Janek Ledecký: Oblečenie mám rád, ale na nákupoch neskutočne trpím
9.5. 2024, Petra Martínková & Filip ProučilJanka Ledeckého netreba dlho predstavovať. Slávny český spevák, skladateľ, autor mnohých veľkých hitov, textár a dvojnásobný strieborný a štvornásobný bronzový Český slávik. Jankova „cesta za oblečením“ začala hneď na začiatku jeho kariéry, keď ako frontman kapely Žentour hľadal vlastný štýl a imidž. S dlhými vlasmi a výrazným dámskym líčením vtedy tak trošku predbehol dobu, aby sa neskôr vrátil k striedmejšej móde. Ako sám hovorí, oblečenie je pre neho dôležité a má rád, keď rešpektuje príležitosť. Hoci sám najradšej nosí džínsy, nebráni sa ani smokingu. „Povedzme si to na rovinu, chlap v smokingu vyzerá najlepšie. Neexistuje oblečenie, v ktorom by chlap vyzeral lepšie. Pretože ten smoking schová to, že nemáte six pack, že nemáte vyrysované brucho a všetko ostatné. Nie je náhoda, že James Bond chodí vždy v smokingu,“ hovorí.
Ako vždy začneme niekoľkými rýchlymi otázkami, ktoré sa týkajú módy a štýlu. Aký najpodivnejší kúsok máte vo svojom šatníku?
Raz som dostal od Ester taký... je to niečo medzi sakom a kabátom, na koncerty. Ona mi to kúpila v Londýne a je to úplne senzačná vec, ktorú si môžem vziať naozaj iba na ten koncert. Inde by si totiž mysleli, že som sa pomiatol. Je to čierne a nečakane zdobené. Niekedy príďte na koncert a uvidíte…
A keď nie ste na koncerte, čo najradšej nosíte?
Až ma to niekedy mrzí, ale ako základ mám džínsy. Vo viacerých farbách, to áno. Občas si hovorím, či by som to nemal trochu oživiť, ale už som si na ne vlastne zvykol. Som rád, že už zmizla móda skinny jeans, čo považujem za úplne najväčšiu módnu katastrofu tohto tisícročia. Našťastie sa zase začínajú nosiť džínsy, ktoré nevyzerajú ako pančucháče. Najradšej teda fakt nosím džínsy a tričká, košele, zase tak veľmi sa s tým skrátka nemažem.
Páči sa vám, ako sa obliekajú muži u nás? Všímate si to?
Ja si to všímam hlavne v porovnaní s cudzinou. To je rozdiel nielen v obliekaní, ale aj v účesoch. Ja bývam v Prahe v Starom Meste a ešte stále na prvý pohľad spoznám, kto je turista z cudziny a kto je turista našinec. Aj keď už je ten rozdiel o niečo menší, než bol napríklad pred 30 rokmi.
Máte predstavu, koľko mesačne miniete za oblečenie?
To vôbec nie. Ja tie najlepšie kúsky dostávam, to je veľká výhoda môjho povolania. Čo sa týka športovej módy, tak Ester má vždy partnerov, ktorí obliekajú úplne kompletne celý tím. Je to fajn, keď potom na kopci nosíme rovnaké oblečenie.
Chodíte niekedy nakupovať oblečenie, alebo nie?
S tým mám veľký problém. Ale my ako rodina na to vo všeobecnosti veľmi nie sme. Nie sme na shopping, nie je to náš koníček. Keď si mám ísť kúpiť nové džínsy, tak sa musím fakt vyhecovať. Mám z nich potom síce radosť, ale tá otrava chodenia po obchodoch, skúšať si to všetko, to ja trpím ako zviera.
Používate nejakú kozmetiku? Alebo ako to robíte, že vyzeráte tak skvele…
Ja som sa dnes oholil (smeje sa). A mám nejaký balzam po holení, Nivea, tak som ho tam naniesol, a tým som to vyriešil.
K tomu tajomstvu vašej mladosti sa teda ešte vrátime, ale späť k rýchlym otázkam o móde. Koľko máte párov topánok?
Počítajú sa do toho aj tie športové?
Samozrejme.
Tak tým by som začal. To sú veci, ktoré sú pre mňa dôležité. Takže, ja mám topánky na lyže, potom mám tvrdé topánky na snowboard a na freestyle, potom topánky na squash, na tenis, na behanie.
