Honza Moravčík: Podnikám od 6 rokov. Gentleman Store vznikol z našej vlastnej potreby
30.12. 2024, Petra Martínková & Filip ProučilHonza Moravčík je podnikateľ, vizionár s citom pre investície, bývalý DJ a hlavne druhý spolumajiteľ a spoluzakladateľ Gentleman Store.
V rozhovore s nim sme sa bavili samozrejme o oblečení a štýle, prečo v puberte preferoval čo najširšie oblečenie a ako sa jeho prístup postupne zmenil, prečo chcel predtým ľuďom radiť v obliekaní, v akej krajine nachádza inšpiráciu a aký najbizarnejší kúsok má vo svojom šatníku.
Dotkli sme sa ale aj jeho vášne pre investovanie, šetrný životný štýl a dôvodov, prečo si vedome žije pod pomery a aké to prináša výhody. Honza nám navyše priblížil, ako sa jeho podnikateľský duch formoval už od detstva, čo ho počas života najviac ovplyvnilo a ako sa premenilo jeho vnímanie úspechu.
Premena
Premena štýlu s Honzom sa niesla v duchu spomienok na jeho mladistvé roky. Honza má už dlho rád úzke oblečenie, ktoré mu presne sadne, a tak sme sa rozhodli skúsiť prekročiť jeho komfortnú zónu a obliecť ho do trocha voľnejších vecí. Zároveň sme chceli mierne nadviazať na jeho mladosť, kedy nosil streetwear a skejťácke oblečenie.
Do hlavných rolí sme obsadili ikonickú streetwearovú značku Scotch & Soda a perfektné voľnočasové kúsky od Portuguese Flannel. Všetko sme doplnili legendárnymi britskými značkami Barbour a Joshua Ellis.
Honza má na sebe:
- Tmavú denimovú košeľu Scotch & Soda
- Chinos nohavice vypasovaného strihu Scotch & Soda
- Jednofarebnú menčestrovú košeľu Portuguese Flannel Lobo - Prairie
- Kožený opasok s tartanovým zakončením Barbour Tartan/Leather Belt
- Šiltovku z voskovanej bavlny Barbour Wax Sports Cap Navy
Honza, ako by si popísal svoj aktuálny štýl obliekania?
Basic. Nosím stále to isté a snažím sa to nekomplikovať. Túto košeľu mám už asi päť, sedem, možno osem rokov. Stále si kupujem rovnaké veci, pretože mi to vyhovuje - nemusím nad tým premýšľať. Funguje mi to už dlhé roky.
Prečo sa ti páči basic štýl?
Po prvé sa mi nechce každé ráno riešiť, čo si vezmem na seba. To rozhodovanie mi príde ako zbytočné plytvanie energiou. Za tie roky, čo sa tomu venujem, už som si nakúpil všetko, čo ma bavilo a po čom som túžil. Dnes je to pre mňa viac o komforte. Čím som starší, tým viac to vnímam. Napríklad minulý rok ma manželka konečne dokopala na to, aby som si kúpil bundu parku. Predtým som chodil v zime len v košeli, tenkom svetri a jednoduchom kabáte. Stále mi bola zima, bol som často chorý. Teraz už ale dávam prednosť pohodliu.
Aký outfit ťa momentálne najviac charakterizuje?
To, čo mám na sebe teraz.
Košele, chinos nohavice a sveter?
Presne tak. A k tomu klasické topánky, dnes napríklad od značky Berwick, ktorú predávame.
Akú najpodivnejšiu vec máš vo svojom šatníku?
Som skôr na jednoduché veci, ale kúpil som si jeden šialený šál. Boli sme na veľtrhu Pitti Uomo (módny veľtrh vo Florencii, ktorý sa koná dvakrát ročne), kam jazdíme vyberať značky, a ja som tam objavil šál s šialeným paisley vzorom. Bol dvojstranný - z hodvábu a kašmíru. Stále hrozne veľa, ale prehovorili ma na stánku, tak som si ho zaobstaral. Veľmi ho ale nenosím, pretože je na môj vkus veľmi crazy.
Čo s ním plánuješ robiť?
Neviem, možno ho raz podarujem niekomu, komu sadne viac.
Ako a čím si začal budovať svoj šatník?
Bol som v takom prerode, mal som asi 17 alebo 18 rokov. Dovtedy som nosil skejťácku módu – čím väčšie a širšie džínsy a mikiny, tým lepšie. Pamätám si, ako sme s mamkou chodili po obchodoch a ja som vždy hovoril — tieto nie, tieto nie. Nosil som vyťahané oblečenie a široké topánky značiek ako Circa alebo DC. Ale potom sa vo mne niečo zlomilo. Bol som na gymnáziu, možno v druhom ročníku, a začalo ma baviť obliekanie. Zaujali ma košele a začal som vnímať, že outfit je dôležitý. Vtedy som bol veľmi chudý, vážil som asi 60 kg, a na mne to oblečenie jednoducho viselo. Tak som nad tým začal premýšľať a postupne prechádzal na štýl, ktorý mám dnes.
Pamätám si, že som vtedy dražil košele na Aukre. Objavil som tam jednu značku a kúpil som si prvú slim fit košeľu. Bola super, len mala krátke rukávy, takže som ich musel vyhrnúť, aby to vyzeralo normálne. Ale ten strih ma úplne nadchol – videl som, ako veľmi to zmení, keď človek nosí oblečenie, ktoré mu sadne.
Začal som potom nakupovať aj formálnejšie svetre a postupne si budoval šatník. Mojím snom bolo kúpiť si Lacoste polo tričko, ktoré vtedy stálo asi 120€. To bolo pre mňa veľa. Nakoniec som to zaobstaral v outlete vo Viedni za polovicu ceny a mal som z toho obrovskú radosť.
