Pavol Králíček: Z klasického gentlemanstva som už vyrástol. Teraz preferujem "nedbalú eleganciu"
20.12. 2024, Petra Martínková & Filip ProučilPavol Králíček, podnikateľ, blogger a zakladateľ nášho Gentleman Store, je jednou z kľúčových osobností pánskej módy u nás. Jeho meno už viac ako desať rokov rezonuje nielen medzi fanúšikmi kvalitného oblečenia, ale aj tými, ktorí oceňujú premyslený prístup k štýlu. Zakladateľ úspešnej značky pánskych doplnkov sa v obliekaní neriadi trendami, ale skôr hľadaním rovnováhy medzi eleganciou a pohodlím.
S Pavlom sme hovorili o tom, aké boli jeho prvé módne experimenty, prečo ho už nebaví nakupovanie a ako si postupne budoval šatník, ktorý zodpovedá jeho osobnosti aj životnému štýlu. Dotkli sme sa aj jeho inšpirácie, výziev v módnom podnikaní a prístupe k obliekaniu, ktoré je podľa neho viac o kvalite ako o kvantite. Bavili som sa aj o jeho životných názoroch, o prístupe k peniazom, o písaní blogu, kríze stredného veku alebo o tom, kde bude Gentleman Store o desať rokov.
Premena:
Pavol má na sebe:
- Ľahšie športové sako Charles Tyrwhitt Unstructured Wool Twill Jacket
- Farebný sveter z jahňacej vlny Barbour Case Fair Isle Jumper
- Košeľu z oxfordskej bavlny Barbour Marsden Tailored Long-Sleeved Shirt
- Moderné biele džínsy forét Heath Jeans
- Kožený opasok s tartanovým zakončením Barbour Tartan/Leather Belt
- Členkové topánky s mokasínovou špičkou Barbour Sheene Moc Toe Derby Boots
Vykonať premenu štýlu s naším „otcom zakladateľom,“ ako Pavlovi interne hovoríme, nebola úplne ľahká úloha. Keď Pavol pred desiatimi rokmi zakladal Gentleman Store, jeho štýl sa niesol v duchu mladého gentlemana. Odvtedy však urazil dlhú cestu a, ako sám priznáva, dnes by svoj štýl opísal ako „nedbalú eleganciu.“ Farebne u neho dominuje olivová, ktorú občas doplní hnedá.
Rozhodli sme sa teda trochu odviazať. Pridali sme farby, ľahký nádych streetwearu, a pritom zachovali jeho charakteristickú eleganciu. Okrem Pavla sa v hlavných úlohách objavujú britské legendy Barbour a Charles Tyrwhitt, dánska „lesná“ značka Forét, symbol talianskej elegancie Brooksfield alebo ikona amsterdamského streetwearu Scotch & Soda.
Pavol, rovnako ako s ostatnými hosťami začneme aj s tebou niekoľkými rýchlymi otázkami. Aké dve slová by si použil na opis svojho aktuálneho šatníka?
(premýšľa) Už chápem, že toto nie je pre hostí jednoduché. Asi si to budem musieť trochu rozmyslieť... možno by som povedal „nedbalá elegancia,“ ale skôr je to nedbalosť ako elegancia. Kombinácia špinavých vecí z venčenia psa a mierneho štýlu.
Čím si si vlastne začal budovať svoj šatník? Spomenieš si na prvé kúsky?
To bolo niekedy na gymnáziu, taký ten klasický prerod z džínsov a mikiny. Pamätám si, že som si vtedy kúpil kožené poltopánky značky Baťa, nosil som fialové alebo ružové ponožky, nejaké sako, ktoré už ani neviem, odkiaľ som mal. Ale viem, že som k nemu nosil kraťasy a tie viditeľné ponožky. Vyzeralo to úplne otrasne. A to boli tie začiatky. Po presťahovaní do Prahy som začal viac investovať a postupne to šlo ďalej.
Spomenieš si na nejaké začiatočnícke chyby, ktoré si robil?
Áno, asi všetky možné.
Ktoré najvýznamnejšie?
Skôr išlo o to, že som sa obliekal inak ako moji rovesníci a myslel som si, že je to automaticky dobre. Mal som pocit, že keď si vezmete sako, ste niečo viac ako niekto v mikine. Ale aj to sako môžete nosiť zle – nesedí vám alebo je nevhodné na príležitosť. Myslím, že tie chyby boli hlavne o nosení zlých vecí na zlú príležitosť. Nie že by som bol underdressed, skôr overdressed, a často to úplne nezodpovedalo môjmu veku.
- Ľahšie športové sako Charles Tyrwhitt Unstructured Wool Twill Jacket
- Farebný sveter z jahňacej vlny Barbour Case Fair Isle Jumper
- Košeľu z oxfordskej bavlny Barbour Marsden Tailored Long-Sleeved Shirt
- Moderné biele džínsy forét Heath Jeans
- Kožený opasok s tartanovým zakončením Barbour Tartan/Leather Belt
- Členkové topánky s mokasínovou špičkou Barbour Sheene Moc Toe Derby Boots
To si vlastne písal aj na svojom blogu – že mladí ľudia občas pôsobia nepatrične vo formálnom oblečení.
Asi by som nepovedal „nepatrične“, ale chýba tu história a kontext. Človek potom vyzerá, ako by bol dedič impéria alebo mladý šľachtic v poisťovníctve. Ale nerád by som to komukoľvek „zakazoval” – sám som taký bol. Len je pravda, že to jednoducho úplne nesedí.
Čo by si poradil svojmu mladšiemu ja, pokiaľ ide o obliekanie?