Na leto, keď sme napríklad v Grécku, tak ja sa snažím chodiť na boso, čo to ide, ale mám aj nejaké sandále, také tie Birkenstock, zimné topánky mám tiež od Birkenstock, potom mám nejaké členkové talianske a tu mám na sebe topánky z Blackoutu, to sú moje milované a úplne geniálne. A potom mám asi štyri páry topánok k obleku, dvoje k smokingu, nie je toho veľa.
Viete si uviazať kravatu a motýlika?
Kravatu v pohode. S motýlikom som to ešte neskúšal. Keď si predstavím, že som v šatni a teraz počujem, ako už sa ladí orchester a ja si tam ešte viažem motýlika. S kravatou je to vždy tak, že to človek uviaže a teraz zistí, že ten zadný cíp je o trochu dlhší, než by mal byť. Tak to rozrobím a musím znova. Takže aj s tou kravatou si človek užije. A motýlika? Do toho už asi nepôjdem, ale frajerina to musí byť!
My sa v našich podcastoch vždy snažíme rozkľúčovať unikátny prístup ľudí k oblečeniu a móde. Aký prístup máte vy? Je podľa vás podstatné oblečenie riešiť?
Je to podstatné. Ak ľudia nechodia nahý, tak oblečenie je jedna z prvých vecí, ktoré je vidieť, aj keď nechcete. Je to jedna z prvých vecí, ktoré registrujete a podľa ktorých si už toho človeka niekam zaraďujete. Prvá je tvár, tá je úplne zásadná, a potom oblečenie. Je to prvý signál, ktorý charakterizuje toho, koho stretnete prvýkrát. Druhýkrát alebo tretíkrát už sa môže stať, že si napríklad poviete, tak to nemá s tým oblečením úplne v pohode, ale aj tak je to super chlapík, ten prvý dojem tam však je.
Oblečenie je oveľa ďaleko dôležitejšie, než by som si napríklad prial. Ja mám rád, keď sa nosí oblečenie vhodné na typ príležitosti. Hrozne ma napríklad mrzí, že do divadiel už sa nechodí dneska v obleku, alebo len výnimočne. Ani na premiéru sa jednoducho nevytiahne ten smoking. A pritom, to si povedzme na rovinu, chlap v smokingu vyzerá najlepšie. Neexistuje oblečenie, v ktorom by chlap vyzeral lepšie. Pretože ten smoking schová to, že nemáte six pack, že nemáte vyrysované brucho a všetko ostatné. Nie je náhoda, že James Bond sa na všetkých fotkách historicky prezentuje v smokingu. Aj keď teda James Bond samozrejme ešte vyzerá skvele aj v plavkách.
A mne je vlastne ľúto, že ľudia do divadiel v tom smokingu nejdú, pretože si to neužijú. Ja sa v tomto ohľade snažím robiť takú osvetu. Pretože keď prídete do divadla a ste dobre oblečení, tak už od začiatku do toho divadla vstupujete s úplne iným pocitom a s iným očakávaním. A zážitok, ktorý tam dostanete, je tým posilnený, takže to nie je samoúčelné. Navyše je predsa senzačné, že si môžete vziať iné oblečenie, než to, v ktorom chodíte do práce, a máte na to dôvod, nie?
Raz, a to vám musím povedať, to musí byť takých 20 rokov späť, sme vyrazili do Viedne, do Viedenskej opery na Lazebníka Sevillského. Dievčatá mali dlhé šaty a my sme šli v smokingu, pretože kam inam by ste si mali vziať smoking ako do Viedenskej opery, však? Boli sme tam v smokingu jediní dvaja. Potom tam boli dvaja ľudia v kravate a zvyšok, zvyšok bol úplne pekelný. A keď sme vošli cez prestávku do foyer, tak som zažil scénu ako z filmu Vrchní, prchni! na vlastnej koži. Chodili si ku mne ľudia pre pohárik! Takže ten úpadok akejsi primeranosti alebo vhodnosti obliekania, ten je generálny po celom svete.
My sa vždy pýtame našich hostí, či veria v prvý dojem. Obvykle získame celkom rozdielne odpovede. Je podľa vás dôležitý prvý dojem?
Je zásadný. Ako sa hovorí, druhýkrát ho už neurobíte. Je to trošku nespravodlivé, ale čo s tým narobíte? Myslím, že historicky je to v ľuďoch zakorenené, pretože keď sa pozrieme napríklad do prvobytne pospolitej spoločnosti, tak aj tam bol prvý dojem zásadný, pretože väčšinou už nebol čas na žiadny iný.
Čo vám zaručene pokazí prvý dojem u človeka?