Pamätáš si na nejaký zásadný impulz, ktorý ťa k tomu priviedol?
Asi nie. Bol to skôr postupný vývoj. Jednoducho som chcel vyzerať lepšie a cítiť sa v oblečení pohodlne a dobre.
Myslím, že to bolo, keď som začal podnikať. Mal som prvé sústavné podnikanie, to som mal sedemnásť. Mal som pocit, že už som podnikateľ, a že by som sa mal podľa toho obliekať. Začal som si teda nakupovať tieto veci. Pamätám si, že to bolo celkom náročné, pretože keď som prišiel do triedy na gymnázium, všetci na mňa pozerali a hovorili: „Čo to máš na sebe? To vôbec nie si ty.“
Bol tam taký peer pressure, ale povedal som si: „Nie, jednoducho sa musím obliekať takto.“ Takže si myslím, že to podnikanie bol ten moment, keď sa vo mne niečo zlomilo.
Myslíš, že to oblečenie bolo aj kvôli sebavedomiu? Alebo kvôli tomu, aby si si získal dôveru druhých? Dodávalo ti odvahu rokovať s ľuďmi, napríklad staršími, keď si podnikal?
Áno, určite. Pretože som mal sedemnásť a vyzeral som fakt na pätnásť alebo štrnásť. Prvý biznis, ktorý som mal, bolo nakupovanie mobilov z Číny a ich predaj na Aukre alebo Bazoši. Občas som ich odovzdával osobne, a keď ma napríklad na schôdzku viezol otec, pretože som ešte nemal vodičák, tak som si hovoril: „Musím nejako vyzerať, nemôžem tam ísť vo vyťahanom tričku.” Takže to bolo o tom, aby som nejako reprezentoval.
Keď sme pri tom, kedysi si hovoril, že tvoje úplné začiatky podnikania boli už v detstve. Spomenieš si na to?
Mal som šesť, chodil som do prvej triedy. Pamätám si to dodnes, pretože mi to občas pripomenú rodičia. Vtedy leteli také plastové fosforeskujúce hviezdičky, ktoré sa lepili na chladničky alebo skrine. Vedľa školy bola Jednota a ja som tam po škole zašiel, kúpil niekoľko tých hviezdičiek za pár korún. Druhý deň som ich v škole predal spolužiakom za dvojnásobok. Bola to pekná marža, ale vydržalo to iba pár dní. Rodičia spolužiakov zavolali mojim rodičom, že „okrádam“ ich deti. Tak mi to naši zatrhli. Bola to ale sranda. Neskôr sme s bratrancami predávali Kapri-Sonne a podobné nápoje. Nakúpili sme ich, dali na spodok starého kočíka a jazdili po dedine. Mali sme jediného zákazníka – môjho brata. Nemal veľa na výber, takže sme ho prinútili si niečo kúpiť. To bol ďalší z mojich „podnikateľských“ projektov.
Odkiaľ sa v tebe vzal ten podnikateľský duch? Mali ste v rodine podnikateľa?
Rodičia podnikali od roku 1995 a celé moje detstvo bolo o tom, že sme niečo vymýšľali. Keď som niečo chcel, napríklad motorku alebo gitaru, vedel som, že si na to musím zarobiť. Naši ma zapájali do svojich projektov. Pamätám si, ako sme napríklad do polnoci vylupovali fólie z grafiky pre reklamnú zákazku, aby bola hotová na druhý deň. Mal som vtedy jedenásť alebo dvanásť. Bolo to pestré, každý mesiac sme robili na niečom inom.
Honza má na sebe:
- Tmavú denimovú košeľu Scotch & Soda
- Chinos nohavice vypasovaného strihu Scotch & Soda
- Jednofarebnú menčestrovú košeľu Portuguese Flannel Lobo - Prairie
- Kožený opasok s tartanovým zakončením Barbour Tartan/Leather Belt
- Kockovaný kašmírový šál Joshua Ellis Heritage Collection Cashmere Scarf Cross Check
- Odolné terénne členkové topánky Barbour Foggy Derby Boots
- Šiltovku z voskovanej bavlny Barbour Wax Sports Cap Navy
Aká krajina je pre teba najväčšou inšpiráciou v obliekaní?
Jednoznačne Taliansko. Jazdíme tam dvakrát ročne na Pitti Uomo. Aj keď sa z toho stala rutina, teším sa. Taliani majú talent na štýl. Oblečenie im perfektne sedí, vyzerá to prirodzene a ľahko. To ma na nich fascinuje.
Ty teraz už máš svoj štýl nejakým spôsobom definovaný, ale keby sme sa pozreli späť na tvoju históriu obliekania, aké chyby si robil?
Viem, že občas som to prehnal so slim fitom...
Ty si bol veľmi slim sám o sebe...
Presne, mal som potom nohavice ako legíny v podstate. Ale vážne, úplne spočiatku to bolo tak, že svoje prvé košele som si kupoval od značky Charles Tyrwhitt.