Asi nič. Musím povedať, že som to zvládal vcelku dobre. Možno ale – najlepšie by bolo budovať šatník s nejakou stratégiou alebo víziou na pár rokov dopredu. Teraz napríklad riešim nákup kabátu, ale kabát, ktorý by som si chcel kúpiť, stojí okolo 40-tisíc. A vlastne by som ho ani toľko nevyužil.
Už som sa ale dostal do fázy, kedy mám tých „štandardne kvalitných“ vecí veľa. Nepotrebujem si kupovať pätnásty pár topánok alebo štrnástu košeľu. Premýšľam skôr o tom, že si raz za rok kúpim niečo naozaj kvalitné. Ale chápem, že na začiatku, keď človek nemá toľko vecí na výmenu, je to ťažšie.
Na aký kúsok zo svojho šatníka si najviac pyšný? Pamätám si, že máš jedno sako – alebo vlastne oblek – od návrhára Česlava Jaroša, je to tak?
Áno, presne tak. To je naozaj klenot môjho šatníka. A teraz zvažujem, že by som si po rokoch nechal ušiť topánky na mieru, ale ten oblek zatiaľ zostáva tým najlepším.
Je niečo, čo by si si na seba nikdy neobliekol?
Myslel som si, že napríklad svetlé džínsy, alebo džínsy s výraznými svetlými mapami, ktoré vošli do módy cca pred 10 rokmi. Čo ma trochu znepokojuje, pretože tuším, že máte dneska niečo podobné pripravené na styling. Takže to je jedna z tých vecí.
Nevzal by som si už ani skinny veci. Tie som síce nikdy nenosil, ale napríklad normálne slim nohavice áno. Nedávno som si po roku alebo dvoch vzal na seba nohavice, ktoré som vtedy nosil a cítil som sa v nich strašne nepohodlne. Teraz už nosím skôr relaxed fit alebo oversized veci - sú pohodlnejšie, nič vás netlačí, máte v nich priestor.
Keď vidím niekoho v skinny nohaviciach, obzvlášť krátkych, hovorím si, že buď zaspal dobu, alebo mu nikto nepovedal, že už to nevyzerá dobre.
Kde sa vlastne inšpiruješ? Alebo kým? Po desiatich rokoch podnikania v pánskej móde…
Popravde povedané, obliekanie som nejaký čas vôbec neriešil. Napríklad pred štyrmi rokmi až do minulého roku som išiel na zotrvačnosť. Mal som síce pekné oblečenie – tailoring, saká, nohavice – ale veľmi som to nenosil. Do kancelárie som chodil väčšinou v nohaviciach a tričku.
Bolo to tým, že som z toho klasického „džentlmenstva“ tak nejako vyrástol, ale ešte som nevedel, čo by to malo byť iného. Teraz ma to viac ťahá do štýlu, ktorý robí Drakes - relaxed elegancia. Je to niečo medzi džentlmenstvom a workwear štýlom.
Predstavte si napríklad menčestrové sako. Nie je to vec formálna, ale pohodlne elegantná. Nevýhodou je, že pre štandardného človeka to na prvý pohľad nemusí vyzerať pekne. Ale to mi nevadí.
Pred chvíľou si hovoril, že to je elegantné…
Áno, ale takým svojim zanedbaným spôsobom. Myslím si, že pre netrénované oko to nevyzerá, že sa človek oblieka dobre alebo že sa dnes „vyšvihol“. A práve to je mi sympatické.
Zasvätenci to ale spoznajú. Keď sa na to pozrú, vedia, že „to je ono“.
Tam nejako cielim. Ale pretože to teraz veľmi neriešim, ani zasvätenci si asi nepokyvujú, že to je bomba. Aby to vyzeralo dobre, musel by som tomu venovať oveľa viac premýšľania a riešiť napríklad každé ráno, aké nohavice si vezmem, a nie len to, či sú čisté.
Reálne ma to ale vlastne zas tak nebaví. A nakupovanie oblečenia niekde inde ako u nás – to je pre mňa utrpenie. Ísť do obchodu, všetko skúšať... ten proces nemám rád. Baví ma iba výsledok.
K tomu sa ešte dostaneme. Ale zaujíma ma, ktorá krajina je podľa teba najviac inšpiratívna, čo sa týka módy?
Japonsko. Určite. Nedávno sme boli v Británii na launch evente Barbour – predstavovali kolekciu na budúcu jeseň. Japonci tam úžasne kombinovali západnú značku, konkrétne ten Barbour, so svojou estetikou. Výsledok vyzerá skvele.
To je ale niečo, čo sa nedá jednoducho skopírovať. Keď sa bežný Európan oblečie ako Japonec alebo Kórejčan, nie je to ono. Napriek tomu mi to príde super. Mám Japonsko rád, aj keď som tam ešte nebol. Inak klasicky Británia. Tá má samozrejme tradíciu. Ale čo sa týka súčasného štýlu, Japonci sú asi na špičke.
Myslíš, že vkus je vrodený, alebo sa dá naučiť?
Dá sa naučiť. Ja som na začiatku žiadny vkus nemal. Teraz by som povedal, že nejaký mám – aj keď je to možno podobné, ako keď nejaká značka o sebe hovorí, že je „dizajnová“, ale nie je. Človek by asi nemal o sebe tvrdiť, že má vkus.
Tiež si myslím, že vkus je svojím spôsobom objektívny. Je to niečo ako stupnica. Môžete povedať, že niekto má lepší vkus ako iný. Nie je to len o tom, že má „iný“ vkus. Či už ide o umenie, bytový dizajn alebo módu, v každom smere to môže byť dobré alebo zlé. Vkus sa dá natrénovať - vypozorovať a nacvičiť. Človek ale musí chcieť a vystavovať sa pekným veciam.