To si povedzme, ja mám teda to šťastie, že sa pohybujem v takej bubline, ktorú tvorí moja rodina, moja kapela, do ktorej si členov vyberám, každého zvlášť. Musia to byť skvelí muzikanti a okrem toho to musia byť ľudia, s ktorými sa dá vydržať cesta na druhý koniec republiky a späť. Pretože keď točíte v štúdiu, tak si tam môžete vziať nejakého geniálneho blázna, on vám tam zahrá famóznu vec a tie 2 hodiny to s ním vydržíte. Ale niečo iné je jazdiť na koncerty, zažívať tie stresy, ktoré s tým sú spojené a tak. Potom sú ľudia, s ktorými pracujem v divadle alebo na kopci, keď idem niekam s Ester. A to všetko sú ľudia, u ktorých nehrozí, že by zanedbávali základné hygienické návyky, čo je teda samozrejme tá prvá vec, ktorá absolútne pokazí prvý dojem. S tým sa nedá nič robiť. Potom tiež pokazí prvý dojem, že sa človek nepozerá do očí pri komunikácii alebo zle podá ruku. Keď človek podá ruku ako zľaknutá ryba, tým sa toho prezradí dosť. Alebo každý občas narazíme na takého chlapa, ktorý tú ruku jednoducho nepustí. Alebo keď sa niekto nepozerá do očí, tak to je vždy divné, nie?
Riešite, aký vy robíte prvý dojem?
Asi podvedome áno, ale nejako s tým nič nerobím, pretože mám pocit, že to dlhodobo celkom vychádza a že to asi nebude úplne najhoršie.
Ako by ste definovali svoj vlastný štýl?
Ležérny!
Ja som čakala, že poviete rocker...
To nie. To by som musel ešte k tomu mať nejaké tetovanie.
Dlhé vlasy?
Aj nejaký piercing! Ale aj v tej super svetovej brandži sú výnimky. Zoberte si napríklad Keith Richardsa s tým jeho imidžom a Boba Dylana. A potom si zoberte napríklad Bryana Adamsa alebo Stinga. Ich imidž nespočíva v ničom inom, než že sú oblečení šik, ale napriek tomu sú to rockeri ako prasa, ako ja hovorím.
Akú úlohu teda zohráva oblečenie pre muzikantov?
Je strašne dôležité. Jednak pre mňa osobne, musím sa v ňom cítiť dobre a pripadať si ako frajer, pretože ja vyleziem na pódium, tam je tisíc alebo viac ľudí a ja ich musím presvedčiť o tom, že prišli na správne miesto, že tie peniaze investovali správne a že si ten koncert užijú. A ten koncert si užijú v momente, keď sa mi podarí spoločne ich rozospievať a kedy ja ich k tomu vyprovokujem. A aby som ich k tomu vyprovokoval, tak si musím byť strašne istý. Takže samozrejme musím mať pocit, že vyzerám dobre, napríklad.
Keď hráme vianočné koncerty, keď už asi 3 roky jazdíme také výpravy do krčiem, sú naše vokalistky oblečené ako servírky na točenie piva, my chlapci sme zase oblečení, jednoducho ako do krčmy. A ja to ešte uvádzam tým, že som začínal s gitarou hrať pesničky, keď som mal nejakých 17, a to som práve začal chodiť hrať po krčmách. Takže takto ten koncert začína a ja si tam potrebujem pripadať, ako keď som mal tých 17 a prišiel som do tej krčmy. Ale potom príde prestávka a my to celé prehodíme do tých Vianoc, chlapci prídu v obleku, dievčatá v dlhých šatách a viem, že to funguje jednoducho skvele! Tento koncept sa najviac blíži divadlu so všetkým. A v divadle je kostým strašne dôležitá vec, pretože (to ma naučila Simona Rybáková), ktorá je famózna filmová a divadelná kostýmová výtvarníčka, kostým je tam na to, aby pomohol rozprávať ten príbeh, aby ho umocnil. Charakterizuje postavy a často celú situáciu.
Tým sa dostávam takým oblúkom k tomu, že na tých koncertoch hráme väčšinou v šiestich, čo to znamená, že sa divák dve hodiny pozerá na 6 ľudí. A to už je veľmi dôležité, čo máte na sebe.
A čo na začiatku vašej kariéry? Premýšľali ste nejako výraznejšie o svojom imidži?