Ktorú teraz predávame…
Ktorú predávame. Vtedy, pätnásť rokov späť, mi jednoducho nesedeli. Bol som veľmi vychudnutý na to, aby mi sadli, ale moja teta bola krajčírka. Vždy som k nej priniesol košele, ona to našpendlila a „vyslimovala“. Akurát sa to občas prehnalo, takže som v tom bol narvaný ako párok
Dnes, keď si kupujem oblečenie, volím skôr voľnejšie. Stále mám rád slim fit, myslím, že mi sedí najviac, ale už v ňom nechcem byť tak „narvaný”. Takže toto bola jedna chyba. A robil som aj ďalšie bizarnosti. Teraz som si spomenul na obdobie, keď som mal sedemnásť alebo osemnásť. Vtedy som si na seba vzal všetko, čo som mal v šatníku. Mal som čierne sako s prúžkom, ktoré by som si dnes už nikdy nevzal, a malo hrozne dlhé rukávy, končiace v polovici dlane. Raz som šiel na ples a nemal som teplý kabát. Urobil som to, že som si obliekol tri polokošele na seba, takže presvitali rôzne farby. To bola celkom chyba. Všetci sme sa obliekali hrozne pred tými pätnástimi rokmi, ale na menšom meste módu nikto neriešil, takže nikto nič nehovoril.
Ale to sa potom zmenilo. Rozprával si, že neskôr si chodil na plesy už dobre oblečený a radil si ostatným…
No, áno. Ak ma počúvajú spolužiaci z gymnázia, ospravedlňujem sa im, že som bol hrozný. Rýpal som úplne zbytočne. Dnes už nikoho nesúdim podľa toho, ako sa oblieka. Za mňa, pokiaľ je človek čisto oblečený, je to úplne v poriadku, či už má na sebe športové alebo formálne oblečenie.
Vtedy som však ľudí súdil. Nebol som dostatočne zrelý. Dokonca sme na plesoch robili súťaže o to, kto má najhranatejšie topánky. To vtedy frčalo – topánky vyzerali ako obdĺžniky. Chodili sme a hovorili: „Ty máš šialene hranaté topánky,” a vyčítali to ľuďom. Bolo to zle. Kvôli obliekaniu by nemal nikto nikoho súdiť.
Vtedy si rozdával rady z nezrelosti, ale dostal si niekedy takú radu, která ťa posunula?
Pamätám si, že som veľa čerpal zo StyleForum.com alebo podobných stránok. Keď som mal sedemnásť alebo osemnásť, písal som tam, posielal fotky. Vyfotil som sa napríklad v košeli a pýtal sa, či to takto vyzerá dobre. Ľudia tam boli skvelí. Nesúdili ma, keď som prišiel s niečím zlým. Povedali napríklad: „Tá košeľa je veľmi tesná, povoľ ju trochu, ale farebne je to super. Pokračuj.” Tieto rady mi na začiatku veľmi pomohli.
Kedy si narazil na svojho kolegu Pavla Králíčka alias Pravého gentlemana?
To bolo na začiatku, keď sme mali devätnásť alebo dvadsať. Už som v tom išiel naplno, bol som zapálený. Chcel som si kúpiť prvé rámové topánky. To bola moja méta - za prvé zarobené peniaze z podnikania som išiel do Prahy. Vtedy som šiel za Kubou Lohniským do Le Premier. Bola to pre mňa obrovská vec, kúpiť si rámové topánky.
A už vtedy si mal v hlave zámer podnikať s oblečením?
To vzniklo postupne. Začínal som s mobilmi, ktoré som robil asi rok a pol. To bol prvý biznis, kedy som si overil, že keď niečo dobre nakúpim a dám tomu marketing, ide to predať. Potom som prešiel k solárnym systémom, čo bola skôr otázka financií. Nebavilo ma to, ale potreboval som sa uživiť bez toho, aby som zaťažoval finančne rodičov.
Móda ma ale lákala viac. Pamätám si, že už vtedy som čítal Pavlov blog. Narazil som na americkú značku košieľ pre chudých chlapov a myšlienka ma oslovila. Povedal som si, že by ma bavilo rozbehnúť značku oblečenia pre chudých mužov. Tak sa to začalo.
Potom som si uvedomil, že potrebujem partnera. Pavol písal ten blog, bol rovnako starý ako ja, tak som mu napísal. Bolo to spontánne, napísal som mu z letiska v Istanbule, keď som sa vracal z Erasmu. Odpovedal, že má podobnú myšlienku. Stretli sme sa a založili firmu.
Pamätáš si prvý produkt, ktorý ste predali?
To robil Pavol. Bola to značka Taylor of Old Bond Street a niekoľko ďalších kozmetických značiek. Myslím, že sme mali na začiatku aj Bellroy. Mali sme úzke portfólio zamerané na kozmetiku a doplnky. Oblečenie prišlo až neskôr, keď sme pripravovali značku John & Paul.
Ako bolo ťažké pre dvoch mladých chlapcov, ktorí nemali za sebou žiadnu veľkú firmu, začať a ísť zaklopať tým veľkým značkám na dvere s tým, že ich chcete predávať? To predsa muselo byť celkom ťažké.
Vtedy bola celkom dobrá doba a my sme mali šťastie. Pre tie značky bola naša republika dosť neznáma. Niektorí ani nevedeli, kde presne sme – „To je v Európe? Niekde pri Nemecku?” – takto to vyzeralo. Pre nich sme boli takí malí, že keď sme za produkty zaplatili, nemali dôvod nám ich nepredať. Na začiatku to teda bolo celkom jednoduché. Postupom času ale trh pritvrdil, pribudla konkurencia a značky si začali viac vyberať. Našťastie sme už mali vybudovanú pozíciu. Povedali sme im: „Sme tu najlepší, máme špičkový sortiment, výborný servis, pozrite sa na naše hodnotenie.” Potom už to išlo ľahšie. Ale keby som dnes chcel začať úplne od nuly, bolo by to oveľa ťažšie.
Ani na chvíľu si nezapochyboval, že to bude fungovať? Bol si si naozaj istý?