Dostal si niekedy nejakú radu ohľadom obliekania, ktorá ti prišla dobrá a ktorej sa držíš?
Asi nie. Všetko som si skôr vyčítal. Slovné rady veľmi nedostávam. Skôr ich rozdávam.
Tak niečo, čo si si vyčítal a riadiš sa tým dodnes...
Toho by bolo asi milión. Ale keď som nad tým premýšľal pri príprave na tento rozhovor, došlo mi, že sa skôr snažím od rôznych rád ustupovať.
Predtým som nosil napríklad len biele alebo svetlo modré košele. Tmavomodrú by som si na seba nevzal. Teraz mám v šatníku skôr tmavšie farby a jednofarebné veci - úplný opak toho, čo som nosil skôr. Pravidlá teraz toľko neriešim.
Takže u teba platí tá poučka, že sa musíš naučiť všetky pravidlá, aby si ich mohol porušiť?
Rád by som si myslel, že som už na tej úrovni. Ale povedal by som, že skôr ešte len začínam.
Aká je tvoja najobľúbenejšia farba?
Asi zelená? Ja už sa musím brzdiť, pretože si kupujem všetko olivové alebo hnedé. Teraz do toho aspoň tú modrú. Teraz som si kúpil červenú košeľu, takže sa snažím, aby to nebola len olivová s olivovou na olivovej. To nie je úplne ideálne…
Je niečo, čo máš v šatníku alebo v skrini, čo tam nepatrí a vieš to, ale nechceš to z nejakého dôvodu vyhodiť?
Nepatrí? Všetko tam patrí, ale asi by ste tam nečakali reklamné tričko Krakonoš, čo je pivovar z Trutnova v Čechách, odkiaľ pochádzam. To je vec, ktorá je objektívne hnusná. Ale mám ho rád, je to taká moja srdcovka.
Akú najlepšiu životnú radu si dostal, alebo vyčítal?
Neviem, či je to najlepšia životná rada, ale čo mne asi najviac vadí na ľuďoch je, keď im záleží na tom, čo si myslia ostatní. To ma asi štve najviac. Ja si o sebe rád myslím, že mi na tom nezáleží takmer vôbec, a je to hrozne oslobodzujúce. Keď vám prestane záležať na tom, čo si o vás myslia ostatní, môžete riešiť len sami seba, ale nie nejako egoisticky. Myslím si, že je funkčnejšie správať sa prirodzene a toto neriešiť.
Nevedie to niekedy k ľahkému sebectvu?
To nie je o tom, správať sa ako hovädo a nedbať na ostatných, ale jednoducho nepremýšľam nad tým, ako ma budú vnímať. Inak určite som sebecký, ale nemyslím si, že to je zlé, pokiaľ je to v zdravej miere.
Architekt Adam Gebrian hovoril o niečom podobnom v našom podcaste. Ty to máš rovnako?
Myslím, že áno. Ale ja už ani neviem, ako by som na niekoho mohol urobiť dojem.
Takže ani oblečením nemanipuluješ?
Keď tuším, že je príležitosť, oblečiem sa lepšie, napríklad na fotenie. Ale neviem, ako to urobiť, aby to pôsobilo na ľudí.
Veríš, že oblečenie môže ovplyvňovať okolie?
Určite môže, bohužiaľ. Som z toho trochu smutný, nemalo by to tak byť.
Si sova alebo ranné vtáča?
Vždy som vstával skôr. Ale ja si nemyslím, že vôbec tento koncept má nejakú veľkú oporu vo vede. Mne príde, že ide o to iba chodiť spať v rovnakú hodinu alebo vstávať v rovnakú hodinu. Takže teraz chodím spať o desiatej, ale keby som sa preškolil, tak môžem chodiť spať o druhej. Ide iba o to, aby som spal osem hodín.
Takže si dávaš pozor, aby si spal osem hodín denne?
Ja musím, pretože keď spím menej, tak ma bolí hlava celý deň a zďaleka nefungujem na 100 percent. Takže jednoducho to inak nejde.
Kam najradšej chodíš na drink alebo na jedlo?
Ja už nikam nechodím.
Varíš si?
Nie, varí mi moja drahá manželka. A pijem jednoducho pivo, tým pádom nechodím na drink, nechodím do barov. A teraz už vlastne ani skoro nepijem. Takže nemám obľúbenú reštauráciu. Alebo teda tú, čo má rada manželka, takže ma so sebou berie.
Aké podcasty rád počúvaš? Okrem toho nášho…
Ani pri GS Talks nepočúvam každý diel. Ale popravde - ja nepočúvam skoro žiadne podcasty. Nemám kedy. Nemám tie „mŕtve časy” ako dochádzanie alebo čakanie. Keď už idem niekam ďalej autom, tak si radšej pustím hudbu. V poslednom čase mi príde, že už som všetko počul, alebo ma to jednoducho nezaujíma. Skôr si v aute sám premýšľam.
A keby si mal predsa odporučiť jeden podcast, za ktorý dáš ruku do ohňa?
To veľmi záleží na tom, čo ľudí zaujíma. Mňa by napríklad bavili osobné financie, takže odporúčam podcast Ramita Sethiho. Rieši tam financie s pármi – často muž a žena, ale pokojne aj muž a muž, žena a žena. Tá dynamika medzi nimi, keď príde na peniaze, je fascinujúca. Je to vlastne taká párová terapia v priamom prenose. Ale keď počujete dvadsať dielov, začnú sa tie problémy už opakovať.
Máš nejaký osobný lifehack? Okrem toho, že spíš 8 hodín denne?