No jasne. Pri Žentoure (Žentour bola kapela aktívna v rokoch 1981–1992 s krátkym revivalom na začiatku minulej dekády) musím povedať, že imidž bol ešte o krok vpred ako všetko ostatné. Ono to začalo tak, že ja som prišiel na konkurz do Žentouru a mal som dlhé vlasy, asi po ramená. A oni ma vtedy vzali. Zároveň ale mali takú zvláštnu muziku, kedy sa spievali texty napríklad zo šlabikára pre zvláštne školy. Tá muzika bola jednoducho taká prejdená. Napríklad Véno, Véno, prines vaňu, okúpeme našu pannu. Ja som sa vtedy pohyboval okolo subkultúry okolo Ivana Hlasa, od ktorého som sa vtedy učil, ako sa píšu pesničky, a toto bolo teda naozaj z úplne iného súdka.
A k tomu celému sa riešil ten imidž, ktorý sme stále vymýšľali. Napríklad sme tu boli prvá kapela, ktorá používala UV líčidlá, takže keď sa rozsvietilo modré svetlo, tak sa nám všetkým úplne zmenili tváre. No a na poslednom albume Žentouru sme použili trans líčenie (presnejší by bol výraz drag), mal som vtedy veľmi dlhé vlasy a k tomu sme ešte dali príčesok… a vlastne myslím, že sme to prehnali. My sme mali pocit, že sme sa už ocitli niekde na západe a tam sme teda ešte skutočne neboli. Tento album, na ktorom je zhodou okolností aj pesnička Proklínám, veľký hit, tak to malo polovičnú predajnosť, než mal ten album predtým. A ja si dodnes myslím, že to bolo tým, že ten imidž už bol na ľudí veľa.
Ja som si so Žentourom zažil všetko a som rád, že teraz nemám deficit toho, že by som chcel nejako experimentovať. Pretože úprimne povedané tieto experimenty sa v dvadsiatich, tridsiatich dajú odpustiť a po rokoch to môže byť aj roztomilé, ale keď podobnú vec urobíte v 60, tak jednoducho roztomilé to nie je, to si povedzme na rovinu.
Vy ste v šoubiznise už dokopy 40 rokov. Premenil sa ten svet nejako a môže vás ešte niečo dneska prekvapiť?
Ten svet, či tá štruktúra zábavného hudobného priemyslu, sa premenila úplne diametrálne. Napríklad cédečku trvalo jeden rok prevziať kompletne trh a odrovnať platne. Teraz je veľká reinkarnácia platní, to je jasné a je to dobre, ale už je to úplne iný druh média, ku ktorému pristupujeme úplne inak. Potom sú tu moderné technológie, mobilné telefóny, z ktorých počúvate hudbu, umelá inteligencia, prostredníctvom ktorej veľa mojich kolegov spieva na vystúpeniach z playbacku, čo je ešte navyše ako protireč, pretože oni ani nespievajú, oni používajú playback a k tomu otvárajú ústa. Neverili by ste tomu, koľko ľudí si to trúfne urobiť.
Prečo to robia? Je to z lenivosti, alebo čo za tým väzí?
Z môjho pohľadu je to hlavne obrovská drzosť. A lenivosť tiež. Ale tí ľudia to vycítia, pretože ten koncert má úplne iný drive.
Vy ste vo svojej kariére veľmi slávny a pôsobíte stále veľmi pokorne. Mali ste niekedy hviezdne maniere, alebo zažili ste si niekedy takú tú hviezdnu slávu?
Áno, to je jasné.
A ako sa to prejavilo?
Keď sme so Žentourom v roku 89 zrazu trikrát po sebe vyhrali Triangel, čo bola vtedy úplne prestížna videosúťaž v televízii, a ten istý rok sme vyhrali Bratislavskú lýru. Počas jedného roka sme boli na vrchole a najhranejšia kapela. A vtedy som chodil po uliciach a mal som pocit, že som naozaj mimoriadny a geniálny. Vtedy nám robil manažéra Vladimír Mertlík, čo je strašne šikovný chlap, dnes známy hlavne ako novinár. A on vtedy hovoril, chlapci, len aby ste vedeli, a to si pamätajte, ľudia, ktorých stretnete cestou hore, stretnete aj cestou dole. Akurát, že keď idete prvýkrát hore, tak vás vôbec nenapadne, že sa môže stať, že pôjdete niekedy dole. A to vám teda garantujem, že niekedy dole pôjdete a na tých ľudí narazíte. Trvalo mi to asi dva roky, kým som sa upokojil.
A ako toto vyzeralo? Aké boli tie maniere?