Vlastne som si istý bol. Našou hlavnou motiváciou vtedy bolo, že nás to bavilo. Chceli sme si tie veci kúpiť sami pre seba za nákupnú cenu. Som šetrný, takže keď môžem niečo kúpiť so zľavou, som spokojný. Hovorili sme si, že keď z toho niekedy budeme mať 800€ mesačne, bude to skvelé. Ale vtedy sme absolútne nedohliadli tam, kde sme dnes. Nemali sme grandióznu víziu. Pamätám si, ako sme si hovorili: „Keď budeme mať obrat 20 tisíc mesačne, budeme kingovia.” Dnes máme také obraty denne.
Popíš nám tie prvé roky podnikania. Ako vyzerali sklady a prevádzka? Muselo to byť dosť improvizované, nie?
Áno, začiatky boli na kolene. Pavol mal tovar najprv pri sebe doma, v Prahe na Vinohradoch, v pár regáloch. Potom sme to presunuli do Uhorského Hradišta na Morave, kde som mal zázemie a jednu kolegyňu Gábinu, ktorá sa o to starala. Postupne sa regály množili a po roku sme to presunuli zase do Prahy. Vzali sme kanceláriu v Holešoviciach na ulici U Průhonu.
Zásielky ste posielali sami?
Áno, na začiatku sme si to robili sami. Potom to prevzala Gábina, ktorá bola veľmi šikovná.
Takže ste si obaja prešli celým vývojom firmy, od balenia zásielok až po vedenie biznisu?
Áno, vtedy to ani nešlo inak. Peniaze sme dávali do zásob, marketingu a ďalšieho rozvoja. Najať si ľudí sme si nemohli dovoliť, takže sme si veľa vecí robili sami. Ale bolo to skvelé.
A počiatočný kapitál? Kde ste ho vzali?
Ja som mal niečo zarobené zo solárnych systémov, čo bolo niekoľko desiatok tisíc. Pavol si vzal spotrebiteľský úver. Celkom sme začínali asi s 20 tisícami.
Ako ste robili marketing? Ako ste získali prvých zákazníkov?
Pavol písal blog, budoval komunitu a získaval dôveru ľudí. Keď na blogu spomenul náš e-shop Gentleman Store, ľudia začali nakupovať. To bol náš prvý impulz. Akonáhle sme zarobili peniaze, začali sme investovať do reklamy na Facebooku a Googli. Na začiatku sme sa sústredili na aktivity s rýchlou návratnosťou, pretože na veľké investície neboli peniaze.
Mal si nejaký zlomový bod, kedy si si povedal, že toto bude tvoja dlhodobá náplň?
Myslím, že to bolo asi po troch rokoch, keď sme mali obrat okolo 800 tisíc. Vtedy som si uvedomil, že je to zaujímavý biznis, ktorý mi môže splniť životné ciele, ako kúpiť dom alebo získať slobodu. Bavilo ma to, a tak som postupne utlmoval iné aktivity, napríklad solárne systémy, a sústredil sa na Gentleman Store.
Kedy si si vlastne uvedomil, že tú firmu nemôžete robiť v troch alebo dvoch luďoch, a začal si premýšľať o tom, že potrebujete nejakú pomoc napríklad v marketingu, v obchode, v skladoch a tak?
Čo sa týka úplne tých počiatkov, tak sme pomerne rýchlo začali najímať ľudí. Ten prvý rok bol ešte v pohode, to sme fakt robili vlastnými silami, ale potom už sa to tak rozbehlo, že bolo jasné, že to nezvládneme alebo by sme od rána do večera museli baliť a nedávalo by to zmysel a nemohli by sme tú firmu rozvíjať . Takže sme najali pár brigádnikov, viem, že to boli, myslím, Pavlove spolužiačky z gymnázia, ktoré študovali v Prahe, a tie u nás práve pracovali. Potom Pavol najal Dana Rufera, copywritera, ktorý písal články na blog, takže to už bol prvý človek do marketingu. A potom to bolo také, že ako tá firma rastie, tak vás to tlačí pribrať ďalších kolegov.
Je niečo, čo by si dnes urobil inak ako vtedy?
Určite veľa vecí! Dnes sa to veľmi ľahko hovorí, pretože máme skúsenosti a vieme, koľko čo má stáť. Vtedy, napríklad, keď za nami prišiel obchodník z PPL a povedal nám, že balík stojí 3€, tak stál 3€. Nás ani nenapadlo s ním nejako jednať. Dnes už viem, že keď príde obchodník z PPL, mám v hlave predstavu, koľko by to malo stáť, a keď si nie som istý, zdvihnem telefón a zavolám piatim kamarátom, ktorí často vlastnia oveľa väčšie obchody ako my. Tí mi povedia, že to je takto, takto a takto, a ja obchodníkovi poviem: „Nie, táto cena pre nás nie je akceptovateľná.” To je obrovský posun!
Alebo napríklad – niekoľko rokov sme išli v režime, že ku každému balíčku sme dávali vzorku kolínskej alebo vody po holení. A pamätám si, že jeden ten flakón sme nakupovali za 20 centov. Ako rástol objem objednávok, tak už to bolo dosť – 20 centov krát tisíc je predsa len 200€, a začalo sa to nabaľovať. Potom sme zistili, že to ide nakúpiť za 12 centov, potom za 10. Dnes to nakupujeme za 3 centy. Tie náklady sa zmenili úplne diametrálne.
Niektoré veci sme vtedy robili pomerne neefektívne. Takže keby sme dnes začínali, myslím, že by sme na tom boli oveľa lepšie. To, čo dnes máme po 10 rokoch, by sme vtedy dokázali mať za 5 rokov, pretože by sme sa vyhli tým slepým uličkám, ktorými sme vtedy prešli.