Spánok je základ, to nie je žiadny lifehack. Ale popravde, ten súčasný trend longevity, keď si všetci hackujú život, ma trochu štve. Sám som v tomto hriešnikom – napríklad ten šikovný prsteň som si kúpil. Ale reálne naňho nepozerám. Leží doma, rovnako ako vitamín D, ktorý som si tiež kúpil a zabúdam ho brať. Takže asi jediné, čo skutočne funguje, je zelený čaj. Áno, to odporúčam – zelený čaj a kurkumu.
Čím jazdíš do práce?
Elektroskladačkou. Zo štvrti v Prahe z Karlína na Žižkov je to najrýchlejšie a vďaka elektru sa nespotím v do kopca. Nemusím sa prezliekať a nesmrdím, takže to je pre mňa solídny lifehack.
Tvoje obľúbené miesto na odpočinok?
To je asi rozdiel - odpočinok a dovolenka. Na odpočinok som najšťastnejší doma.
- Ľahšie športové sako Charles Tyrwhitt Unstructured Wool Twill Jacket
- Farebný sveter z jahňacej vlny Barbour Case Fair Isle Jumper
- Košeľu z oxfordskej bavlny Barbour Marsden Tailored Long-Sleeved Shirt
- Moderné biele džínsy forét Heath Jeans
- Kožený opasok s tartanovým zakončením Barbour Tartan/Leather Belt
- Členkové topánky s mokasínovou špičkou Barbour Sheene Moc Toe Derby Boots
A čo dovolenka? Ty si predsa veľký cestovateľ…
Áno, cestovanie milujem, ale teraz som prepol na hory, ideálne vysoké. Prešli sme množstvo arktických oblastí a stredne vysokých hôr a teraz ma láka Nepál. A Antarktída. To síce nie sú hory, ale je to také bizarné, že ma to fascinuje. Inak nemám vyložene obľúbenú lokáciu, ale doma je doma.
Týmto teda uzatvárame rýchle otázky a ideme na tie pomalé. Pavol, tvoja cesta k podnikaniu začala blogom Pravý gentleman, ktorý si písal. Dnes máš nový blog menom Mladý dôchodca. Aká bola tvoja motivácia začať písať Pravého gentlemana?
To je dobrá otázka. Jedna z motivácií bola, že my nemáme silný názor na to, čo znamená dobré oblečenie. A to vtedy bola pravda. Ale naozaj si už veľmi nepamätám, čo ma k tomu viedlo. Je to viac ako desať rokov! Myslím, že ma bavilo zdieľať svoje skúsenosti a znalosti. A tiež tá spätná väzba - keď to niekto čítal, sledoval som čísla, či to je viac ako minule. Blogovanie ma jednoducho chytilo.
Takže to celé – Gentleman Store – začalo blogovaním?
Áno, blogovanie bolo vtedy obrovský trend. Ešte predtým ma bavil osobný rozvoj. V našej knižnici v rodnom meste som prečítal snáď všetky knihy o osobnom rozvoji, to som mal tak 16. A potom prišlo blogovanie. Mal som dokonca blog o blogovaní. Ten mal teda krátke trvanie… a napokon som sa dostal k móde. A teraz som u Mladého dôchodcu. Je to taký návrat ku koreňom.
Prečo ťa začala zaujímať práve móda?
Ja vlastne neviem. Bavilo ma to vtedy.
V tej dobe to bol aj trend, však?
To bol, a to je na tom možno trochu smutné. Ja si totiž vždy myslím, ako som originálny mysliteľ, ako idem proti prúdu, proti mainstreamu. Mám pocit, že rozhodne nie som súčasťou davu. Ale potom spätne zistím, že som sa iba viezol na nejakom makrotrende, o ktorom som vtedy vôbec nevedel. Toto je vlastne presný príklad. Asi to na mňa malo vplyv, ale čo bola tá prvá iskra, ktorá ma zapálila, že sa budem dobre obliekať, to naozaj neviem.
Takže neexistuje žiadny konkrétny moment? Napríklad, že by si videl nejakého blogera v zahraničí a povedal si — taký chcem byť tiež!
Fakt asi nie. Príde mi, že to bola úplná náhoda. Nejako sa mi to jednoducho prihodilo, ako keď človek získa nové hobby.
Tvoj blog bol ale celkom úspešný. Pamätáš si, koľko mal čitateľov?
Zas tak veľa ich nebolo. Ale denne tam chodilo napríklad 500 ľudí.
To je ale celkom dosť, nie?
No… vlastne ma spätne prekvapuje, koľko ľudí si to pamätá aj po tých rokoch. Príde mi, že to malo hrozne dobrú cieľovú skupinu. Čítali to ľudia, ktorí boli presne tí, ku ktorým som chcel hovoriť. Teraz sa s nimi niekedy stretávam v rôznych firmách. Dokonca aj doktori, ku ktorým chodí moja žena, si ma z toho blogu pamätajú.
Myslím, že to malo väčší vplyv, než by zodpovedalo tej návštevnosti. S Jakubom Lohniským (skôr to robil primárne on a ja som mu trochu pomáhal) sme písali pre Muži v Česku. Niektoré články tam čítalo aj tridsaťtisíc ľudí, pretože sa šírili virálne. Ale moje blogy také zábery nikdy nemali. Bolo to skôr o tom, že som si písal svoje veci a postupne to rástlo. A keď som prestal písať, tak to zase upadalo. Nikto iný o tom ale veľmi nepísal.
Ako sa ti podarilo osloviť tých čitateľov? Keď si predstavím chlapca z Trutnova, ktorý píše blog, a zrazu tam má denne päťsto ľudí... ako sa ti to podarilo?