My sme vtedy veľmi prepadali tomu pocitu, ako veľmi je dôležitá vonkajšia prezentácia a ako veľmi je dôležitý ten životný štýl. Boli sme vtedy bombardovaní rôznymi legendami zo sveta o tých našich vzoroch, ktoré boli všetky skreslené a založené na tom, čo novinári vyberú. Mali sme pocit, že to je jeden nepretržitý žúr a že v momente, keď nebudete vyhadzovať nábytok hotelovými oknami, tak v rockovej muzike nemáte čo robiť. Nikto vám nepovie, že ten Keith Richards s tou fľaškou, že to je jednoducho len imidž, že keď má v ruke Jacka Danielsa, že s ním má zrejme zmluvu, že mu za to zaplatili a ešte mu tú fľašu vyleštili. A že pravdou je, že sa 8 hodín denne drží tej gitary, ale nikto ho nefotí, ako cvičí a vymýšľa, experimentuje s ladením a tak ďalej. To, čo tej muzike dáva, o tom nikto nehovorí. A my sme im to vtedy prehltli aj s navijakom.
Keď ste na očiach verejnosti už 40 rokov, zmenil vás nejako tlak tej verejnosti?
Ja som sa tomu prispôsobovaniu vždy bránil. Keď napíšete pesničku, ktorá funguje, tak ju ľudia majú radi a vy cítite tú odozvu. Vďaka tomu predáte viac dosiek, viac lístkov na koncerty. Keď potom píšete ďalšiu pesničku, tak chcete, aby bola zase taká, aby ste mali vedľa toho ešte ďalšiu a ďalšiu. A tomu je potrebné sa brániť. Ja neviem napísať Na vtáky sme krátky II. Ani sa mi nepodarilo napísať Pekná, pekná, pekná II. Ale ani som sa o to v podstate nesnažil, pretože viem, že jediným meradlom, tým jediným, čo funguje, je, že sa to musí páčiť mne. Ešte sa mi nestalo, že by zabodovala nejaká pesnička, ktorá sa mi nepáči.
Ako znášate kritiku?
To povedal Werich, keď sa ho pýtali. A on hovoril, že si z toho nerobí nič, ale keď je blbá, tak to naserie. Ja mám paradoxne naozaj tie najlepšie, famózne, kritiky z Japonska, z Kórei, kde tí kritici nie sú zaťažení mojou históriou. Nepoznajú tu imidž so Žentourom, nemajú tie pocity ako odborná verejnosť tu. U nás, keď som napísal Hamleta, tak to pre absolútnu väčšinu kritikov bolo niečo úplne neprijateľné. Jednoducho ako si môže ten frajer, čo spieva Na vtáky sme krátky, privlastniť tú našu najposvätnejšiu kravu z dramatického umenia?! Čo teda bezpochyby Shakespearov Hamlet je.
Čo im tak vadilo?
Pretože ten, čo spieva Na vtáky sme krátky, sa nemôže dotknúť tu takého génia. A to v Kórei samozrejme nevedia. Tam ma nehodnotia z titulu minulosti, ale ako skladateľa. Hamleta videlo 1 250 000 ľudí po celom svete, čo je niečo úplne neuveriteľné. Bola to pre mňa veľká satisfakcia.
Nemôžem si odpustiť ešte jednu otázku. O vás je známe, že sa udržujete v kondícii okrem iného tým, že držíte pôst, stále to tak je?
Áno, platí. 2 dni v týždni. Ja keď si normálne dám obed, tak v podstate potom jediné, na čo mám chuť, je ísť sa po obede natiahnuť. No a na pôste je super, že toto úplne odpadá a vy môžete tú energiu venovať inam. Navyše som zistil, že telo má jednoducho neuveriteľné zásoby energie, takže ja nemám problém, aby som ubehol 10 kilometrov, 3 hodiny potom robil windsurfing a odohral 2 koncerty. Musím povedať, že jedlo je celkovo veľmi preceňované. Navyše je úplná hlúposť, čo nás tu učili dietológovia a lekári, že sa má jesť päťkrát denne. To je blbosť.
A úplne na záver, aký je teda ten váš recept na večnú mladosť?
Možno pomáha ten pôst, ale hlavne ja robím iba to, čo ma baví. A to by som teda prial všetkým ľuďom, ktorí o to stoja. To je totiž senzačné. A veľa energie mi dávajú ľudia na koncertoch. A samozrejme cvičím. Držím sa v kondícii kvôli tomu, aby som si mohol potom užiť tie technické športy, ktoré robím a kde mám stále šancu sa zlepšovať.
Páčil sa vám článok? Zdieľajte!
Petra Martínková & Filip Proučil
Autor článku