Honza má na sebe:
- Tmavú denimovú košeľu Scotch & Soda
- Chinos nohavice vypasovaného strihu Scotch & Soda
- Jednofarebnú menčestrovú košeľu Portuguese Flannel Lobo - Prairie
- Kožený opasok s tartanovým zakončením Barbour Tartan/Leather Belt
- Kockovaný kašmírový šál Joshua Ellis Heritage Collection Cashmere Scarf Cross Check
- Odolné terénne členkové topánky Barbour Foggy Derby Boots
- Šiltovku z voskovanej bavlny Barbour Wax Sports Cap Navy
Mali ste ako firma nejakú krízu, keď si si naozaj nebol istý, či to dáte? Napríklad covid?
My sme vlastne žiadnu vyloženú krízu nemali. Sme v tomto ohľade trochu divní. Keď sa bavím s kamarátmi z e-commerce komunity, často sa pýtajú, ako to teraz máme, že máme problémy kvôli vojne, že sa nám obraty prepadli. A ja hovorím, že sme v tomto zvláštni, pretože nemáme výkyvy ani hore, ani dole. Každý rok rastieme obratovo, darí sa nám udržať zdravú ekonomiku a aj rozvoj je udržateľný a kontrolovaný. Takže sme nikdy nemali vyloženú krízu.
Keď prišiel covid, to bolo asi najbližšie k tomu, kedy sme si mysleli, že by mohlo dôjsť k nejakej kríze. Pamätám si, že to bolo v marci, kedy prišiel prvý lockdown a začalo sa o tom veľa hovoriť v našej komunite. Pamätám si, že Peter Hajduček, majiteľ Footshopu, nám písal nejaké rady, ako sa na to pripravujú, čo pre nás bolo super, pretože nám skúsený človek dal návod, čo robiť.
Na základe toho som sa dostal do krízového módu. Hovoril som si, že vôbec nevieme, čo sa deje. Svet toto nezažil od španielskej chrípky. Takže jediné, čo sme mohli urobiť, bolo zachovať čo najväčšiu flexibilitu a mať pripravený finančnú rezervu, aby sme vydržali a mohli ľuďom platiť výplaty.
V tom čase sme obmedzili nákupy tovaru. Všetky nákupy som schvaľoval a platil limit na určitú výšku. Urobil som si čierne scenáre, ako by mohol klesnúť obrat. Najčernejší scenár bol o 50 % nižší obrat za rok. V marci skutočne obraty veľmi klesli, čo bolo desivé, ale veľmi rýchlo sa to obrátilo. Po troch týždňoch, keď si ľudia uvedomili, že svet nekončí, začali zase nakupovať. Bolo to ako na hojdačke, ale nakoniec sme rok skončili s rastom a všetko bolo v pohode. Kríza nás nezasiahla a nemala zásadný vplyv na našu ekonomiku.
To je zvláštne, pretože keď si predstavíš, že budeš doma počas lockdownu, asi oblečenie nie je to prvé, čo potrebuješ. Možno pyžamo a nejaké tričko. Ako si vysvetľuješ, že tržby nešli tak rýchlo dole? Bolo to potrebné tým, aký tovar ponúkate?
Presne tak. Tu se krásne ukázala naša stratégia diverzifikácie. Od začiatku sme vedeli, že nechceme byť len kozmetický obchod alebo len fashion obchod, ale kombinujeme kozmetiku, oblečenie a doplnky. Keď jedna divízia nefunguje, čo počas covidu bola móda, máme ďalšie, ktoré nás podporia.
Počas covidu oblečenie naozaj veľmi nešlo. Ale kozmetika išla. Ľudia boli doma a starali sa o seba. Navyše robíme kozmetiku aj veľkoobchodne, dodávame do Notina, Alzy a ďalších. Títo partneri sa báli, že nebudú mať čo predávať, takže ako nám síce klesla móda, ale kozmetika naopak rástla, pretože naši partneri potrebovali doplniť zásoby. Takže vďaka tomu, že máme diverzifikované portfólio, sme výkyvy zvládli a kríza sa nás priamo nedotkla.
Podnikáš už veľa rokov. Keď pozoruješ podnikateľský trh, je niečo, čo si hovoríš, že začínajúci podnikatelia robia zle? Je nejaká chyba, ktorú si myslíš, že robia?
Veľa ľudí, s ktorými sa dnes bavím, má prvú myšlienku, že musí nájsť investora. A to sa mi vracia stále dookola. Dnes je moderné budovať startup, zháňať peniaze a z toho potom žiť. A v niektorých odboroch je to naozaj nutné, pokiaľ robíte niečo high-tech, kde to trvá 3–5 rokov, kým vyviniete produkt, ktorý začne generovať nejaké tržby, potom to chápem. Ale množstvo biznisov je takých jednoduchých, že môžete začať s málom, napriek tomu sa ľudia zbytočne blokujú neustálym premýšľaním typu: „Musím to perfektne prezentovať a nájsť investora.”
Keď som začínal s predajom mobilov, začal som jednoducho. Vtedy bola stránka, ktorá sa volala dealextreme.com. Bolo to niečo ako dnešný AliExpress, ponúkalo to veľa vecí z Číny vrátane dopravy zadarmo. To som objavil, keď som mal asi 16 alebo 17. Díval som sa na to a hovoril si: „Tu môžem kúpiť mobil na dve SIM karty.” Pri dnešnom pohľade to boli šialené mobily, ale vtedy to bolo skvelé. Kúpil som si jeden mobil za 40€ s dopravou z Číny. Povedal som si, že skúsim predať aspoň ten jeden. Keď to nevyjde, nič sa nestane, ale ak sa to podarí, budem pokračovať.