Mal som facebookovú stránku. Možno aj Instagram, ale skôr nie. Na Facebooku vtedy boli ešte dobré dosahy, takže sa dalo dostať k novým ľuďom.
Občas som zaplatil za propagáciu smiešnu čiastku, ale ani to nebolo pravidlom. Ľudia si ma našli aj cez vyhľadávače. Na blogu som mal možnosť prihlásiť sa na odber nových článkov, takže keď som niečo vydal, prišiel tým ľuďom e-mail.
Žiadna sofistikovanejšia stratégia za tým nebola?
Nie, vôbec.
Pre upresnenie: blog si si založil 7. júla 2011. Keď sme včera počítali články, bolo ich 162. Bol nejaký moment, keď si si uvedomil, že tvoj blog je vlastne celkom úspešný?
Ja by som to fakt nenazval úspešným blogom. A tých 162 článkov... to je za 13 rokov, ale väčšinu som napísal počas prvých troch. Potom už skoro nič. Keby som vydržal písať ďalej, tak by to možno mohol byť úspešný blog.
A prišiel nejaký moment, keď si si uvedomil, že tvoje názory na módu sú pre ľudí dôležité?
To bolo skôr postupné. A myslím, že sa to odráža aj na tých článkoch. Niektoré zlé som časom skryl, pretože keď som napísal nezmysel, ľudia mi to dali zožrať. A ja som im potom musel dať za pravdu. Ale v priebehu písania sa vyvíjal aj môj pohľad. Na začiatku som mohol pôsobiť ako mladý neskúsený, ktorý nič nevie a snaží sa ostatným radiť, ako sa majú obliekať. A asi som taký aj bol. Len som si prečítal niečo v knižke a hneď to vydával za pravdu.
Neskôr som to prepol do módu, kedy som skôr len zdieľal svoje skúsenosti. To už veľmi nejde rozporovať. Keď napíšete objektívnu recenziu, nie je veľmi čo kritizovať. A to som sa potom snažil robiť – zdieľať niečo, čo má zmysel.
Vraciaš sa niekedy k tomu blogu? Čítal si ho teraz spätne?
Nie, ja sa veľmi nevraciam k ničomu, takže nie. Vlastne musím povedať, že ma niekedy prekvapí, že tie články boli celkom dobré. Mám ale pocit, že keby som teraz niečo písal, tak tým, že už nemám ten grif, by to bolo horšie ako to, čo som písal skôr. To ma trochu brzdí, pretože si pripadám, akoby som už bol na sklonku života, že to najlepšie mám za sebou a moje schopnosti už idú dole. Ale v skutočnosti je to iba nedostatok cviku.
- Ľahšie športové sako Charles Tyrwhitt Unstructured Wool Twill Jacket
- Farebný sveter z jahňacej vlny Barbour Case Fair Isle Jumper
- Košeľu z oxfordskej bavlny Barbour Marsden Tailored Long-Sleeved Shirt
- Moderné biele džínsy forét Heath Jeans
- Kožený opasok s tartanovým zakončením Barbour Tartan/Leather Belt
- Členkové topánky s mokasínovou špičkou Barbour Sheene Moc Toe Derby Boots
Existuje v oblasti nadčasovej módy niečo ako nadčasový článok?
Určite. Napadajú ma napríklad eseje Paula Grahama. To je človek, ktorý založil Y Combinator, taký startupový inkubátor. Asi je to investor, alebo vlastne neviem, čím sa živí, ale teraz trávi svoj čas tým, že píše eseje. To mi príde hrozne cool. Esej by totiž mala byť nadčasová. Graham sa snaží zachytiť nadčasovú myšlienku, ktorá potom skutočne pretrvá. Jeho články si pamätám, odporúčam ich a dokonca sa k nim vraciam, aj keď sú napríklad 12 rokov staré. Takže to určite ide. Samozrejme, keď napíšete recenziu na niečo, čo sa predáva iba túto sezónu, nadčasové to nebude.
Ale hovoril si, že si na sklonku svojej písacej kariéry, čo ale nie je úplne pravda. Už máš nový blog…
To ti teda veľmi ďakujem, že ste to prepálili.
Prepáč, to je úskalie rozhovorov. Ale tam predsa píšeš... Čo je za tou potrebou? Čo ťa núti písať, keď ťa to sprevádza už tak dlho?
Myslím, že mám v sebe také tajné prianie, že na staré kolená budem učiteľ. Mňa to fakt baví. Teraz si tú rolu trochu užívam vo firme.
A písanie je vlastne druhý smer, len je náročné. To asi vie každý, kto niečo píše – písanie nie je nikdy úplne príjemné. Musíte mať skutočne silnú motiváciu, energiu a čas. Ja teraz tvrdím, že nemám energiu a čas, ale reálne ide skôr o to, že nemám dostatočne silnú tú túžbu. Nedávno som si to skúšal zase v sebe prebudiť, ale zatiaľ sa mi to veľmi nedarí.
Založil si ten blog vo chvíli, keď si mal potrebu niečo oznámiť, ale potom to trochu upadlo?
Skôr už asi nemám tú disciplínu, čo predtým. Keď som písal, vedel som, že každý týždeň musím vydať nový článok. Mal som na to grafy a softvér, ktoré ma držali zodpovedným. Lenže teraz je mojou najväčšou prioritou firma, čo je samo o sebe dosť náročné. Takže už to nedokážem udržiavať.
Každopádne, o čom je tvoj nový blog Mladý dôchodca? Spomínal si financovanie a investície….
