepší. Ale do akej miery sa mi to darí, to neviem.
Napriek tomu, keď o výchove takto premýšľate, snažíte sa to robiť lepšie, to je predsa dobré, nie? A nie je to bežné….
Moja žena by vám asi oponovala, že to je stále málo. Ja mám svoje deti a svoju ženu veľmi rád a snažím sa, aby v rodine nastal nejaký trvalý konsenzus. Keby som bol iba prísny, tak by sa so mnou nedalo vydržať, ale do akej miery som úspešný? To sa vždy najviac prejaví až vo chvíli, keď sa niečo konfliktné stane. S vami zametajú emócie, s deťmi zametajú emócie, so ženou taktiež. Ona by to riešila inak, ja by som to riešil inak, dieťa to chce inak. A až tam sa ukáže, či ste borec. Ak ste schopní tú situáciu v pokoji a s nadhľadom vyriešiť. A ja rozhodne nemôžem povedať, že by som v tých chvíľach bol nejaký výchovný boh. Jednoducho zlyhávam.
Keby ste porovnali výchovné štýly naprieč generáciami, tak dnes je výchova určite oveľa viac rešpektovaná, nie?
Určite. Je to veľmi trendy a napríklad mojim rodičom to vôbec nič nehovorí. Skorší prístup výchovy bol jednoduchší, pretože bol založený na autorite, jednoducho počúvaj! Dnes je to úplne inde. O výchove vychádza mnoho kníh a článkov a podcastov, skoro ich môžete počúvať od rána do večera. A rešpektujúci prístup je veľmi trendy. Ja skôr hľadám odpoveď na otázku, ktorá výchova je správna. A myslím, že kľúč je v tom, čo vychádza z vás. Je samozrejme dobre, že namiesto kriku a fyzických trestov sa uplatňuje viac empatie a vysvetľujúcej komunikácie. Nech sa na túto tému natočí napríklad milión podcastov. Keď to niekoho pozitívne ovplyvní, je to len dobre. Ale ani tou najlepšou radou nemôžete poprieť seba samého. Najúčinnejšia výchova je tá, ktorá vás odzrkadluje. V dobrom aj zlom.
Vy máte medzi deťmi generačný rozdiel, môžete porovnávať. Je pre vás teraz výchova ťažšia alebo jednoduchšia?
Je to iné. Predtým som bol vorkoholik a nebol som vôbec doma. Na deti som nemal čas. Teraz mám na nich čas, ale mám zase iné handicapy. Som starý a narážam na ďalšie obmedzenia. Ľudia často rodičom hovoria, užite si to, kým sú deti malé. Ja neviem, či si to užívam, ale mne to jednoducho vždy naskočí. Mám deti a rodinný život rád a vždy to tak bolo. V prvej aj druhej rodine. Je to taký program. Keby som tú rodinu nemal, som si istý, že by mi niečo podstatné chýbalo. Zhnil by som zaživa, upil by som sa na smrť, pretože by som nemal tú výzvu, o ktorej som hovoril na začiatku. Prehltla by ma prázdnota. Oni mi pomáhajú možno viac, než pomáham ja im. A aj keď strácam sily a už zďaleka nie som taký chlap ako predtým, stojí mi to za to. A ak je to teraz lepšie alebo horšie, ťažšie alebo jednoduchšie, o tom vôbec nepremýšľam.
A keby ste z toho všetkého, čo ste zažili, mali vybrať nejakú radu, odporúčanie, ako ideálne vychovávať dieťa, tak čo by to bolo?
Ja si myslím, že základnou vecou je mať ich rád. Mať rád rodinný život, ten život s deťmi. A nikdy tie deti neopúšťať. Rodiny sa môžu rozpadnúť, to sa môže stať. Poznám ale veľa ľudí, kde sa to rodičovstvo tým rozpadom vlastne prerušilo a deti o jedného z rodičov prišli. To ja by som nikdy neurobil, že by som sa prestal starať o svoje deti, aj keby sa stalo čokoľvek. Moje deti musia vedieť, že moja náruč bude pre nich vždy otvorená. Aj keby sa celý svet obrátil proti nim, otec sa k nim nikdy chrbtom neotočí. Keď budú šťastné moje deti, budem šťastný aj ja. Nedá sa to oddeliť a myslím, že láskou sa dá aj vo výchove prekonať úplne všetko.
Páčil sa vám článok? Zdieľajte!
Petra Martínková & Filip Proučil
Autor článku