Pamätám si, že keď mi mobil dorazil, dal som ho na Aukro. Potom sme s rodičmi išli na Slovensko, do Prešova, a keď som sa vrátil, zistil som, že sa predal asi za 80€. Hovoril som si: „Super, zarobil som, skúsim to znova.“ Tak som objednal dva. Potom som zistil, že by som mohol predať pokojne desať mobilov denne. Tak som sa obrátil na otca a spýtal sa, či nemá nejaké peniaze. On hovoril, že nie, ale že má kreditnú kartu. Mala 55 dní bezúročného obdobia. Hovoril som si: „Skvelé, vezmeme kreditku, limit bol 3 tisíc, vezmeme peniaze, nakúpime mobily, otočíme to a vrátime peniaze ešte pred koncom bezúročného obdobia.“
Tak som s týmto limitom nakúpil mobily, otočil ich a vrátil peniaze, takže úroky boli nulové. Tento biznis som financoval vlastne zadarmo z peňazí banky, úplne legitímne. Potom som si povedal, že to naozaj funguje, že by to mohol byť biznis. Tak som predal svoju motorku za 2 tisíc a začal vo väčšom. Takže som začínal so 40€ ale potom to frčalo ako na bežiacom páse.
A teraz Gentleman Store - aký má obrat?
My máme v podstate dve firmy, Gentleman Store a P2D2, čo je firma, ktorá zastrešuje našu značku kozmetiky Beviro. Tento rok budeme v rámci celej skupiny končiť niekde na 6 milónoch eur.
Od 40€ na začiatku za mobily z Číny k 6 miliónom…
A nikdy sme nemali investora! Nikdy sme neprijali žiadnu externú finančnú pomoc. Jediné, čo máme, je bankové financovanie, ale tie peniaze sú naše. Nikdy sme neobetovali žiadny podiel vo firme.
Nie si ty trošku dieťa šťasteny?
Ako určite. Podnikateľskej šťasteny. Myslím si, že mám obrovské šťastie. My podnikatelia často môžeme mať pocit, že sme geniálni, že sme niečo vymysleli a vybudovali, ale to, že som sa narodil v takej rodine, v akej som sa narodil, to je šťastie, ktoré má málokto. Mal som rodičov, ktorí ma podporovali úplne vo všetkom.
Ale mal si to tvrdo vydreté! Veď ty si si musel všetko odpracovať, nie?
Áno, ale vieš čo, pre mňa je dôležitejšie mať to zázemie – lásku rodičov, ich podporu, a to, že ti hovoria: „Rob si, čo chceš.”
Ja som mal rôzne myšlienky, napríklad som chcel byť automechanik. Keď som bol na gymnáziu, myslím v deviatej triede, teda v kvarte, chcel som ísť za automechanika. A rodičia hovorili: „Nie, nie, urob si vysokú školu, a keď ju budeš mať, potom môžeš ísť za automechanika.“ Takže ma smerovali, ale nikdy mi nepovedali, čo presne musím robiť. Vďaka tomu som mal skvelé zázemie a slobodu tvoriť, ako som chcel.
To je jedna vec. A druhá vec je, že si myslím, že som mal dobrý timing. V prípade mobilov to bolo v čase, keď toho na trhu ešte toľko nebolo. Dnes je to podľa mňa takmer nemožný biznis. Keď máš Alzu, ktorá mieri na obrat dve miliardy a má špičkovú logistiku, nemáš šancu sa v tomto odbore presadiť. A timing bol rozhodujúci aj v Gentleman Store, pretože vtedy toho na trhu tiež nebolo toľko. Šťastie je v podnikaní skutočne dôležité.
To je možno trochu taký unikátny prístup, že rodičia svoje dieťa neodrádzajú od jeho túžby podnikať...
Presne tak. A to mi príde ako obrovská škoda. Na druhú stranu to chápem. Pokiaľ rodičia nikdy nepodnikali, boli zvyknutí chodiť do zamestnania a mali stabilitu, potom im podnikanie môže pripadať psychicky náročné. Chápem, že by nechceli, aby ich dieťa zažívalo stres, ktorý vidí napríklad u známych podnikateľov.
Ale tým, že my sme sa v rodine okolo rôznych biznisov pohybovali, mi to prišlo normálne. Napríklad môj otec si to stále vyčíta. Hovorí: „Keby som bol schopnejší a úspešnejší, mohli sme mať veľa peňazí.” A ja mu hovorím: „Ja som ale rád, že to dopadlo tak, ako to dopadlo.” Viem, že naši mali veľké stresy a bolo to náročné, ale to, čo sme zažili, mi dalo obrovský základ do života. Napríklad keď som v 14 rokoch lúpal kdesi v pivovare pri mínus desiatich stupňoch hliníkové káble, aby sme ich mohli druhý deň odviezť do zberu – to bol otcov kšeft. Tieto zážitky mi dali obrovský základ. Keby som mal stabilitu, keby ma naši rozmaznávali a kupovali mi všetko, čo by som chcel, neviem, či by som bol tým, kým som dnes. Myslím, že určite nie.
Máš nejaké zásady v podnikaní, ktoré by si nikdy neporušil?
Vzťahy, jednoznačne.
Vzťahy v akom zmysle?