Blog mal byť o tom, že si pripadám ako mladý dôchodca. Snažím sa rozdávať múdre rady ako skúsený starček. Nosím menčestrové sako, jazdím na skladacom bicykli a mám pocit, že už som všetko zažil.
Druhá rovina je, že ma pred pár rokmi zaujal trend FIRE – Financial Independence, Retire Early. Je to hnutie, ktoré sa zaoberá tým, ako odísť do predčasného dôchodku, teda skôr ako v 65 rokoch. Kľúčom je sporiť a investovať.
Prišlo mi to hrozne sympatické, pretože mi konečne dávalo zmysel sporiť a investovať. Nie preto, aby som mal peniaze len tak, ale aby som mal nejaký cieľ, nejaký „endgame“.To podľa mňa veľa ľudí nemá premyslené. Čo urobia, keď budú mať najviac peňazí? Buď ich spotrebujú, alebo odovzdajú deťom, alebo darujú. Ale málokto nad tým vôbec premýšľa.
Mne došlo, že mám rád prácu, takže ani predčasný dôchodok nebola moja odpoveď. Nakoniec som ten koncept musel prehodnotiť a pokračoval ďalej.
Na blogu rozoberáš aj osobné finančné reporty. Po troch rokoch si ale od konceptu FIRE upustil a čítal knižku I Will Teach You to Be Rich. Aký je tvoj súčasný prístup k financiám?
Áno, táto knižka je skvelá. A ešte jedna - Zomrieť s nulou na účte.
Štandardné knihy o osobných financiách riešia, ako šetriť, zbaviť sa dlhov z kreditných kariet a podobne, pretože sú písané pre americké prostredie. To pre mňa to nebolo úplne relevantné. Vždy ma tam ale trápila jedna vec - keď šetríte, vždy môžete šetriť viac. A s tým som mal problém, pretože to sú tie nástrahy realizačného mindsetu. Potreboval som si stanoviť konkrétne mantinely alebo benchmarky, jednoducho to, čo je vlastne správne. Napríklad keď šetríte 10 % príjmu, je to dostatočné, alebo nie?
Na toto má práve I Will Teach dobrú odpoveď – zavádza koncept guilt-free spendingu, teda míňanie bez výčitiek. Vyhradíte si určitú čiastku, ktorú môžete použiť na čokoľvek chcete, bez pocitu viny. To mi sedlo, pretože mám tendenciu kupovať zbytočnosti a predtým som si to potom vyčítal. Kupoval som si veci, ale už mi neprinášali radosť. To bol začarovaný kruh.
Tento rámec ma naučil byť spokojný s tým, čo mám. Nech už je to čokoľvek - hlavné je, že mám pocit, že to dáva zmysel.
Potom je tu kniha Die With Zero. Tá sa sústredí na to, čo robiť s peniazmi. Peniaze majú zmysel len vtedy, keď ich využijete – ideálne na zážitky. Peniaze vám umožňujú žiť život naplno, zažívať radosť. Ak zomriete a máte na účte nevyužité peniaze, znamená to, že ste ich nevyužili dostatočne efektívne.
Často počujem námietku: „Nechám to deťom.“ Ale keď zomriete v 85, vašim deťom treba 55. V tom čase už to pre nich nie je také zásadné. Tie peniaze potrebovali skôr – keď si kupovali bývanie alebo zakladali rodinu. Lenže málokto to má takto premyslené.
Takže tvojím cieľom je maximalizovať množstvo zážitkov?
Malo by to tak byť. Nehovorím, že to tak teraz robím, pretože by som asi netrávil toľko času prácou. Ale pre mňa je aj práca svojim spôsobom zážitok. Keď o tom tak premýšľam, mne vlastne nejde ani tak o tie zážitky, ako o to naplniť ten život niečím, čo dáva zmysel. Čo je aj tá práca.
Čo okrem práce ti dáva zmysel?
Pre mňa je práca stále číslo jedna. Skúšal som iné veci – politiku, cestovanie, rôzne športy, som v aktívnych zálohách, ale… tá práca je asi stále najviac, no.
Keby si si musel vybrať niečo na druhom mieste, čo by to bolo?
Lezenie. Tam sa vytvárajú tie najintenzívnejšie zážitky.
A čo cestovanie? Navštívil si veľa krajín – Patagóniu, veľhory… to neboli zážitky?
Jasné, ale čo znamená „cestovanie”? Napríklad cesta do Patagónie znamená dva dni v lietadle – to nie je zas tak dobrý zážitok. Keď už tam ste, chodíte prírodou, vidíte hory - to je fajn. Ale hory sú všade podobné. Keď ich len obchádzate a pozeráte na nich, je to estetický zážitok, ale nie niečo, čo by ma naozaj naplnilo. Ja potrebujem na tie hory liezť. Mať nejaký cieľ v tej aktivite.
Hrá v tom úlohu adrenalín?
Asi áno, ale ja sa bojím. Bojím sa výšok. Bol som raz na bungee jumpingu a bol som úplne vydesený. Nie som prototyp adrenalínového nadšenca. Ale pri lezení ide o to, že prekonávate strach - môžete spadnúť, môžete sa aj zabiť. Pamätám si veľa momentov, kedy som bol na skale a mal som strach - ale racionálne. A keď ten strach prekonáte, ten pocit si pamätáte dlho. To je to, čo ma na tom baví.
Si workoholik?
Nemyslím si. Aj keď to trochu nesedí s tým, čo som povedal predtým, rád si myslím, že mám zdravý prístup k práci. Pracujem normálne, snažím sa mať aj iné koníčky. Ale práca ma jednoducho baví najviac. Takže sa prestávam nútiť do aktivít, ktoré ma nebavia.