Vzťahy so zákazníkmi, zamestnancami a obchodnými partnermi. To je podľa mňa najdôležitejšia vec. Veľmi si na tom zakladám. Keď niekomu niečo sľúbim, splním to. Ak poviem, že za pol roka budeme rokovať o zvýšení mzdy, tak to dodržím. Často počujem od známych, že im šéfovia niečo sľúbili, a potom sa z toho vykrúcali. To neznášam.
Samozrejme môžem urobiť chybu a na niečo zabudnúť, ale snažím sa byť v tomto naozaj striktný. Mať skvelé vzťahy so zamestnancami, zákazníkmi – zákazník je vždy na prvom mieste, pre neho musím urobiť maximum. Intenzívne teraz riešim vzťahy s obchodnými partnermi a dodávateľmi. Snažím sa, aby boli dlhodobé a na špičkovej úrovni. Niektorých poznám už desať rokov, schádzame sa, dáme si spoločne večeru a je to super. Vďaka tomu je biznis stabilnejší, pretože ľudia sú lojálnejší.
Honza má na sebe:
- Tmavú denimovú košeľu Scotch & Soda
- Chinos nohavice vypasovaného strihu Scotch & Soda
- Jednofarebnú menčestrovú košeľu Portuguese Flannel Lobo - Prairie
- Kožený opasok s tartanovým zakončením Barbour Tartan/Leather Belt
- Kockovaný kašmírový šál Joshua Ellis Heritage Collection Cashmere Scarf Cross Check
- Odolné terénne členkové topánky Barbour Foggy Derby Boots
- Vlastnú šiltovku
Takže vlastne sa snažíš hrať za každú cenu podľa pravidiel, teda fair play?
Áno, určite.
A čo pre teba, po desiatich rokoch veľmi úspešného podnikania a etablovania sa v biznisovom svete, znamená úspech dnes?
To je filozofická otázka. Asi na ňu nemám úplne dobrú odpoveď. Možno by som skôr opísal svoj pokrok alebo myšlienkové pochody počas tých rokov. Vždy som si myslel, že úspech znamená zarobiť peniaze. Mal som predstavy, že chcem mať pekné auto, krásne bývanie, jazdiť na dovolenky do luxusných hotelov. Dlhú dobu som to považoval za svoj cieľ, za tú konečnú métu. Problém nastal vo chvíli, keď som si toto všetko mohol dopriať. Potom som zistil, že to nie je úplne to, čo som očakával. Myslel som, že budem nadšený, že budem šťastný, ale vlastne som zistil, že to nie je ono. Hovoril som si: „Dobre, ale čo ďalej?” Mám tridsať, pred sebou desiatky rokov produktívneho života, čo budem robiť ďalej? Tak som zistil, že toto asi nie je ten úspech. Pred pár rokmi sa mi to nejako zrovnalo v hlave. Povedal by som, že to bolo práve vtedy, keď som sa rozhodol prestať bývať s Pavlom – presťahoval som sa o dve poschodia nižšie.
Samozrejme to bolo fajn s ním bývať, bolo to super. Jediné, čo mi vadilo, bolo, keď si ráno robil slaninu, to hrozne smrdelo. Ale to odsťahovanie pre mňa bola tá méta v tom, že už som bol naozaj svojim pánom. Mal som vlastný byt, a to, že som sa v tomto dome presunul o dve poschodia nižšie, bola symbolika. Hovoril som si, že mám vyriešené bývanie, mám dobré auto, môžem si kúpiť, čo by som chcel. Bol som rád, ale bol to zároveň moment, keď som si začal uvedomovať, že pokiaľ toto považujem za úspech, tak je to vlastne hrozne málo. Človek by mal chcieť viac, oveľa viac.
Vtedy sa mi to začalo meniť v hlave a dnes si myslím, že úspech je mať skvelú rodinu, s výbornými vzťahmi, mať vedľa seba skvelého partnera alebo partnerku, a predovšetkým mať slobodu. Sloboda je pritom do značnej miery o peniazoch. Ak človek vie zarobiť a správne investovať do akcií alebo nehnuteľností, tak môže dosiahnuť slobodu. Dnes už viem, že keby, nedaj bože, moje podnikanie stroskotalo, či už kvôli nejakému katastrofickému scenáru alebo niečomu podobnému, stále by som sa uživil z investícií, ktoré máme. A to je pre mňa úspech. Mám slobodu, mám okolo seba skvelých ľudí, mám výborných zamestnancov. To je pre mňa definícia úspechu.
Firma má vysoké obraty a ty stále, aj v tejto fáze, veľmi šetríš? Čo za tým je? Je to strach, že bude horšie?
Strach, že bude horšie, tam je. Zažil som, aké to je, keď je zle. Naši podnikali v roku 1997 v Otrokoviciach na Morave, mali závod na spracovanie dreva, a prišli obrovské povodne, snáď najväčšie v histórii Česka. Tie povodne zničili všetko - stroje boli odplavené, ľudia zvyšok rozkradli a my sme skončili v obrovských dlhoch. Boli sme takmer na pokraji bez domova. Našťastie sme zachránili dom, ale naši sa museli dlhé roky stretávať s exekúciami a bojovať o prežitie.
Ja som to ale vnímal len tak podvedome - mali sme úžasné detstvo, nikdy nám nič nechýbalo. Jasne, nejazdili sme na zahraničnej dovolenke, do reštaurácie sme šli raz za rok, ale to vlastne vôbec neprekážalo. Boli sme šťastní v iných veciach. Ale strach z tej situácie som si odniesol a stále ho mám. Je tam. A ten strach sa asi prenáša do podnikania. Človek sa stáva opatrným a zároveň ho to ale môže limitovať v raste a investíciách. Snažím sa to postupne prekonávať. Pavol ma v tom podporuje, hovorí, že tie výsledky, ktoré dosahujeme, sú v našom veku výnimočné. Ja viem, že sme toho dosiahli veľa, ale stále mám pocit, že by sme mohli mať viac, že by sme mohli ísť ďalej. Pomaly sa učím byť k tomu otvorenejší, ale vyšetrovanie je pre mňa stále dôležité.
Vždy som sa snažil byť efektívny. Mám napríklad košele, ktoré nosím už 6, 7, 8 rokov. Sú už trochu onosené, ale stále ich nosím. Nerád vyhadzujem veci aj kvôli životnému prostrediu. Takže pokiaľ to ešte funguje, tak to používam. Snažím sa meniť aj svoj prístup k míňaniu. Napríklad ešte pred dvoma rokmi by som si nebol schopný kúpiť vodu na letisku za 2€. Hovoril som si, že to jednoducho nedám, keď doma ju mám za desatinu ceny. Ale dnes už si vodu kúpim, alebo si aj zavolám taxík, keď je potreba. Učím sa míňať, ale stále som v tom veľmi konzervatívny. Mám stanovený mesačný rozpočet, ktorý si každý rok navýšim o pár tisíc. Nie je to nič veľké, ale postupne sa učím investovať do vecí, ktoré mi robia radosť, aj keď stále zostávam opatrný.
V podstate je pre mňa dôležité mať kontrolu nad svojou spotrebou. Mám rozdelené osobné financie na dve časti – spotrebu a investície. Do investícií som ochotný vložiť neobmedzené množstvo peňazí. Ide o nehnuteľnosti, akcie – veci, o ktorých viem, že sú racionálne a peniaze sa mi z nich vrátia. Čo sa týka spotreby, som však veľmi opatrný. Vidím okolo seba veľa ľudí, ktorí žijú podľa princípu „keeping up with the Joneses“. Snaží sa mať lepšie auto ako sused, ísť na lepšiu dovolenku, ako bol kamarát a pod. Tento začarovaný kolobeh ťa ale môže ľahko dostať.
Nezáleží na tom, koľko zarobíš – či 4 tisíc alebo milión mesačne – pokiaľ nemáš pevnú základňu, dokážeš minúť všetko a nikdy to nebude dosť. Snažím sa túto základňu budovať, postupne zvyšujem svoj životný štandard. Každý rok si pridám niečo malé – napríklad dlhšiu dovolenku, aby bola v štýle slow travel.
A ako zvládaš túžbu po veciach?
Robím si v hlave kalkuláciu: hodnota verzus cena. Rozhodujúce pre mňa nie je, koľko niečo stojí, ale či hodnota, ktorú z toho získam, presahuje cenu. Ak áno, dáva mi to zmysel.
Napríklad tričko z Primarku za 2€ je pre mňa drahé, pretože viem, že nie je kvalitné, zaťažuje životné prostredie a po niekoľkých praniach ho budem musieť vyhodiť. Naopak hodinky od top značky, ktoré stoja napríklad 6 tisíc, ale ich hodnota ihneď po kúpe vzrastie na 10 tisíc, mi prídu zaujímavé. Podobne u áut – nepozerám sa na obstarávaciu cenu, ale na mesačné náklady udržania (cost of ownership). Niekedy paradoxne vyjde drahšie auto lacnejšie, pretože si lepšie drží hodnotu.
Ako tvoj prístup k financiám ovplyvňuje tvoj rodinný život?
Je to trochu intímna otázka, ale myslím si, že moja partnerka si na to zvykla. Snažím sa nebyť príliš prehnaný šetril. Peniaze míňame za cestovanie, ktoré nás robí šťastnými. Napríklad vôbec ma ale nelákajú drahé reštaurácie. Pokojne si kúpim jedlo za euro v Lidli a som spokojný. Ale cestovanie je naša spoločná vášeň…
Čo by sa stalo, keby si začal veľa utrácať?
To zatiaľ nejde. Mám životnú filozofiu žiť pod svoje pomery, bez ohľadu na to, koľko zarábam. To mi dáva pokoj, pretože viem, že veľkú časť peňazí investujem a tie sa mi vrátia. Vo chvíli, keď budem schopný pokryť naše životné výdavky z investícií – nie z podnikania – budem ochotnejší míňať. Zatiaľ ale držím rezervy a plánujem dlhodobo.
Keby si mohol investovať do jedinej veci, čo by to bolo?
Láka ma nehnuteľnosť pri mori v tropickej krajine, napríklad na Bali alebo vo Vietname. To je môj dlhodobý sen. A ešte ma teraz poslednú dobu začali baviť hrady a zámky.
Takže by si kúpil hrad alebo zámok?
To by sa mi hrozne páčilo!
A keby si kúpil sídlo pri mori, alebo hrad či zámok, je to fakt investícia, alebo je to skôr také splnené potešenie?
Ja tieto dve veci, investície a potešenie, hrozne rád kombinujem. To ma úplne najviac baví. Napríklad sme mali rodinnú chatu, ktorá bola v dezolátnom stave. Nič sa s ňou nedialo. Povedal som našim: „OK, tak ja tú chatu zrekonštruujem, urobíme ju do topu, bude krásna, budeme tam jazdiť, ale zároveň ju budeme prenajímať cez Airbnb.” Príjem z toho sa rozdelí medzi rodičov, budú mať poistenie na dôchodok a ja budem spokojný z toho, že tam môžeme raz za dva mesiace prísť a stráviť tam nejaký pekný čas. Funguje to skvele.
Páčil sa vám článok? Zdieľajte!
Petra Martínková & Filip Proučil
Autor článku