Pavol má na sebe:
- Košeľa z oxfordskej bavlny Barbour Marsden Tailored Long-Sleeved Shirt
- Prémiový sveter zo zmesi materiálov forét Alpine Knit
- Vzorovanú workwearovú bundu Scotch & Soda — Swirl Poetry Jacquard Trucker
- Ekologicky vyrobené vintage džínsy KnowledgeCotton Apparel Tapered Denim Jeans REBORN™
A bolo to tak vždy?
Asi áno. Nikdy som nemal pocit, že by to bol problém. Zároveň som dosť lenivý. Nikdy som nepracoval dlho do noci. Skôr si tak roky pracujem a ono sa to nazbiera.
Ale po nejakej dobe prišla kríza. Keď si mal tridsať, písal si na blogu, že ťa to dosť vykoľajilo. Pamätáš si tú dobu?
Áno, pamätám. Tridsiatka ma trochu rozhodila. Pripadal som si starý, bez vlasov a dokonca som to nazval krízou stredného veku – ale teraz by som to tak nevidel. Skôr to bolo obdobie, keď mi veci prestali dávať zmysel. Respektíve, nebolo to tým, že by tie veci objektívne nedávali zmysel, ale skôr som sa v nich stratil ja.
Čo ti pomohlo nájsť ten zmysel späť?
Veľa mi pomohlo ísť na terapiu. Nie je to tak, že by som mal jeden konkrétny moment, skôr sa to postupne zrovnalo. Je dobré mať niekoho, kto vám pomôže si veci ujasniť. Ale aj tak si myslím, že dôležité je mať jasno v tom, prečo niečo robíte.
To znie ako dobrá rada, ale krízu a pochybnosti o práci má občas každý. Ako dlho to u teba trvalo?
Bolo to skôr postupné. Myslím, že to ani tak nezáležalo na tom, čo sa reálne dialo okolo mňa, ale na tom, ako som k tomu pristupoval. Veľký zlom nastal, keď sme si s Janom, mojim spoločníkom, urobili takzvané „majiteľské zadanie“. Pýtali sme sa sami seba, prečo vlastne podnikáme a čo od toho čakáme. Bolo to zaujímavé, pretože sme zistili, že každý z nás má úplne iné motivácie. Tým, že sme si to otvorene povedali, to zrazu dávalo väčší zmysel.
Nesúvisela tá tvoja kríza napríklad s tým, že si sa menil aj štýlovo? Že si sa posúval vo vnímaní džentlmenstva?
To ma ani nenapadlo. Oblečenie pre mňa nikdy nebolo až tak dôležitou súčasťou identity.
Keby si nemal Gentleman Store, čo by si robil?
Ťažko povedať. Otec bol podnikateľ, takže mi podnikanie prišlo prirodzené. Možno by som bol programátor alebo investičný bankár…
Keby si sa zasnil, čím by si chcel byť, keby si mal úplne voľný výber?
Úprimne, som spokojný tak, ako to je. Nechcem byť kozmonaut ani smetiar. Keď sa nad tým zamyslíš, kopa tých vysnívaných vecí je v realite úplne iná, než ako si ju predstavuješ. Byť kozmonautom znamená stráviť roky výcviku a potom máš možno jeden let - a tým to končí. Takže vážne, takto mi to príde dobré.
Počas tej krízy, ktorú si zažil, zmenilo sa u teba niečo zásadné? Napríklad pohľad na prácu alebo na podnikanie?
Nemyslím si, že som menil niečo zásadné. Možno som začal fajčiť, ale ťažko povedať, či to bola úplne cesta z krízy. (smeje sa)
Ako sa teda zmenil tvoj pohľad? Čo bolo pred krízou a po nej inak?
Mám k tomu jeden koncept, ktorý mi dosť pomohol – hovorím tomu koncept dvoch hôr. Dlho som mal v sebe konflikt. Na jednej strane som chcel robiť niečo dobré, byť užitočný, ale zároveň som sa často cítil lenivý, že pre to vlastne veľmi nerobím. Veľa som sa sústredil na osobné blaho a úspech - aby firma zarábala, aby boli peniaze. Ale zároveň som skúšal veci ako komunálnu politiku alebo aktívne zálohy, čo som bral ako službu verejnosti. Lenže nič z toho ma nenapĺňalo.
Spätne si myslím, že moja kríza bola spôsobená tým, že som hľadal odpoveď na otázku zmyslu života, a žiadna z tých ciest mi neprišla správna. A potom som narazil na ten koncept dvoch hôr. Prvá hora je hora ega, úspechu – snažíš sa dosiahnuť niečo pre seba alebo svoju rodinu. Keď sa na tú horu dostaneš, zistíš, že ten vrchol je prázdny. To ťa môže sklamať. Ale práve vtedy začneš hľadať druhú horu, čo je hora služby druhým, altruizmu.
Ja som sa snažil na tú druhú horu dostať veľmi skoro. Dával som peniaze na charitu, bol som aktívny v politike, ale nemal som z toho radosť, pretože som ešte nezdolal tú prvú horu. Myslím, že teraz som niekde medzi - ešte šplhám na prvú horu a čakám, až tam dôjdem. A potom možno príde tá druhá.
To je zaujímavé, často hovoríš, že si napred alebo že si začal veľmi skoro – veľmi skoro si sa začal takto obliekať, veľmi skoro si sa pustil do niektorých vecí…
Áno, to je trochu pravda. Aj vo firme si robíme srandu, že som tisíc rokov napred. Ale nie som úplne early adopter – keby áno, kúpil by som Bitcoin v roku 2004. (smeje sa) Ale máte pravdu, že to u mňa tak býva – možno už od gymnázia, kde som bol najmenší z triedy a fyzicky menej vyvinutý, ale hlavou som bol napred. Tento rozpor tam vždy bol.
Cítil si sa nepatrične medzi spolužiakmi?
Nie, nie, tam to bolo v pohode. Ale priznávam, že som asi pár ľudí psychicky šikanoval bez toho, aby som to vtedy vedel. Za to sa ospravedlňujem.
A ako?
Ani neviem, asi som robil vtipy a smial sa im. Rýpal som. Prišlo mi, že keď to ide, tak prečo nie. No, potom som pochopil, že to úplne zmysel nedáva.
Hovoril si, že si si prešiel krízou, hľadal zmysel života... už si ho našiel?
Naozaj sa ma chcete pýtať na zmysel života?
- Košeľu z oxfordskej bavlny Barbour Marsden Tailored Long-Sleeved Shirt
- Prémiový sveter zo zmesi materiálov forét Alpine Knit
- Vzorovanú workwearovú bundu Scotch & Soda — Swirl Poetry Jacquard Trucker
- Ekologicky vyrobené vintage džínsy KnowledgeCotton Apparel Tapered Denim Jeans REBORN™
Nie, len ak si ho už našiel...
Áno, ale stále to je skôr na pragmatickej úrovni. Snažím sa v tom nájsť aj duchovný rozmer, ale veľmi mi to nejde. Prišlo by mi to fajn - potom by to všetko dávalo väčší zmysel. Inak to je o tom, že zaobstaráš seba, rodinu, trošku pomôžeš ostatným a nakoniec zomrieš.
Takže stále hľadáš to „prečo”?
Áno, myslím, že toto si hľadá každý.
Čo pre teba znamená úspech? Objektívne si úspešný podnikateľ, čo vybudoval niečo z ničoho.
Toto mi predtým vadilo – úspech ma vždy vyčleňoval, rovnako ako napríklad to, že som mal v škole samé jednotky. Rodičia mojich spolužiakov potom na mňa ukazovali: „Keď má Pavlík jednotku, prečo ty nie?“ Aj takáto blbosť vás vyčlení. Alebo urobí, že ste niekto iný. No a podobne ma vyčleňuje aj podnikanie. Väčšina ľudí je zamestnaná, a to je „normálne“.
Takže úspech je niečo, čo ťa robí „iným“?
Áno, presne. Normálne je byť zamestnaný, nie vlastniť firmu. A takých vecí je viac. Preto sa napríklad niektorých diskusií s mojimi kamarátmi na tieto témy alebo na tému peňazí takticky nezúčastním.
Tvoje blogy akoby to vyčleňovanie kopírovali. Začal si ako Pravý gentleman v osemnástich, potom Mladý dôchodca okolo tridsiatky. Čítaš veľa vecí, ktoré ťa zase trochu odlišujú od ostatných, nie?
To nerobím schválne. Čítam to, čo ma zaujíma.
Zaujíma ťa sebarozvoj?
Áno, ale nie to klišé „vstávať o piatej a studená sprcha“. To ma otravuje. Skôr ma zaujíma, ako sa stať lepším na širšej úrovni.
Máš návod, ako byť lepší?
Je to to, čo funguje tebe. Nie každý má túto túžbu v sebe. A je to asi v pohode. Ja toho mám celkom veľa – som v tom asi taký individualista, že by každý mal mať nejaký svoj obrázok a ten ideálne napĺňať.
Aký je ten tvoj obrázok? Kto tam stojí?
Naozaj ťažké otázky máte. Ja sa zúčastňujem takých ezoterických workshopov a tak. Čo je mimochodom veľmi dobré, to odporúčam. Aj keď ten názov je zavádzajúci. Hovorím tomu napríklad „mužské kruhy“. A tam som zistil, že moja „svetelná postava“, esencia, niečo ako moje ideálne ja, je milujúci otec.
V závere nášho podcastu sa poďme vrátiť späť k Gentleman Store, pretože ma zaujíma otázka, či si sa niečo počas tých 10 rokov naučil od svojich zákazníkov.
Hlavne som rád, že existujú a že u nás nakupujú. Je pre mňa stále nepredstaviteľné, že ich je toľko. Pretože ja som si na začiatku nášho podnikania hovoril, že tá hranica, kam to môžeme dotiahnuť, napríklad obrat dvadsať tisíc mesačne. To už sme prekonali tento mesiac napríklad 25-krát. Mrzí ma, že už nemám čas byť so zákazníkmi v tak blízkom kontakte ako predtým, ale rovnako sa snažím občas mihnúť na predajni, porozprávať sa s nimi a podobne.
Čo plánuje Gentleman Store ďalej?
Plánujeme viac kamenných obchodov a nové značky. Viac konkrétne zatiaľ hovoriť nemôžem, ale je to cesta dopredu.
Predstav si, že o ďalších 10 rokov tu budeme sedieť znova v rovnakom zložení a budeme sa znova rozprávať o tých novo uplynulých 10 rokoch. Kde ty budeš, kto budeš a čo nám budeš hovoriť?
Budem v Gentleman Store, stále ma to bude baviť, budeme mať tých obchodov veľa - v Česku, na Slovensku aj v Maďarsku. Budeme jedným z najväčších hráčov na trhu a budeme ale zároveň tvoriť podhubie aj pre tých ostatných, pretože by som si prial, aby tu bolo x nezávislých obchodov, kde sa dajú kúpiť pekné veci. Aby sme my chlapi mali kde nakupovať. A stále sa budem snažiť priblížiť tomu ideálu, ktorý mám v hlave.
Páčil sa vám článok? Zdieľajte!
Petra Martínková & Filip Proučil
Autor článku